II. ÚS 45/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 45/2015­17

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami:

Rvp 8590/2014, Rvp 8591/2014, Rvp 8592/2014, Rvp 8593/2014, Rvp 8594/2014, Rvp 8775/2014 a Rvp 8776/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

z 21. novembra 2012, sp. zn. 1 Er 140/2008 z 11. decembra 2012, sp. zn. 2 Er 205/2009 z 26. novembra 2012, sp. zn. 1 Er 520/2009 z 12. decembra 2012, sp. zn. 3 Er 206/2005 z 20. apríla 2012, sp. zn. 4 Er 554/2006 z 26. apríla 2012, sp. zn. 4 Er 939/2007 zo 14. novembra 2012, sp. zn. 5 Er 52/2006 z 19. apríla 2012, sp. zn. 4 Er 183/2007 zo 16. novembra 2012, sp. zn. 1 Er 26/2004 z 23. októbra 2013, sp. zn. 2 Er 242/2005 z 19. apríla 2012, sp. zn. 2 Er 9/2005 z 19. júna 2013, sp. zn. 2 Er 87/2005 z 19. apríla 2012, sp. zn. 2 Er 544/2008 z 21. júna 2013, sp. zn. 1 Er 417/2009 z 12. decembra 2012, sp. zn. 4 Er 234/2003 zo 6. novembra 2012, sp. zn. 1 Er 343/2007 z 5. septembra 2013, sp. zn. 2 Er 82/2005 z 13. júna 2013, sp. zn. 5 Er 42/2003 z 19. júna 2013, sp. zn. 2 Er 122/2005 z 19. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 501/2004 z 20. apríla 2012,

sp. zn. 4 Er 479/2003 z 5. novembra 2012 a postupom Krajského súdu v Prešove a uzneseniami vedenými pod sp. zn. 2 CoE 117/2013 z 18. júla 2013, sp. zn. 15 CoE 25/2013 zo 7. augusta 2013, sp. zn. 21 CoE 122/2013 z 31. júla 2013, sp. zn. 25 CoE 82/2013 z 10. decembra 2013, sp. zn. 25 CoE 79/2013 z 5. decembra 2013, sp. zn. 3 CoE 134/2013 zo 6. novembra 2013, sp. zn. 10 CoE 100/2013 z 27. novembra 2013, sp. zn. 15 CoE 44/2013 zo 6. novembra 2013, sp. zn. 14 CoE 105/2013 z 12. decembra 2013, sp. zn. 23 CoE 160/2013 z 30. decembra 2013, sp. zn. 21 CoE 175/2013 z 27. decembra 2012, sp. zn. 23 CoE 110/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 23 CoE 70/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 1 CoE 152/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 23 CoE 90/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 4 CoE 83/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 2 CoE 152/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 4 CoE 175/2013 z 18. decembra 2013,

sp. zn. 5 CoE 7/2014 z 25. februára 2014, sp. zn. 20 CoE 4/2014 z 29. januára 2014, sp. zn. 5 CoE 17/2014 z 13. mája 2014, sp. zn. 14 CoE 14/2014 z 2. apríla 2014, sp. zn. 22 CoE 11/2014 z 27. marca 2014, sp. zn. 23 CoE 135/2013 z 21. marca 2014, sp. zn. 5 CoE 24/2014 z 27. marca 2014, sp. zn. 23 CoE 145/2013 z 21. marca 2014, sp. zn. 5 CoE 12/2014 z 25. februára 2014, sp. zn. 3 CoE 11/2014 z 2. apríla 2014, sp. zn. 26 CoE 8/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. 3 CoE 10/2014 z 2. apríla 2014, sp. zn. 13 CoE 105/2013 zo 14. februára 2014, sp. zn. 7 CoE 10/2014 z 26. februára 2014, sp. zn. 18 CoE 4/2014 z 26. marca 2014, sp. zn. 5 CoE 13/2014 z 25. februára 2014, sp. zn. 3 CoE 13/2014 z 2. apríla 2014, sp. zn. 27 CoE 2/2014 z 11. apríla 2014, sp. zn. 23 CoE 171/2013 z 11. apríla 2014, sp. zn. 3 CoE 18/2014 z 2. apríla 2014,

