II. ÚS 455/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 455/2012-109

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza v konaní o sťažnostiach Daňového úradu Košice, Rozvojová 2, Košice, a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Vazovova 2, Bratislava, zastúpených Mgr. Zuzanou Tomkovou, Továrenská 480/60, Vlkanová, zamestnankyňou odboru právnych služieb Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 R 5/2011 a jeho uznesením zo 4. mája 2012 takto

rozhodol:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012 doručená sťažnosť Daňového úradu Košice, Rozvojová 2, Košice (ďalej len „daňový úrad“ alebo „sťažovateľ“), a 18. júla 2012 sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Vazovova 2, Bratislava (ďalej len „finančné riaditeľstvo“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou zhodne namietali porušenie základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 R 5/2011 a jeho uznesením zo 4. mája 2012.

K porušeniu základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 20 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu sťažovatelia okrem iného uviedli, že okresný súd sa „vo svojom rozhodnutí... dostatočne nevysporiadal so svojou povinnosťou posúdiť súlad reštrukturalizačného plánu so spoločným záujmom veriteľov, ktorý by... mal v sebe zahŕňať aj právo na rovnaké postavenie účastníkov reštrukturalizačného konania vyplývajúce z článku 47 ods. 3 Ústavy SR a zároveň z ustanovenia § 6 ZKR, podľa ktorého zvýhodňovanie niektorých veriteľov je neprípustné a veritelia s rovnakými právami majú pri riešení úpadku dlžníka rovnaké postavenie (všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní)“. Podľa názoru sťažovateľov je preto zrejmé, že v danom prípade „došlo v celom procese reštrukturalizácie k zvýhodneniu len určitej skupiny veriteľov − akcionárov príjemcu štátnej pomoci a ich záujem a pohľad na výhodnosť reštrukturalizačného plánu bol jediným kritériom pre rozhodovanie súdu. Takýmto postupom súdu došlo k porušeniu práva na ochranu majetku SR ako aj k porušeniu princípu rovnakého postavenia účastníkov konania.“.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia uviedli, že jeho „Obsahom... je aj právo účastníka konania... na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné a založené na nestrannom posúdení predmetu konania v súlade so všetkými všeobecne záväznými právnymi predpismi...“. Napriek tomu, že v reštrukturalizačnom konaní bola uplatnená požiadavka daňového úradu podľa európskeho práva, sa okresný súd vo svojom rozhodnutí riadne nevysporiadal so všetkými podmienkami potvrdenia reštrukturalizačného plánu, „nerešpektujúc prednosť komunitárneho práva pred vnútroštátnym právnym poriadkom...“.

Uznesením č. k. II. ÚS 455/2012-30 z 18. októbra 2012 ústavný súd sťažnosti sťažovateľov spojil na spoločné konanie, prijal ich na ďalšie konanie a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. 26 R 5/2011-2072 zo 4. mája 2012 podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Predseda okresného súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska zástupkyni sťažovateľov a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila, či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľov konalo ústne pojednávanie. Zástupkyňa sťažovateľov k vyjadreniu okresného súdu uviedla: „Z uvedeným záverom Okresného súdu Košice I. sťažovatelia nemôžu súhlasiť. Pokiaľ sa ako determinant určujúci spoločný záujem veriteľov uplatňuje maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom v reštrukturalizačnom konaní, nie je možné považovať uspokojenie pohľadávok aj keď väčšiny (ale majetkovo bezvýznamnej menšiny) veriteľov dosiahnutej v dôsledku popretia pohľadávky s najvyššou hodnotou za dodržanie zásady rovnosti účastníkov reštrukturalizačného konania. Najmä ak prihliadneme na skutočnosti uvedené v podaných sťažnostiach, že na popretie prihlásenej pohľadávky Daňového úradu Košice, ktorá bola rozhodujúca pre posúdenie predĺženia dlžníka pre účely povolenia reštrukturalizácie, neboli dané zákonom stanovené dôvody. Zároveň tým bola Daňovému úradu Košice odňatá možnosť uplatňovania jeho ďalších veriteľských oprávnení v rámci prebiehajúceho reštrukturalizačného konania. Je teda nepochybne zrejmé, že v danom prípade došlo v celom procese reštrukturalizácie k zvýhodneniu len určitej skupiny veriteľov − akcionárov dlžníka, ktorých záujem a pohľad na výhodnosť reštrukturalizačného plánu bol jediným kritériom pre rozhodovanie súdu.“

