II. ÚS 463/2015

1. Rozhodnutie Obecného zastupiteľstva obce Markušovce z 2. júna 2015 vydané v konaní podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. v časti, v ktorej bola uložená pokuta nad sumu 81,76 €, z r u š u j e .

2. Vo zvyšnej časti rozhodnutie Obecného zastupiteľstva obce Markušovce z 2. júna 2015 vydané v konaní podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. p o t v r d z u j e .

3. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov), ktorú j e obec Markušovce p o v i n n á zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Matúša Lemeša, Kuzmányho 29, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bol 19. júna 2015 osobne doručený návrh , (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Matúšom Lemešom, Kuzmányho 29, Košice, na preskúmanie rozhodnutia Obecného zastupiteľstva obce Markušovce (ďalej aj „obecné zastupiteľstvo“) z 2. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) vydaného v konaní podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“).

Navrhovateľ vo svojom návrhu nepopiera, že „až dňa 15. 1. 2015 odoslal na poštovú prepravu písomné oznámenie vyžadované čl. 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu... Napriek tomu navrhovateľ považuje rozhodnutie za nezákonné, nepreskúmateľné a vydané v rozpore s účelom a cieľom zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov. Navrhovateľ je presvedčený, že povinnosti vyplývajúce mu z ústavného zákona... si vždy riadne plnil a dôvody, pre ktoré mu bola uložená pokuta, nie sú porušením zákona, ani nie sú spôsobilé akýmkoľvek spôsobom sa dotknúť ochrany verejného záujmu a už vôbec nemôžu byť považované za poškodzovanie verejného záujmu. ... Je zrejmé, že účelom tohto zákona nebolo trestať navrhovateľa za to, že písomné oznámenie podal na poštovú prepravu o jeden deň neskôr, ale dosiahnuť to, aby verejní funkcionári pravidelne predkladali písomné oznámenia... V tejto veci nebola konštatovaná nesprávnosť predmetného písomného oznámenia, teda jediným porušením navrhovateľa malo byť to, že takéto oznámenie podal o deň neskôr. Navyše podľa nášho názoru takýto výklad zákona je neprimerane tvrdý v tom, že ako je zrejmé v tejto veci, navrhovateľ sa ujal funkcie dňa 15. 12. 2015 (správne má byť 15. 12. 2014, pozn.), pričom dňa 15. 1. 2015 odoslal predmetné oznámenie. V tejto veci zákon uvádza 30-dňovú lehotu, teda u navrhovateľa došlo k omylu, keď 15. 1. 2015 považoval za posledný deň lehoty.“.

Navrhovateľ tiež namieta, že obecné zastupiteľstvo mu neumožnilo vyjadriť sa k veci v zmysle čl. 9 ods. 4 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, pričom podľa jeho názoru označené ustanovenie ústavného zákona je potrebné vykladať tak, „že aj v prípade, ak bolo začaté z vlastnej iniciatívy (teda z vlastného podnetu) orgánu, je potrebné, aby bol verejný funkcionár vyzvaný na to, aby sa k veci vyjadril“. Postup obecného zastupiteľstva, počas ktorého nebol vyzvaný na vyjadrenie k veci, je preto podľa navrhovateľa „nutné považovať za porušenie základného práva uvedeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Obecné zastupiteľstvo vyslovuje vo svojom stanovisku tiež nesúhlas s trovami konania, ktorých úhradu navrhovateľ požaduje priznať, keďže „v danom prípade ide o predmet sporu, ktorým je sankcia vo výške 1.789 €. Z tohto dôvodu mal advokát počítať odmenu z uvedenej sumy, čo neurobil.“.

Ústavný súd stanovisko obecného zastupiteľstva zaslal na vedomie a prípadné vyjadrenie právnemu zástupcovi navrhovateľa. Navrhovateľ sa podaním doručeným ústavnému súdu 12. novembra 2015 vyjadril k jednotlivým argumentom obecného zastupiteľstva. Vo vzťahu k argumentácii obecného zastupiteľstva týkajúcej sa jeho námietky o neprimeranosti a nesprávne určenej sankcii vo svojom vyjadrení uvádza, že „... je na prvý pohľad zjavné, že jedna dvanástina ročných príjmov z verejnej funkcie nemôže predstavovať sumu 1789 Eur, ak navrhovateľ začal vykonávať funkciu 15. 12. 2014. Suma 1789 Eur totiž aj podľa vyjadrenia obecného zastupiteľstva predstavovala mesačný plat a nie jednu dvanástinu skutočných ročných príjmov z verejnej funkcie. Preto je potrebné, aby ústavný súd o návrhu rozhodol tak, že mu vyhovie. Obecné zastupiteľstvo ďalej uviedlo, že mu nepatrí komentovať neprimeranosť výšky sankcie vyplývajúcej zo zákona. V tejto časti plne zotrvávame na návrhu, v ktorom sme poukázali na to, že princíp primeranosti sankcie za protiprávne konanie vychádza z Ústavy SR... rozhodnutie obecného zastupiteľstva porušilo princíp právneho štátu, v ktorom je obsiahnutý aj princíp primeranosti sankcie za protiprávne konanie. Sankcia vo výške mesačného platu (1 789 Eur) za deň omeškania so splnením zákonnej povinnosti, ktorej omeškanie nemalo žiadne následky na ochranu verejného záujmu, je na prvý pohľad zjavne neprimeraná.“.

