II. ÚS 46/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mularčík a partneri, s. r. o., Námestie M. Benku 15, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Ondreja Mularčíka, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 44 C 167/2007 a jeho rozsudkom sp. zn. 44 C 167/2007 z 9. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 800/2014 a jeho rozsudkom sp. zn. 6 Co 800/2014 z 19. januára 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konania o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv a určenie vlastníctva k nehnuteľnosti vedeného okresným súdom pod sp. zn. 44 C 167/2007 v procesnom postavení odporcu v 2. rade. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 44 C 167/2007 z 9. apríla 2014 určil neplatnosť štyroch postupne uzavretých kúpnych zmlúv, predmetom ktorých bol prevod bytu spolu so spoluvlastníckym podielom k spoločným častiam a zariadeniam bytového domu a k pozemku nachádzajúcemu sa na ulici , a určil, že predmetný byt aj so spoluvlastníckymi podielmi na dome a pozemku patrí do dedičstva po , ktorý bol predávajúcim podľa v poradí prvej kúpnej zmluvy. Sťažovateľ bol kupujúcim a v katastri nehnuteľností evidovaným vlastníkom predmetného bytu aj so spoluvlastníckymi podielmi na dome a pozemku podľa v poradí poslednej štvrtej kúpnej zmluvy.

Rozsudok

Okresného súdu Bratislava III z 09. 04. 2014 pod sp. zn.: 44 C 167/2007 sa zrušuje.

Rozsudok

Krajského súdu v Bratislave z 19. 01. 2015 pod sp. zn.: 6 Co/800/2014 sa zrušuje. Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v Bratislave je povinný spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta JUDr. Ondreja Mularčíka...“

Sťažovateľ v úvodnej časti svojej sťažnosti uvádza, že 2. apríla 2015 podal sťažnosť „proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn. 44 C 167/2007 a Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 6 Co/800/2014. Dňa 22. 06. 2015 mi bolo doručené Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 222/2015-12 zo dňa 13. mája 2015, ktorým bola moja sťažnosť odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Ako vyplýva z odôvodnenia doručené

Uznesenie

Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 222/2015-12 zo dňa 13. mája 2015, moja sťažnosť bola v zmysle § 25 ods. 1 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z...odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.“.

Podľa názoru sťažovateľa: „Z výkladu zákona je zrejmé, že všeobecné náležitosti sú uvedené v § 20 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom zo znenia § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde je zrejmé, že zákonodarca mal na mysli len splnenie náležitostí uvedených v § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde, nakoľko to je priamo v tomto ustanovení uvedené, a ustanovenia § 50 ods. 2 a ods. 3 zákona o ústavnom súde nie je možné považovať ako náležitosti návrhu, ktorých nesplnenie možno subsumovať pod § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom k tomu, že odmietnutie sťažnosti Uznesením sp. zn. I. ÚS 222/2015-12 zo dňa 13. mája 2015, je nezákonné, voči ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, považujem takéto konanie za porušenie princípu právneho štátu zákazu denegatio iustitiae, ktorý vyplýva z princípu práva na spravodlivý proces...“

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu sp. zn. 44 C 167/2007 z 9. apríla 2014, ktorým určil neplatnosť štyroch postupne uzavretých kúpnych zmlúv a určil, že nehnuteľnosť (byt) aj so spoluvlastníckymi podielmi na dome a pozemku patrí do dedičstva po , ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že nemožno akceptovať sťažovateľovo tvrdenie o včasnosti podania tejto sťažnosti ústavnému súdu, ktorú odvíja od svojej predchádzajúcej sťažnosti z 2. apríla 2015 doručenej ústavnému súdu 8. apríla 2015, pretože ústavný súd túto sťažnosť po predbežnom prerokovaní senátu uznesením sp. zn. I. ÚS 222/2015 z 13. mája 2015 odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Podmienkou na iniciovanie konania pred ústavným súdom je podanie sťažnosti, ktorá spĺňa zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti a je podaná včas. V prípade sťažovateľa to však napriek zastúpeniu kvalifikovaným právnym zástupcom tak nebolo.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, že „ustanovenia § 50 ods. 2 a ods. 3 zákona o ústavnom súde nie je možné považovať ako náležitosti návrhu, ktorých nesplnenie možno subsumovať pod § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde“, poukazuje ústavný súd na publikovanú judikatúru, z ktorej vyplýva, ako posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí (napr. II. ÚS 117/05, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. februára 2015, až 6. júla 2015, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.