Dlžník v súvislosti s aktívnou vecnou legitimáciou sťažovateľov poukázal tiež na to, že sťažovatelia sú orgánmi štátu, ktorým ústava nepriznáva právo namietať pred ústavným súdom porušenie ich základných práv a slobôd. Na podporu svojej argumentácie poukázal na závery ústavného súdu v uznesení sp. zn. II. ÚS 87/09 z 24. februára 2009.

Podľa dlžníka z okolností prípadu je zrejmé, že daňový úrad si plnil „verejnoprávnu povinnosť uloženú rozhodnutím Komisie... uplatňoval svoju obmedzenú spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania..., ktorá vyplýva z § 5 ods. 6 zákona č. 479/2009 Z. z. o daňových orgánoch... len v rámci svojej pôsobnosti určenej zákonom. A contrario daňové úrady ani nemajú spôsobilosť byť účastníkom konania vo veciach, ktoré nepatria do ich zákonom vymedzenej právomoci a pôsobnosti, teda mimo rámca plnenia úloh verejného záujmu... nekonal v rámci svojho slobodného priestoru a neprejavoval svoju slobodnú vôľu, ale konal na základe rozhodnutia Komisie a na základe Nariadenia Rady (ES) č. 659/1999... bol povinný informovať Komisiu o opatreniach vykonaných na splnenie povinnosti uvedenej v rozhodnutí Komisie.“. Z týchto skutočností vyplýva, že daňový úrad „vykonával vrchnostenskú právomoc štátu a vystupoval ako nositeľ verejných úloh, čo vylučuje, aby bol zároveň nositeľom základných ľudských práv, ktorých ochrany by sa mohol domáhať v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pred ústavným súdom“.

Dlžník vo svojom vyjadrení poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 24. 1. 2013 vo veci C-73/11 P, ktorým bol zrušený

rozsudok

Všeobecného súdu Európskej únie zo 7. 12. 2010 vo veci T-11/07, ktorým tento zamietol žalobu dlžníka o vyhlásenie neplatnosti rozhodnutia Komisie 2007/254/ES zo 7. júna 2006 C 25/05 (ex NN 21/05). Podľa dlžníka predmetné rozhodnutie naznačuje, že rozhodnutie Komisie môže byť zrušené v ďalšom konaní pred Všeobecným súdom Európskej únie, čím by odpadol právny dôvod vzniku pohľadávky daňového úradu.

Dlžník tiež uviedol, že postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže daňový úrad dostal primeranú príležitosť na uplatnenie svojich procesných práv a povinností. „Miera uspokojenia zabezpečených veriteľov (akcionárov dotknutej osoby) bola vyššia z dôvodu nespornosti ich pohľadávok. Naopak, miera uspokojenia prihlásenej pohľadávky daňového úradu bola v reštrukturalizačnom pláne nižšia z dôvodu, že táto bola v celom rozsahu správcom popretá... Naopak, ako správne uvádza okresný súd vo vyjadrení k sťažnostiam, až pripustenie správnosti argumentácie daňového úradu o 100 % uspokojení popretej pohľadávky daňového úradu s vylúčením akéhokoľvek uspokojenia ostatných veriteľov, by zakladalo porušenie označeného práva u týchto ostatných účastníkov.“

K porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu dlžník uviedol, že nikdy neuznal žiadnu pohľadávku na vrátenie „údajnej štátnej pomoci. Jediná pohľadávky daňového úradu voči dotknutej osobe bola daňová pohľadávka vo výške cca 416 mil. Sk, ktorá bola odpísaná právoplatným rozhodnutím samotného daňového úradu ešte v roku 2005 na základe právoplatného uznesenia o potvrdení vyrovnania...“.

Dňa 9. apríla 2013 bolo ústavnému súdu doručené podanie dozorného správcu dlžníka (ďalej len „správca“), v ktorom navrhol, aby ústavný súd povolil jeho vstup do konania o sťažnostiach sťažovateľov ako vedľajšieho účastníka.

