II. ÚS 45/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2015 doručená sťažnosť , , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jiřím

Martausom, Ulica 1. mája 113/19, Liptovský Mikuláš, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 1012/2014 a jeho uznesením z 8. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre podozrenie zo spáchania prečinu falšovania a pozmeňovania identifikačných údajov motorového vozidla podľa § 220 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona, zločinu podielníctva podľa § 231 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) a b) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona, ako aj zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c) Trestného zákona a iné.

Sťažovateľ bol z uvedenej trestnej činnosti obvinený uzneseniami Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Východ, ČVS: PPZ-91/NKA-PZ-VY-2012 zo 4. apríla 2014 (ďalej aj „prvé obvinenie“) a z 25. novembra 2014 (ďalej aj „druhé obvinenie“, spolu len „uznesenia vyšetrovateľa“).

Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 130/2014 z 18. decembra 2014 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a podľa § 72 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku pri zachovaní dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku predĺžil jeho väzbu v prípravnom konaní do 3. mája 2015. V označenom uznesení okresného súdu sa okrem iného uvádza: „Dňa 01. 12. 2014 bol na Okresný súd Poprad podaný návrh Krajskej prokuratúry Prešov pod sp. zn. Kv 35/12/7700 na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní obvineného do 03. 07. 2015. Návrh odôvodnil tým, že počas doterajšieho plynutia predĺženej lehoty väzby boli vykonané vyšetrovacie úkony, pričom k veci boli vypočutí svedkovia , , , , . Uznesením vyšetrovateľa expozitúry Východ národnej protizločineckej jednotky NAKA PPZ pod sp. zn. ČVS: PPZ-91/NKA-PZ-VY-2012 z 25. 11. 2014 bolo podľa § 206 ods. 1, ods. 5 Trestného poriadku vznesené obvinenie a za zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), b), ods. 2 písm. a), b) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona, prečin falšovania a pozmeňovania identifikačných údajov motorového vozidla podľa § 220 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona a iné, na tom skutkovom základe ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Na určenie hodnoty autodielov uvedené vo výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 25. 11. 2014 bol pribratý znalec z odboru cestná doprava.

V ďalšej časti uznesenia sp. zn. 0 Tp 130/2014 z 18. decembra 2014 okresný súd artikuluje vyjadrenia strán trestného konania k návrhu na predĺženie väzby, pričom v tejto súvislosti uvádza: „K podanému návrhu obvinený pri výsluchu uviedol, že opätovný návrh Krajskej prokuratúry na predĺženie väzby je nedôvodný, neopodstatnený. Poukázal na skutočnosť, že prokurátor vo svojom návrhu sa nedostatočne vysporiadal s právnymi dôvodmi väzby.

. . Prítomný pri rozhodovaní o návrhu na predĺženie väzby obhajca JUDr. Martaus k návrhu prokurátora uviedol, že tento žiada zamietnuť v celom rozsahu, keďže nie sú v ňom uvedené nové skutočnosti, s ktorými sa súd nezaoberal pri poslednom predĺžení lehoty väzby obvineného. Zároveň, tak ako uviedol obvinený žiada, aby bol prepustený z väzby, nakoľko táto je pochybná z dôvodu, že orgány činné v trestnom konaní nepochybne nepostupovali v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku, nakoľko obvinenému neboli bez meškania vznášané obvinenia a celý prípad pôsobí dojmom, že k vznášaniu obvinení došlo bez meškania. Poukázal na skutočnosť, že ide o vznesené obvinenia za skutku a údajnú legalizáciu vecí, ktoré boli zaistené už pred tromi rokmi pri prehliadkach iných priestorov v máji 2011. Poukázal na skutočnosť, že nie je možné, aby orgány činné v trestnom konaní v roku 2011, hoci mali informácie o údajnej trestnej činnosti obvineného, tohto nechali pod svojim dohľadom 3 roky páchať nimi tvrdenú údajnú trestnú činnosť. Má za to, že pri dodržaní zákona obvinený musí byť bezodkladne prepustený z väzby na slobodu.

2012, kedy bola trestná činnosť obvineného dokumentovaná utajovanými prostriedkami, ako je odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, sledovanie osôb a vecí, predstieraný prevod a pod., pričom boli postupne zadovažované dôkazy tak, aby bola buď preukázaná dôvodnosť vznesenia obvinenia, alebo rozhodnuté inak. Pokiaľ ide o dobu trvania prípravného konania, považuje ju za primeranú rozsahu skutočností, ktoré sú predmetom dokazovania .

