II. ÚS 452/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Branislavom Samcom, Sad SNP 668/8, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 54/2012 z 22. novembra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) a jeho dopĺňacím uznesením sp. zn. 2 Obo 54/2012 z 3. januára 2013 (ďalej len „napadnuté dopĺňacie uznesenie najvyššieho súdu“) a porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 30 Cb 404/1995­Že z 3. mája 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

„Porušovatelia označili ako jeden a hlavný dôvod zamietnutia žaloby Sťažovateľa. premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Poukazovali na ustanovenie § 107 ods.1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške, že právo na jeho vydanie možno uplatniť na súde. Rozhodujúca je skutočná a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa verejne dostupného výpisu z katastra nehnuteľností vedeného Okresným úradom katastrálnym odborom, pre kat. územie je zrejmé, že delimitačný protokol, na základe ktorého žalovaná nadobudla vlastnícke právo k domu s. č. na pare. C KN č. bol zapísaný do listu vlastníctva vedeného príslušným katastrálnym úradom až v roku 1994 (znenie zápisu: DELIM. PROTOKOL ­16/92; ZIADOST ­ 69/92; 70/92; ROZH. POLN. ­ 725/1993­212/SA­27/94)... Aj keď je v tomto prípade s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 1 vtedy platného katastrálneho zákona nepochybné, že žalovaná nadobudla vlastníctvo k pekárni už samotnou delimitáciou v roku 1992, zápis príslušného delimitačného protokolu do katastra nehnuteľností bol realizovaný až začiatkom roku 1994, t. j. až v tomto okamihu sa Sťažovateľ objektívne mohol dozvedieť, kto sa na jeho úkor obohatil a až vtedy mohla začať plynúť subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie Sťažovateľovho práva. Sťažovateľ pritom vychádza zo znenia ustanovenia § 11 vtedy platného katastrálneho zákona, ktoré rieši dobromyseľnosť toho, kto vychádza zo zápisu v katastri nehnuteľností v tom smere, že tento stav zodpovedá skutočnému stavu veci... Ak mu aj žalovaná doručila listom zo dňa 22. 7. 1993 výzvu na vypratanie nehnuteľnosti ­ domu (pekárne) s. č. v tejto výzve nepreukázala svoje vlastnícke právo k stavbe, preto z tejto výzvy žalovaný mohol maximálne získať znalosť, kto ho žiada o vypratanie nehnuteľnosti, do ktorej vložil investície, avšak objektívne nemohol mať ustanovením § 107 ods. 1 predpokladanú skutočnú znalosť,, kto je vlastníkom pekárne s. č. , t. j. voči komu sa môže žalobou domáhať vydania plnenia z bezdôvodného obohatenia... Vo svetle prezentovaných skutočností je totiž vylúčené, aby mal skutočnú znalosť o subjekte povinnom na vydanie bezdôvodného obohatenia pred 1. 1. 2014, t. j. žaloba bola nepochybne podaná v rámci plynutia subjektívnej 2­ročnej premlčacej lehoty. Z uvedeného dôvodu súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom tento postup možno opodstatnene kvalifikovať ako aplikáciu majúcu za následok porušenie základných práv a slobôd Sťažovateľa; ktorá sa javí v konkrétnom prípade nesprávnou, takže ju objektívne nemožno akceptovať.“

Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 11. 2012 č. k. 2 Obo 54/2012 v spojení s Dopĺňacím uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 3. 1. 2013 č. k. 2 Obo 54/2012 porušené boli. Základné právo Sťažovateľa na zákonného sudcu zaručené čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred Krajským súdom Banská Bystrica sp. zn. 30 Cb/404/1995­Že porušené bolo. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000,­ € (slovom tridsaťtisíc eur), ktoré sú Krajský súd Banská Bystrica a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Ústavný súd rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 11. 2012 č. k. 2 Obo 54/2012 v spojení s Dopĺňacím uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 3. 1. 2013 č. k. 2 Obo 54/2012, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 3. 5. 2012 č. k. 30 Cb/404/1995­Že zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Krajský súd Banská Bystrica a Najvyšší súd Slovenskej republiky, sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť Sťažovateľovi trovy konania vo výške 1.219,10 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým zamietol jeho žalobu, a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd ako odvolací súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom a napadnutým dopĺňacím uznesením najvyššieho súdu

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Najvyšší súd v predmetom konaní, na základe odvolania žalobcu preskúmal

rozsudok

krajského súdu, ktorým žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia 38 526,33 Eur s príslušenstvom zamietol. Jedným z dôvodov zamietnutia žaloby bolo premlčanie práva o vydanie bezdôvodného obohatenia. V ustanoveniach § 100 až § 114 Občianskeho zákonníka je upravené premlčanie práva. Právna úprava premlčania má kogentnú povahu. Podstata premlčania spočíva v tom, že pokiaľ sa určité právo po zákonom stanovenú dobu (premlčacia doba) nevykonáva, alebo sa v priebehu premlčacej doby neuplatní na súde či u príslušného orgánu, nemôže byť po jej uplynutí veriteľovi priznané. Ak sa teda dlžník na súde dovolá premlčania veriteľovho práva, súd je povinný na vznesenú námietku premlčania vždy prihliadnuť a podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie veriteľovi právo priznať. Otázkou premlčania uplatneného nároku sa musí súd zaoberať na námietku vždy ako otázkou primárnou, a až následne posudzovať žalobcom uplatnený nárok meritórne. Zásada hospodárnosti konania musí viesť teda konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie, napr. výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia, škody a podobne. So zreteľom na vyššie uvedené, ako aj odvolací dôvod žalobcu, týkajúci sa námietky premlčania, najvyšší súd najskôr posúdil premlčanie práva žalobcu. Podľa ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Žalobca v súvislosti so začiatkom plynutia premlčacej lehoty poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky M Cdo2/01, v ktorom sú riešené otázky dobromyseľnosti držiteľov nehnuteľnosti, zrušenie bezpodielového vlastníctva manželov, dobrej viery, neplatnosti kúpnej zmluvy a splatnosti záväzku. Zásada legitímnych očakávaní sleduje, aby v rámci rozhodovacej činnosti súdov nevznikali excesívne odklony v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch. Nakoľko prejednávaná vec, podľa názoru najvyššieho súdu, nie je obdobná veci riešenej rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky M Cdo2/01, k uvedenému rozsudku neprihliadol... Ostatné námietky žalobcu súvisiace s oprávnenosťou žaloby (výška nároku, započítanie, znalecké dokazovanie), sú po dôvodne vznesenej námietke premlčania právne irelevantné, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené, po dôvodne vznesenej námietke premlčania už nie je opodstatnené skúmať oprávnenosť žaloby.“

Vo vzťahu k napadnutému dopĺňaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ len všeobecne namieta jeho nepreskúmateľnosť. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého dopĺňacieho uznesenia, v ktorej sa uvádza: „Nakoľko odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodol a žalovaná bola v konaní úspešná, odvolací súd jej podľa ust. § 166 O. s. p. a ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. priznal náhradu trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu zo 6. júla 2012) 499,57 eur a paušálnej náhrady výdavkov 7,63 eur, čo je spolu 507,20 eur (§ 10 ods. 1, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.).“

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015