O návrhu správcu rozhodol ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 455/2012-67 z 30. apríla 2013 tak, že ho odmietol.

Dlžník uviedol, že s výrokom predmetného rozhodnutia Komisie zo 16. októbra 2013 nesúhlasí a má v úmysle podať žalobu o neplatnosť tohto rozhodnutia. Poukázal však na to, že rozhodnutie Komisie zo 16. októbra 2013 má vplyv na konanie o sťažnostiach sťažovateľov. „Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v dôsledku zrušenia rozhodnutia Komisie 2007/254/ES zo 7. júna 2006 vo veci C 25/2005 (ex NN 21/2005) odpadol právny dôvod vzniku pohľadávky, ktorú si sťažovateľ Daňový úrad Košice prihlásil prihláškou č. 1 do reštrukturalizačného konania na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 26 R/5/2011. Zrušením predmetného rozhodnutia Komisie došlo k tomu, že pohľadávka sťažovateľa, ktorá bola prihlásená prihláškou do reštrukturalizácie dlžníka neexistuje a v dôsledku uvedeného je vyvrátená celá sťažnostná argumentácia sťažovateľov.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 29. júla 2015 doplnil dlžník svoje vyjadrenie k sťažnostiam sťažovateľov a uviedol, že vo veci vedenej na Všeobecnom súde Európskej únie pod sp. zn. T-103/14, „ktorej predmetom je žaloba spoločnosti proti Komisii o neplatnosť jej rozhodnutia zo 16. 10. 2013, bol nariadený termín ústneho pojednávania na 8. 9. 2015...“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 25. novembra 2015 dlžník uviedol, že 8. septembra 2015 sa uskutočnilo pojednávanie na Všeobecnom súde Európskej únie, „pričom strany prezentovali svoje postoje a návrhy. Na predmetnom pojednávaní však nebolo vyhlásené rozhodnutie vo veci samej, pričom toto spoločnosť očakáva najskôr na prelome rokov 2015/2016.

Napokon v tejto súvislosti možno poukázať aj na predchádzajúce konanie na Všeobecnom súde EÚ, ktorého predmetom bola žaloba spoločnosti na zrušenie Rozhodnutia Komisie 2007/254/ES zo 7. júna 2006 vo veci C 25/2005 (ex NN 21/2005). Ústne pojednávanie sa v tejto veci konalo 14. 10. 2009, avšak

rozsudok

T-11/07 bol vyhlásený až 7. 12. 2010.“.

Následne dlžník vo svojom podaní uviedol argumentáciu, ktorou prezentoval svoj právny názor na vzájomný vzťah konania pred Všeobecným súdom Európskej únie a konania o sťažnostiach sťažovateľov pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o prijatých sťažnostiach vychádzal zo zistenia, že sťažovateľ – daňový úrad podal 17. decembra 2013 na exekučnom súde návrh na vykonanie exekúcie proti dlžníkovi na základe exekučného titulu podľa zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej pomoci“) – rozhodnutia Komisie ES zo 16. októbra 2013 o štátnej pomoci č. SA 18211 (C 25/2005) (ex NN 21/2005). Konanie o tomto návrhu je vedené na exekučnom súde pod sp. zn. 23 Er 9188/2013 s tým, že exekučný súd povolil odklad exekúcie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. K namietanému porušeniu základných práv finančného riaditeľstva podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu

Pre posúdenie namietaného porušenia označených práv podľa ústavy, podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu je potrebné dôsledne rozlišovať medzi uvedenými sťažovateľmi.

Ústavný súd, vychádzajúc z reštriktívneho prístupu pri vymedzení štátu ako sťažovateľa v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, za rozhodujúce kritérium preto z tohto hľadiska považoval to, ktorý zo sťažovateľov reálne vystupoval ako účastník konania v napadnutom reštrukturalizačnom konaní a ktorý bol teda skutočným nositeľom procesných práv a povinností v tomto konaní.

Zo záhlavia napadnutého uznesenia okresného súdu zo 4. mája 2012 vyplýva, že účastníkom konania bol sťažovateľ – daňový úrad.