V záverečnej časti uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 130/2014 z 18. decembra 2014 sa najmä uvádza: „Sudca pre prípravné konanie oboznámil sa so spisovým materiálom sp. zn. 0 Tp/130/2014, vypočul obvineného, prokurátora, obhajcu obvineného a dospel k záveru, že žiadosť o prepustenie z väzby obvineného zamietol a návrhu prokurátora na predĺženie väzby obvineného vyhovel z časti, t. j. v rozsahu 3 mesiacov, na rozdiel od požadovaných 5.

Nemožno sa stotožniť s tvrdením obhajcu obvineného, aby v predmetnej trestnej veci bola tu pochybnosť tohto dôvodu spočívajúca v tom, že orgány činné v trestnom konaní nepostupovali v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku, keďže títo mali voči obvinenému s omeškaním vznášať obvinenia. Dôvodnosť trestného stíhania obvineného potvrdzujú doposiaľ vypočutí svedkovia, taktiež sú to výsledky odpočúvania a záznam telekomunikačnej prevádzky v zmysle § 115 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj skutočnosť, že výsledky z vykonaných domových prehliadok, ako aj prehliadok iných priestorov, tak u obvineného, ako aj u ďalších osôb

potrebu. Návrh prokurátora na dôvodnosť predĺženia väzby odôvodňuje na skutočnosť súvisiacu s tým, že obvinenému bolo vznesené ďalšie obvinenie, ako aj spoluobvinenému za zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa

. . viedli sudcu pre prípravné konanie k čiastočnému vyhoveniu návrhu na predĺženie väzby, ktorý žiadal o 5 mesiacov, avšak je potrebné zastávať aj prednesy obvineného a obhajoby, ako aj zákonnú požiadavku urýchleného vybavovania väzobných vecí, že primeranou dobou predĺženia väzby obvineného v prípravnom konaní bude postačovať ďalšie 3 mesiace od skončenia väzby už predĺženej do 03. 02. 2015 do 03. 05. 2015.

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 130/2014 z 18. decembra 2014 o predĺžení väzby ihneď po jeho vyhlásení zahlásil sťažnosť sťažovateľ aj prokurátor. Sťažovateľ osobne, ako aj prostredníctvom obhajcu odôvodnil svoju sťažnosť najmä tým, že obvinenia mu mali byť vznesené v rozpore s § 206 ods. 1 a § 2 ods. 1 Trestného poriadku, keďže k ich vzneseniu nedošlo bez meškania po zistení skutočností, ktoré by to odôvodňovali, keďže podkladom pre obvinenie sťažovateľa (pokiaľ ide o prvé obvinenie zo 4. apríla 2014) boli dôkazy získané pri prehliadke iných priestorov a pozemkov vykonanej orgánmi činnými v trestnom konaní ešte 31. mája 2011 a podkladom pre obvinenie sťažovateľa (pokiaľ ide o druhé obvinenie z 25. novembra 2014) boli dôkazy získané pri prehliadke iných priestorov a pozemkov vykonanej orgánmi činnými v trestnom konaní 3. apríla 2014. Sťažovateľ argumentuje, že vznesenie obvinenia sťažovateľovi po troch rokoch (v prípade prvého obvinenia), resp. po 8 mesiacoch (v prípade druhého obvinenia) od zistenia podstatných skutočností nemožno kvalifikovať ako také, ktoré by boli vznesené „bez meškania“ (§ 206 ods. 1 prvá veta Trestného poriadku). Sťažovateľ tiež namietal, že dôvody uvádzané prokurátorom v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sú len opakovaním skôr uvádzaných dôvodov, z ktorých bolo trvanie jeho väzby predlžované v období do 3. februára 2015.

Dňa 9. januára 2015 bolo obhajcovi sťažovateľa doručené odôvodnenie sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 130/2014 z 18. decembra 2014 so sprievodným listom krajského súdu z 5. januára 2015, pričom sťažovateľovi bolo

odôvodnenie

sťažnosti prokurátora doručené už 7. januára 2015. Obhajca sťažovateľa sa k odôvodneniu sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu 0 Tp 130/2014 z 18. decembra 2014 vyjadril vo svojom podaní z 12. januára 2015.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza: „V posudzovanej veci rozhodne nejde o vec jednoduchú. Naopak, vzhľadom na rozsah trestnej činnosti aj dobu, po ktorú táto mala byť páchaná, ide o vec, v ktorej sa pre náležité zistenie skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. vyžaduje dokazovanie rozsiahle a tým aj časovo náročné. Veď len napríklad k množstvu autodielov, ktoré boli nájdené pri prehliadkach, bolo potrebné vykonať lustrovanie v evidenciách Policajného zboru, v prípade zistenia, že pochádzajú z trestnej činnosti, podrobiť ich znaleckému skúmaniu znalcami z odboru kriminalistiky, ale vykonať aj ďalšie znalecké dokazovanie, či už z elektrotechniky, alebo na hodnotu uvedených vecí. Potreba dokazovania samozrejme vyplýva aj vo vzťahu k ďalším veciam, ktoré boli pri prehliadkach zistené .