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami: Rvp 22464/2013, Rvp 22465/2013, Rvp 22466/2013, Rvp 3457/2014, Rvp 3458/2014, Rvp 3459/2014, Rvp 3460/2014, Rvp 3461/2014, Rvp 3462/2014, Rvp 3839/2014, Rvp 3840/2014, Rvp 3841/2014, Rvp 3842/2014, Rvp 4610/2014, Rvp 4611/2014, Rvp 4612/2014, Rvp 4613/2014, Rvp 4614/2014, Rvp 4615/2014, Rvp 5143/2014, Rvp 5144/2014, Rvp 5713/2014, Rvp 5991/2014, Rvp 6398/2014, Rvp 6399/2014, Rvp 6400/2014, Rvp 6401/2014, Rvp 6402/2014, Rvp 6403/2014, Rvp 6459/2014, Rvp 6460/2014, Rvp 6461/2014, Rvp 6462/2014, Rvp 6463/2014, Rvp 6731/2014, Rvp 6732/2014, Rvp 8033/2014, Rvp 8090/2014, Rvp 8038/2014, Rvp 8039/2014, Rvp 8040/2014, Rvp 8205/2014, Rvp 8206/2014, Rvp 8207/2014, Rvp 8208/2014, Rvp 8209/2014, Rvp 8210/2014, Rvp 8211/2014, Rvp 8212/2014, Rvp 8213/2014, Rvp 8214/2014, Rvp 8215/2014, Rvp 8216/2014, Rvp 8217/2014, Rvp 8218/2014, Rvp 8219/2014, Rvp 8590/2014, Rvp 8591/2014, Rvp 8592/2014, Rvp 8593/2014, Rvp 8594/2014, Rvp 8775/2014 a Rvp 8776/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 22464/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

Odôvodnenie:

I.

11. júla 2014, 21. júla 2014 a 28. júla 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len

a čl. 14 dohovoru postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Er 445/2003 a jeho uznesením zo 17. októbra 2012, pod sp. zn. 4 Er 308/2010 a jeho uznesením z 15. novembra 2012, pod sp. zn. 2 Er 677/2007 a jeho uznesením z 28. novembra 2012, pod sp. zn. 2 Er 644/2006 a jeho uznesením zo 17. októbra 2012, pod sp. zn. 5 Er 681/2007 a jeho uznesením z 27. novembra 2012, pod sp. zn. 2 Er 14/2008 a jeho uznesením z 21. novembra 2012, pod sp. zn. 1 Er 5/2009 a jeho uznesením z 12. decembra 2012, pod sp. zn. 3 Er 578/2005 a jeho uznesením z 20. apríla 2012, pod sp. zn. 2 Er 121/2005 a jeho uznesením z 19. apríla 2012, pod sp. zn. 5 Er 297/2006 a jeho uznesením zo 16. októbra 2012, pod sp. zn. 2 Er 23/2004 a jeho uznesením z 19. apríla 2012, pod sp. zn. 1 Er 381/2004 a jeho uznesením z 22. októbra 2012, pod sp. zn. 1 Er 528/2008 a jeho uznesením z 15. novembra 2012, pod sp. zn. 4 Er 122/2008 a jeho uznesením zo 14. novembra 2012,

z 23. októbra 2013, pod sp. zn. 2 Er 242/2005 a jeho uznesením z 19. apríla 2012, pod sp. zn. 2 Er 9/2005 a jeho uznesením z 19. júna 2013, pod sp. zn. 2 Er 87/2005 a jeho uznesením z 19. apríla 2012, pod sp. zn. 2 Er 544/2008 a jeho uznesením z 21. júna 2013, pod sp. zn. 1 Er 417/2009 a jeho uznesením z 12. decembra 2012, pod sp. zn. 4 Er 234/2003 a jeho uznesením zo 6. novembra 2012, pod sp. zn. 1 Er 343/2007 a jeho uznesením z 5. septembra 2013, pod sp. zn. 2 Er 82/2005 a jeho uznesením z 13. júna 2013, pod sp. zn. 5 Er 42/2003 a jeho uznesením z 19. júna 2013, pod sp. zn. 2 Er 122/2005 a jeho uznesením z 19. apríla 2012, pod sp. zn. 3 Er 501/2004 a jeho uznesením z 20. apríla 2012, pod sp. zn. 2 Er 405/2007 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, pod sp. zn. 1 Er 473/2008 a jeho uznesením z 15. novembra 2012, pod sp. zn. 2 Er 204/2009 a jeho uznesením zo 14. novembra 2012, pod sp. zn. 4 Er 12/2008 a jeho uznesením zo 14. novembra 2012,