Na tomto základe nemožno v prerokúvanom prípade uvažovať o porušení základných práv finančného riaditeľstva podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 4. mája 2012, preto ústavný súd nevyhovel sťažnosti finančného riaditeľstva (bod 4 výroku tohto nálezu).

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa – daňového úradu podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

V súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľ poukázal na judikatúru Súdneho dvora (napr. rozhodnutia vo veci C-119/05 Lucchini Siderurgia a vo veci C-232/05 Komisia proti Francúzsku), z ktorého tiež vyplýva zásada, že „vnútroštátna norma, ktorá neumožňuje účinné a okamžité vymoženie štátnej pomoci sa... neuplatní...“.

Podľa sťažovateľa sa okresný súd „dostatočne nevysporiadal so svojou povinnosťou posúdi súlad reštrukturalizačného plánu so spoločným záujmom veriteľov, ktorý by... mal v sebe zahŕňať aj právo na rovnaké postavenie účastníkov reštrukturalizačného konania vyplývajúce z článku 47 ods. 3 Ústavy SR a zároveň z ustanovenia § 6 ZKR, podľa ktorého zvýhodňovanie niektorých veriteľov je neprípustné a veritelia s rovnakými právami majú pri riešení úpadku dlžníka rovnaké postavenie...“. V súvislosti s touto argumentáciou poukázal sťažovateľ na to, že pohľadávka štátu predstavovala 86,045 % všetkých záväzkov dlžníka, práva prepojených osôb dlžníka – jeho akcionárov predstavovali 13,799 % a ostatné pohľadávky 0,0156 %, pričom „je zrejmé, že reštrukturalizačný plán predstavoval len záujem ani nie 14 % veriteľov – akcionárov príjemcu štátnej pomoci na zachovaní jeho ďalšieho fungovania bez straty majetkových hodnôt práve týchto akcionárov ako osôb majetkovo ako aj personálne prepojených s príjemcom štátnej pomoci... Právny záujem na okamžitom a účinnom uspokojení pohľadávky štátu však vyplýva jednak z práva ES a EÚ, ktorého uplatnenie malo mať pri schvaľovaní reštrukturalizačného plánu prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou a jednak z hrozby sankcie zo strany EÚ... čím dochádza k vzniku verejného záujmu na uspokojení pohľadávky štátu...“. Sťažovateľ – daňový úrad poukázal na to, že spoločným záujmom veriteľov je najmä záujem väčšiny všetkých veriteľov, t. j. veriteľov uplatnených pohľadávok, a nie len veriteľov zistených pohľadávok. „Je zrejmé, že v danom prípade došlo v celom procese reštrukturalizácie k zvýhodneniu len určitej skupiny veriteľov – akcionárov príjemcu štátnej pomoci a ich záujem a pohľad na výhodnosť reštrukturalizačného plánu bol jediným kritériom pre rozhodovanie súdu... Nerovnomerné uspokojenie pohľadávok prvej a druhej skupiny zároveň je jasným dôkazom nezohľadnenia tohto princípu súdom.“

Zisťovanie stanovísk veriteľov prihlásených pohľadávok, 3. Voľba veriteľského výboru, 4. Záver. V súlade s 3. bodom programu tejto schôdze došlo na uvedenej schôdzí veriteľov k zvoleniu päťčlenného veriteľského výboru v zložení:

Zo zápisnice zo schvaľovacej schôdze konanej dňa 19. 04. 2012 tvoriacej súčasť súdneho spisu súd zistil, že predseda schôdze , reštrukturalizačný správca o 11.00 hod. otvoril schvaľovaciu schôdzu, pričom konštatoval, že zo 6 veriteľov prítomných na schvaľovacej schôdzi veriteľov, sú prítomní 5 veritelia, ktorých pohľadávky sa v reštrukturalizačnom konaní

Správca ďalej oboznámil prítomných veriteľov s rozsahom hlasovacích práv na schvaľovacej schôdzi. Do skupiny č. 1 pre zabezpečené pohľadávky zaradil 3 veriteľov, pričom všetci traja sú oprávnení hlasovať o prijatí plánu s celkovým počtom 3 335 639 hlasov. Do skupiny č. 2