objektívne ukončiť. Je pravdou to, čo sa v sťažnostiach obvineného namieta, že krajský súd vo svojom poslednom rozhodnutí, keď rozhodoval o sťažnosti obvineného proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie, ktorým predĺžil lehotu trvania väzby do 3. 2. 2015 uviedol, že vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania a procesnú činnosť orgánov činných v trestnom konaní považuje predĺženie lehoty u obvineného o 3 mesiace za dostatočné na vykonanie potrebných úkonov, je však zrejmé, že tento svoj záver robil vzhľadom na stav a potrebu dokazovania, aká sa javila byť potrebné v čase, keď vo veci rozhodoval. To však neznamená, že potreba vykonania aj ďalších dôkazov, vykonanie ktorých by si mohlo vyžadovať čas nad uvedenú dobu, sa nemohla neskôr objaviť. Z ust. § 76 Tr. por. nepochybne plynie, že až do doby, než je vyčerpaný celkový zákonný limit (v danom prípade je to v zmysle ust. § 76 ods. 7 písm. b/ Tr. por. pre prípravné konanie 19 mesiacov), môže byť väzba predlžovaná aj viackrát. Samozrejme, že je vždy potrebné skúmať základnú zásadu, teda trvanie väzby len po nevyhnutný čas.

. . Ani v súvislosti s touto časťou trestného stíhania podľa názoru krajského súdu nedochádzalo ani nedochádza k prieťahom v konaní a už vôbec nie je možné sa stotožniť s tvrdením, že by sa tak malo diať účelovo. Je nepochybne (keďže na rozdiel od tvrdenia uvádzaného v sťažnosti sa v princípe nevychádza z toho, že všetky autodiely a súčasti motorových vozidiel, ktoré boli pri prehliadkach nájdené, automaticky pochádzajú z krádeže), že bolo potrebné najprv uvedené diely preveriť, podrobiť skúmaniu, zistiť identifikačné znaky.

. . Z uvedeného je zrejmé, že. . . môže zákonite vyvstať potreba vykonania dôkazov nových, potrebných na náležité zistenie skutkového stavu v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené a už teraz známu potrebu vykonania dôkazov, ktorá je v návrhu prokurátora špecifikovaná.

Rozsah dokazovania v tejto trestnej veci. . . a preto krajský súd v tejto časti napadnuté uznesenie zrušil a následne sám vo veci rozhodol tak, že lehotu trvania väzby u obv. predĺžil do 3. 6. 2015.“

Na základe námietok uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Prešove postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 1012/2014 pred vydaním uznesenia č. k. 1 Tpo 1012/2014-269 zo dňa 08. 01. 2015, porušil základné právo sťažovateľa ... na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 1 Tpo 1012/2014-269 zo dňa 08. 01. 2015, porušil základné právo sťažovateľa ... na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Tpo 1012/2014-269 zrušuje. 4. Obvineného ... prepúšťa z väzby na slobodu. 5. Sťažovateľovi ... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3333,- eur (slovom: tritisíc tristotridsaťtri eur). 6. Sťažovateľovi ... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 eur (slovom: dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov), ktorú je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť jeho advokátovi JUDr. Jiřímu Martausovi...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd zameral na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Zo sťažnosti vyplýva, že za kľúčovú námietku smerujúcu proti napadnutému uzneseniu možno považovať tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jeho sťažnostnou námietkou, podľa ktorej mu v rozpore so zákonom boli vznesené obvinenia po uplynutí značného času od okamihu, kedy sa orgány činné v trestnom konaní dozvedeli o skutočnostiach zakladajúcich dôvodné podozrenie o spáchaní trestného činu a získali o nich dôkazy (prehliadka iných priestorov a pozemkov vykonaná orgánmi činnými v trestnom konaní 31. mája 2011 a prehliadka iných priestorov a pozemkov vykonaná orgánmi činnými v trestnom konaní 3. apríla 2014). V prípade prvého obvinenia malo dôjsť k vzneseniu obvinenia po troch rokoch od vykonania prehliadky iných priestorov a pozemkov a v prípade druhého obvinenia po 8 mesiacoch od vykonania prehliadky iných priestorov a pozemkov. Postup orgánov činných v trestnom konaní spočívajúci v tom, že nevznesú obvinenie bez meškania po zistení relevantných skutočností, považuje sťažovateľ za účelový, ktorý bráni obvinenému pri účinnej obhajobe a umožňuje zároveň orgánom činným v trestnom konaní, aby uskutočňovali vyšetrovacie úkony i „poza chrbát obhajcu“.

