II. ÚS 454/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 454/2015­11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 32/2008 (predtým vedenom pod sp. zn. 14 C 213/2014), a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Právomoc ústavného súdu o sťažnosti konať a rozhodnúť je podľa sťažovateľa daná tým, že «neexistuje v súdnej hierarchii (opravu chybného rozhodnutia súdy odmietli vykonať za záhadných okolností, ale možno pripustiť korupčné správanie v prospech „svojho“ advokáta) žiadny stupeň pre nápravu chýb, ktorých sa dopustil sudca ...».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, „ktorým nariadi, aby všeobecný súd Okresný súd Piešťany konal podľa zákona a v súlade s Čl. 46 a Čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a porušené právo sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy (článok 13 Protokolu č. 11 k Dohovoru) a jeho právo na spravodlivé Konanie (článok 6 Protokolu) napravil. Teda, aby prikázal Okresnému súdu Piešťany, aby v konaní vedenom pod spis. zn. 14 C 213/2014 konal bez zbytočných prieťahov.“. II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Z označených spisov vyplýva, že a (ďalej len „navrhovatelia v 1. a 2. rade“, spolu so sťažovateľom len „navrhovatelia“) sa návrhom doručeným okresnému súdu 21. septembra 2001 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 32/2008 domáhali určenia, že kúpna zmluva uzavretá medzi navrhovateľmi v 1. a 2. rade a odporkyňou 20. septembra 1999, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bližšie špecifikovaným v kúpnej zmluve, je neplatná, a určenia, že ako manželia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností bližšie špecifikovaných v návrhu. Podaním z 31. mája 2011 navrhovatelia v 1. a 2. rade požiadali, aby okresný súd rozšíril okruh navrhovateľov v tomto konaní o sťažovateľa. Okresný súd uznesením sp. zn. 6 C 32/2008 zo 4. júla 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. augusta 2011, na základe návrhu navrhovateľov v 1. a 2. rade a súhlasu sťažovateľa pripustil sťažovateľa do konania vedeného pod sp. zn. 6 C 32/2008 na strane navrhovateľov (ďalej len „uznesenie zo 4. júla 2011“). Okresný súd uznesením sp. zn. 6 C 32/2008 z 3. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie z 3. októbra 2012“) konanie zastavil na základe späťvzatia návrhu navrhovateľmi z 23. januára 2012 a o trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľom v 1. a 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť odporkyni náhradu trov konania v sume 2 471,60 € a navrhovateľom uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť odporkyni náhradu trov konania v sume 630,58 €.

Po podaní odvolania Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 11 Co 369/2013 z 19. februára 2014 (ďalej len „uznesenie z 19. februára 2014“)

uznesenie

prvostupňového súdu potvrdil a odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (uznesenie krajského súdu z 19. februára 2014 v spojení s uznesením okresného súdu z 3. októbra 2012 nadobudlo právoplatnosť 15. apríla 2014). Následne krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 369/2013 z 2. júla 2014 návrh sťažovateľa z 15. mája 2014 na vydanie opravného uznesenia, ktorým žiadal opravu uznesenia okresného súdu zo 4. júla 2011, zamietol.

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd ustálil návrh na rozhodnutie vo veci sťažnosti tak, že sa ním sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa ústavy a dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 32/2008 (predtým vedenom pod sp. zn. 14 C 213/2014).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

S prihliadnutím na argumentáciu vyplývajúcu zo sťažnosti možno ustáliť, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť tým, že okresný súd v napadnutom konaní „prijal sťažovateľa do konania na strane navrhovateľov aj napriek tomu, že neboli splnené podmienky a dôvody pre prijatie“, pričom právomoc ústavného súdu vo veci sťažnosti konať a rozhodnúť odôvodňuje neexistenciou iného súdneho orgánu, ktorý by napravil chybu, ktorej sa dopustil okresný súd, keď vydal uznesenie zo 4. júla 2011.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V nadväznosti na citované znenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Nad rámec uvedeného záveru ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je v tejto časti spôsobilá aj na odmietnutie pre nedostatok právomoci ústavného súdu v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Právomoc ústavného súdu rozhodvať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 je totiž založená na princípe subsidiarity. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, príp. iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07). Proti uzneseniu okresného súdu zo 4. júla 2011 mohol sťažovateľ podať odvolanie (zo spisu vyplýva, že ho nepodal, pozn.), o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť príslušný krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní

V nadväznosti na odôvodnenie vyplývajúce zo sťažnosti možno ustáliť, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v napadnutom konaní vedenom okresným súdom vo vzťahu k svojmu podaniu z 26. septembra 2014 [určovacia žaloba, ktorou sa sťažovateľ domáha určenia, že „nebol navrhovateľom v súdnom konaní vedenom na