Veritelia prítomní na schvaľovacej schôdzi veriteľov zaradení do skupiny č. 2. pre nezabezpečené pohľadávky oprávnení hlasovať majú na účely hlasovania celkovo 62 202 hlasov. Po otvorením rozpravy správca konštatoval, že v zákonnej 7 dňovej lehote pred konaním schvaľovacej schôdze žiaden účastník plánu nepožiadal o korekcie v zmysle ust. § 145 ods. 1 ZKR.

práva. Správca poukázal na skutočnosť, že boli vytvorené dve skupiny a to skupina č. 1 do ktorej boli zaradené zabezpečené pohľadávky a skupina č. 2 do ktorej boli zaradené nezabezpečené pohľadávky. Po prednesení podmienok potrebných pre prijatie plánu správca vyzval prítomných veriteľov zaradených do skupiny č. 1 pre zabezpečené pohľadávky, aby hlasovali. Za prijatie plánu v skupine č. 1 pre zabezpečené pohľadávky hlasovali 3 veritelia z 3 hlasujúcich, čo je 100 % veriteľov a zároveň ich celkový počet hlasov v počte 3 335 639 hlasov predstavuje 100 % hlasov veriteľov hlasujúcich v tejto skupine.

Okresný súd uviedol relevantné ustanovenia zákona o reštrukturalizácii (§ 153 ods. 1, § 154 ods. 1, § 146 ods. 3 až 6, § 144 ods. 4) a následne svoje právne závery v prerokúvanej veci formuloval takto: „Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že nakoľko neboli podstatným spôsobom porušené ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii týkajúce sa náležitostí reštrukturalizačného plánu, postupe pri jeho príprave, hlasovaní o tomto pláne a ani iné ustanovenia týkajúce sa reštrukturalizačného plánu spôsobom, ktorý by mal nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov reštrukturalizačného plánu, nebolo súdom zistené, že by prijatie tohto plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu, ani to, že by bol reštrukturalizačný plán v podstatnom rozpore so spoločnými záujmami veriteľov, čo dokumentuje taktiež skutočnosť, že predložený reštrukturalizačný plán bol riadne prijatý schvaľovacou schôdzou konanou dňa 19. 04. 2012, a to vo všetkých skupinách bez potreby nahradiť súhlas niektorej zo skupín súdom, nezostávalo súdu nič iné, ako v lehote 15 dní odo dňa doručenia návrhu na potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom takto predložený plán potvrdiť a zároveň rozhodnúť o skončení reštrukturalizácie dlžníka: , so sídlom , . Potvrdený reštrukturalizačný plán tvorí, v zmysle ust. § 153 ods. 1 ZKR, prílohu tohto rozhodnutia.“

Podľa § 196 zákona o reštrukturalizácii ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len „konanie podľa tohto zákona“) sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Ustanovenie § 157 OSP je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, bod 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť podľa okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).

Podľa § 154 ods. 1 písm. d) zákona o reštrukturalizácii súd uznesením zamietne plán, ak plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.

Podľa reštrukturalizačného plánu dlžníka z 22. marca 2012 veritelia pohľadávok zaradených do skupiny č. 1 sa vzdávajú 5 % zistenej prihlásenej zabezpečenej istiny, predmetné istiny bude dlžník splácať v splátkach, pokiaľ ide o príslušenstvo týchto istín, veritelia odpustia dlžníkovi ich zaplatenie, tieto prihlásené a zistené príslušenstvá budú zaradené do skupiny č. 2 – nezabezpečené pohľadávky (porovnaj bod 11 záväznej časti reštrukturalizačného plánu, s. 53 a 54).

Do skupiny č. 2 boli zaradené pohľadávky nezabezpečených veriteľov, okrem iných aj pohľadávka sťažovateľa. Z istín nezabezpečených pohľadávok zaradených do skupiny č. 2 veritelia tejto skupiny odpustia dlžníkovi 98,0 %. Veritelia tejto skupiny odpustia dlžníkovi všetky príslušenstvá prihlásených istín v celom rozsahu. Splácanie plánom zmenených pohľadávok v skupine č. 2 sa rozloží na päť rokov podľa špecifikovaného splátkového kalendára (porovnaj bod 11 záväznej časti reštrukturalizačného plánu, s. 58).