pod sp. zn. 1 Er 244/2005 a jeho uznesením zo 4. apríla 2012, pod sp. zn. 4 Er 479/2003 a jeho uznesením z 5. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 47 charty

pod sp. zn. 23 CoE 90/2013 a jeho uznesením z 31. októbra 2013, pod sp. zn. 4 CoE 83/2013 a jeho uznesením z 8. novembra 2013, pod sp. zn. 2 CoE 152/2013 a jeho uznesením z 29. októbra 2013, pod sp. zn. 4 CoE 175/2013 a jeho uznesením z 18. decembra 2013, pod sp. zn. 23 CoE 152/2013 a jeho uznesením z 29. novembra 2013, pod sp. zn. 3 CoE 75/2013 a jeho uznesením z 5. februára 2014, pod sp. zn. 24 CoE 82/2013 a jeho uznesením z 10. januára 2014, pod sp. zn. 26 CoE 7/2014 a jeho uznesením z 19. februára 2014, pod sp. zn. 9 CoE 97/2013 a jeho uznesením z 11. februára 2014, pod sp. zn. 5 CoE 11/2014 a jeho uznesením z 25. februára 2014, pod sp. zn. 8 CoE 10/2014 a jeho uznesením z 26. februára 2014, pod sp. zn. 23 CoE 97/2013 a jeho uznesením zo 14. februára 2014, pod sp. zn. 10 CoE 59/2013 a jeho uznesením z 13. marca 2014, pod sp. zn. 21 CoE 4/2014 a jeho uznesením z 29. januára 2014, pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. marca 2014, pod sp. zn. 23 CoE 135/2013 a jeho uznesením z 21. marca 2014, pod sp. zn. 5 CoE 24/2014 a jeho uznesením z 27. marca 2014, pod sp. zn. 23 CoE 145/2013 a jeho uznesením z 21. marca 2014, pod sp. zn. 5 CoE 12/2014 a jeho uznesením z 25. februára 2014, pod sp. zn. 3 CoE 11/2014 a jeho uznesením z 2. apríla 2014, pod sp. zn. 26 CoE 8/2014 a jeho uznesením z 20. marca 2014, pod sp. zn. 3 CoE 10/2014 a jeho uznesením z 2. apríla 2014, pod sp. zn. 13 CoE 105/2013 a jeho uznesením zo 14. februára 2014, pod sp. zn. 7 CoE 10/2014 a jeho uznesením z 26. februára 2014, pod sp. zn. 18 CoE 4/2014 a jeho uznesením z 26. marca 2014, pod sp. zn. 5 CoE 13/2014 a jeho uznesením z 25. februára 2014, pod sp. zn. 3 CoE 13/2014 a jeho uznesením z 2. apríla 2014, pod sp. zn. 27 CoE 2/2014 a jeho uznesením z 11. apríla 2014, pod sp. zn. 23 CoE 171/2013 a jeho uznesením z 11. apríla 2014,

uznesenia krajského súdu“).

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami okresného súdu boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne zastavené.

Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru, dodatkového protokolu a charty, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom­ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský

rozsudok

alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C­472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami okresného súdu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti s rozhodnutiami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly (potom, ako už raz tieto exekučné tituly preskúmal pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií). Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenie okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali, neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súd v Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania, ústavný súd uvádza, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnosti odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného v § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov, z akých vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniu okresného súdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických prípadoch ako neefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

Ústavný súd poukazuje na to, že veľká časť námietok sťažovateľky o porušení jej v sťažnostiach označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, dodatkového protokolu a charty vo vzťahu ku konaniam okresného súdu (a vecne nadväzne na neho aj k odvolacím konaniam), ktorým nebolo vyhovené žiadostiam sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, je odôvodnená argumentáciou týkajúcou sa vyhlásenia exekúcií za neprípustné a ich následného zastavenia. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).