V zmysle § 206 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia.

Ústavný súd sa stotožňuje s argumentáciou krajského súdu, podľa ktorej dôkazy zaistené pri prehliadkach iných priestorov a pozemkov bolo potrebné najprv preveriť a podrobiť skúmaniu na zistenie, či tieto pochádzajú z kradnutých motorových vozidiel, a teda či boli získané trestnou činnosťou, ako aj na zistenie, že trestný čin spáchala konkrétne osoba, a až následne bolo možné pristúpiť k vzneseniu obvinenia. Z uznesení o vznesení obvinení sťažovateľovi zjavne vyplýva, že vo veci bolo potrebné na účely uvedeného (zistenia, či predmety získané pri prehliadkach iných priestorov a pozemkov pochádzajú z kradnutých motorových vozidiel, a na účely zistenia, že trestný čin spáchala konkrétne osoba) okrem iného vyhotoviť znalecké posudky, zabezpečiť rôzne správy a vypočuť svedkov. Niektoré zo znaleckých posudkov sú z roku 2013 (napr. znalecký posudok PPZ-KEU-SL-EXP-2013/1443 zo 17. júna 2013, znalecký posudok č. PPZ-KEU-KE-EXP-2014/1581, č. PPZ-KEU-SL-EXP-2014/2015), pričom svedkovia boli vypočúvaní na zisťovanie relevantných skutočností ešte aj v roku 2014 (napr. svedok vypovedal 3. apríla 2014).

Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že námietka sťažovateľa založená na tvrdení, že obvinenia mu boli vznesené v rozpore s § 206 ods. 1 prvou vetou Trestného poriadku, nie je dôvodná, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti vo vzťahu ku kľúčovej námietke ako zjavne neopodstatnenej.

Zistené pochybenie v postupe krajského súdu ale nedosahuje podľa názoru ústavného súdu takú intenzitu, na základe ktorej by mohol sťažnosti sťažovateľa vyhovieť. V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým poukazuje na skutočnosť vyplývajúcu z uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 130/2014 z 18. decembra 2014 a tiež zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa z 18. decembra 2014, podľa ktorej prokurátor všetky dôvody predĺženia väzby sťažovateľa podrobne uviedol už vo svojom návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, ktorý bol okresnému súdu doručený 1. decembra 2014, pričom následne bol tento návrh riadne a včas doručený sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi, čo sťažovateľ ani nespochybňuje, t. j. s dôvodmi, pre ktoré mala byť väzba predĺžená, bol sťažovateľ včas oboznámený. Ústavný súd v tejto súvislosti tiež vzal na vedomie skutočnosť, že k odôvodneniu návrhu krajského prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľ a jeho obhajca zaujali stanovisko pri výsluchu sťažovateľa pred sudcom pre prípravné konanie 18. decembra 2014. Z hľadiska posúdenia intenzity pochybenia krajského súdu ústavný súd považuje ale za podstatné predovšetkým to, že odôvodnenie sťažnosti krajského prokurátora proti označenému uzneseniu okresného súdu neobsahovalo v zásade žiadne nové a pritom podstatné skutočnosti, ktoré by zásadnejším spôsobom mohli ovplyvniť jeho rozhodovanie o podaných sťažnostiach. Krajský prokurátor v odôvodnení sťažnosti len podrobnejšie špecifikoval ďalšie dôkazy, ktoré bude potrebné vykonať, a tiež potrebu záverečného preštudovania vyšetrovacieho spisu obvinenými a ich obhajcami. V nadväznosti na to sa krajský súd v napadnutom uznesení stotožnil s odôvodnením návrhu krajského prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, pričom je zjavné, že argumentácia sťažovateľa, ktorou spochybňoval návrh krajského prokurátora, mu bola dostatočne známa zo spisu, osobitne zo zápisnice z jeho výsluchu z 18. decembra 2014.