Z opisnej časti reštrukturalizačného plánu (s. 6  7) vyplýva, že veritelia zaradení do skupiny č. 1 sú akcionármi dlžníka, resp. členmi štatutárneho orgánu – predstavenstva dlžníka.

Prihlásená pohľadávka sťažovateľa predstavovala 86,045 % všetkých prihlásených pohľadávok (opisná časť reštrukturalizačného plánu, s. 19). Táto pohľadávka bola správcom popretá. Jej určenie je predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 31 Cbi 3/2012. Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 31 Cbi 3/2012-438 z 18. decembra 2014 v znení opravného uznesenia tak, že konanie o určení, že sťažovateľ – daňový úrad je veriteľom pohľadávky proti dlžníkovi v reštrukturalizačnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 26 R 5/2011 uplatnenej prihláškou zo 4. novembra 2011, zastavil. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd v čase rozhodovania ústavného súdu o prijatých sťažnostiach sťažovateľov nerozhodol.

Relevantným zmyslom a účelom reštrukturalizácie je zabránenie individuálnemu uplatňovaniu či výkonu práv jednotlivých veriteľov v prospech ich kolektívneho uspokojenia (m. m. I. ÚS 200/2011).

Reštrukturalizačný súd je povinný postupovať tak, aby sa dosiahla pre veriteľov čo najvyššia miera uspokojenia ich pohľadávok (§ 5 zákona o reštrukturalizácii).

V súvislosti s hľadaním zmyslu a účelu pojmu „spoločný záujem veriteľov“ ústavný súd považuje za vhodné poukázať na zákonnú úpravu v Českej republike. Ekvivalentným právnym predpisom k zákonu o reštrukturalizácii je v Českej republike zákon č. 182/2006 Sb. o úpadku a spôsoboch jeho riešenia (insolvenčný zákon), ktorý obsahuje zákonnú definíciu pojmu „spoločný záujem veriteľov“.

Podľa § 2 písm. j) insolvenčného zákona pre účely tohto zákona sa rozumie spoločným záujmom veriteľov záujem nadradený ich jednotlivým záujmom, ak je jeho cieľom, aby zvolený postup riešenia úpadku bol pre nich spravodlivý a výnosnejší ako ostatné spôsoby riešenia úpadku; tým nie je dotknuté zákonom zaručené osobitné postavenie niektorých veriteľov.

Predmetná zákonná definícia v insolvenčnom zákone obdobne ako príslušné ustanovenia zákona o reštrukturalizácii a tiež závery judikatúry ústavného súdu vyjadrujú základné východiská pri vymedzení spoločného záujmu veriteľov, ktorými sú princíp spravodlivosti pri usporiadaní vzťahov veriteľov, princíp maximalizácie uspokojenia pohľadávok veriteľov a špecifické postavenie veriteľov zabezpečených pohľadávok.

V uvedených súvislostiach sú tiež relevantné závery ústavného súdu, ktorý už vo svojej rozhodovacej činnosti zvýraznil požiadavku na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (napr. III. ÚS 72/2010), ako aj povinnosť súdu zohľadniť nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia na účastníkov konania (napr. I. ÚS 26/2010).

Uvedené okolnosti sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o adekvátnosti, primeranosti, spravodlivosti takéhoto usporiadania prihlásených pohľadávok veriteľov dlžníka. Okresný súd v napadnutom uznesení zo 4. mája 2012 uviedol len priebeh spracovania a schvaľovania reštrukturalizačného plánu, z čoho je zrejmé, že formálne hľadisko tvorby a schvaľovania plánu považoval za dodržané. Následne len paušálne konštatoval, že nezistil dôvody na zamietnutie reštrukturalizačného plánu v zmysle § 154 zákona o reštrukturalizácii. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa špecificky nevysporiadal so skutočnosťou, či uvedeným usporiadaním vzťahov dlžníka v reštrukturalizačnom pláne nedošlo k poskytnutiu osobitných výhod niektorému z účastníkov plánu, prípadne či plán nie je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Vzhľadom na skutkové okolnosti prerokúvanej veci však bolo potrebné, aby sa okresný súd špecificky vysporiadal s uvedenými hľadiskami. Zohľadniť a vyhodnotiť uvedené hľadiská zaväzuje okresný súd priamo zákon, preto je v zásade irelevantné, či sťažovateľ uvedené námietky uplatnil v reštrukturalizačnom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu len tá skutočnosť, že pohľadávka sťažovateľa bola popretá, neodôvodňuje dostatočne takéto usporiadanie vzťahov dlžníka. Sťažovateľ inicioval incidenčné konanie, ktorého predmetom je rozhodovanie o spornej pohľadávke, pričom toto konanie nie je právoplatne skončené. Ústavný súd neprihliadol na rozhodnutie Komisie zo 16. októbra 2013, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Komisie zo 7. júna 2006 vo veci C 25/2005 (ex NN 21/2005), pretože vyhodnotenie vplyvu tohto rozhodnutia na pohľadávky sťažovateľa – daňového úradu bude úlohou okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cbi 3/2012.

V prerokúvanom prípade reštrukturalizačný plán predpokladá zmenu pohľadávky sťažovateľa – daňového úradu a zabezpečuje mu uspokojenie pohľadávky v rozsahu 2 % v splátkach a odpustenie pohľadávky v rozsahu 98 % istiny a príslušenstva pohľadávky. Možno dospieť k záveru, že takto formulovaný reštrukturalizačný plán svojimi účinkami mení rozhodnutie Komisie, ktoré je právnym základom pohľadávky sťažovateľa – daňového úradu. Rovnako tak potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom vyvoláva právne účinky, ktoré môžu mať vplyv na obsah rozhodnutia Komisie [napr. zánik práva veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi (§ 155 ods. 2 zákona o reštrukturalizácii)]. Doktrína priameho účinku a prednosti noriem komunitárneho práva – vrátane rozhodnutí Komisie ako noriem sekundárneho práva vyvoláva otázky týkajúce sa obsahu reštrukturalizačného plánu a možnosti súdu potvrdiť reštrukturalizačný plán, ktorý svojimi účinkami priamo mení obsah rozhodnutia Komisie, a to aj vo vzťahu k možnosti vykonať rozhodnutie Komisie v exekučnom konaní na základe zákona o štátnej pomoci.

Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, účelom povinnosti vymáhať pomoc, ktorú Komisia považuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom, je odstránenie nenáležitej konkurenčnej výhody a nastolenie pôvodného stavu na trhu Únie (napríklad

rozsudok

vo veci C-350/93, Komisia/Taliansko zo 4. 4. 1995, Zb. s. I-699, bod 21, rozsudok vo veci C-75/97, Belgicko/Komisia zo 17. 6. 1999, Zb. s. I-3671, bod 64).

Ak by sa nezlučiteľná pomoc nevrátila v plnej výške, jej príjemca by si mohol naďalej zachovať nenáležitú konkurenčnú výhodu (rozsudok vo veci C-214/07, Komisia/Francúzsko z 13. 11. 2008, Zb. s. I-8357, bod 47). Preto musí byť protiprávne poskytnuté zvýhodnenie v plnej výške odstránené, a ak majetok povinnej osoby nepostačuje na vrátenie pomoci v plnej výške, má sa predmetná konkurenčná výhoda odstrániť konkurzom na jeho majetok (rozsudok vo veci 52/84, Komisia proti Belgicku z 15. 1. 1986, Zb. s. 89, bod 16).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali, že sťažovateľovi nebola poskytnutá primeraná príležitosť na uplatnenie jeho procesných práv a povinností, preto rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 4. mája 2012 nebolo porušené základné právo sťažovateľa na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy (bod 3 výroku tohto nálezu).

V súlade s reštriktívnym vymedzením štátu ako sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom nemožno v prerokúvanej veci uvažovať o sťažovateľovi ako nositeľovi vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ v prerokúvanej veci vystupuje ako veriteľ pohľadávky, t. j. ako „vlastník“ pohľadávky, avšak uvedená pohľadávka predstavuje príjem do štátneho rozpočtu, a nie napr. existujúci majetok štátu (napr. motorové vozidlá, budovy a pod.). Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 4. mája 2012 nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy ani právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 3 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

K rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Ladislav Orosz.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015