Po doručení vyjadrení účastníkov konania bolo uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 463/2015-28 z 2. decembra 2015 konanie o návrhu navrhovateľa prerušené, pričom označeným uznesením bola zároveň sudcovi spravodajcovi uložená povinnosť vypracovať a predložiť plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), keďže v súvislosti s otázkou právomoci ústavného súdu preskúmavať v rámci konania o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov aj správnosť výšky uloženej verejnému funkcionárovi dospel k právnym názorom, ktoré sú odchylné od právnych názorov, na ktorých sú založené niektoré doterajšie porovnateľné rozhodnutia iných senátov ústavného súdu.

Plénum ústavného súdu na neverejnom zasadnutí 3. februára 2016 na základe návrhu II. senátu ústavného súdu uznesením sp. zn. PLz. ÚS 1/2016 v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde prijalo k predloženej otázke toto stanovisko: „Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov preskúmava aj správnosť výšky pokuty uloženej verejnému funkcionárovi.“

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd uznesením sp. zn. PLz. ÚS 1/2016 z 3. februára 2016 prijal stanovisko k právnemu problému, ktorý tvorí podstatu argumentácie navrhovateľa v zmysle § 111 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde, odpadla prekážka, pre ktorú ústavný súd konanie vedené pod sp. zn. II. ÚS 463/2015 prerušil, a preto v ňom aj bez návrhu pokračoval.

3. Navrhovateľ ako starosta obce výkon uznesenia obecného zastupiteľstva č. 33/2015 pozastavil podľa § 13 ods. 6 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Obecné zastupiteľstvo následne

uznesenie

č. 33/2015 potvrdilo na rokovaní obecného zastupiteľstva, ktoré sa konalo 6. mája 2015.

4. Z audiozáznamu rokovania obecného zastupiteľstva, ktoré sa konalo 21. apríla 2015, vyplýva, že k návrhu uznesenia obecného zastupiteľstva č. 33/2015 sa uskutočnila rozprava, v rámci ktorej vystúpil so svojou obranou aj navrhovateľ tvrdiac, že si je vedomý nedodržania povinností, ktoré pre neho ako verejného funkcionára vyplývajú z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, keďže oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov (ďalej len „písomné oznámenie“) podal až 15. januára 2015, zároveň však obecné zastupiteľstvo požiadal o zváženie možnosti pokutu neudeliť s prihliadnutím na to, že svoje povinnosti neporušil úmyselne. Z príslušnej časti audiozáznamu z rokovania obecného zastupiteľstva, ktoré sa uskutočnilo 6. mája 2015, vyplýva, že navrhovateľ dostal možnosť opätovne sa vyjadriť ku skutočnostiam týkajúcim sa nedodržania povinností vyplývajúcich z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktorú využil, keď obecné zastupiteľstvo oboznámil s tvrdením, že lehota na splnenie povinností bola podľa jeho názoru dodržaná.

5. Napadnutým rozhodnutím obecné zastupiteľstvo rozhodlo, že navrhovateľ porušil povinnosť predložiť písomné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v lehote 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie a za porušenie tejto povinnosti mu podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu uložilo pokutu vo výške 1 789 €.

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je na účely tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie a) či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2, b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone funkcie verejného funkcionára, c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky, d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného funkcionára, e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.

Verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie, aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone funkcie verejného funkcionára.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pokuta sa ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide o porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona ochrane verejného záujmu na účely tohto ústavného zákona sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie...

Podľa čl. 10 ods. 3 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu proti rozhodnutiu orgánu podľa čl. 9 ods. 1 písm. b) až d) môže dotknutý verejný funkcionár do 15 dní od doručenia rozhodnutia, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie alebo ktorým bola uložená pokuta, podať návrh na preskúmanie rozhodnutia na Ústavný súd Slovenskej republiky. Podanie návrhu má odkladný účinok. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takého rozhodnutia pred Ústavným súdom Slovenskej republiky upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Citované ustanovenia čl. 10 ods. 3 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu zakladajú právomoc ústavného súdu rozhodnúť o návrhu navrhovateľa na preskúmanie napadnutého rozhodnutia obecného zastupiteľstva. Podrobnosti o konaní v zmysle štvrtej vety citovaného čl. 10 ods. 3 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu upravuje zákon o ústavnom súde v ustanoveniach § 73a a § 73b.

Podľa § 73a ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov. O podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1.

Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 253/1994 Z. z. obec vo vzťahu k starostovi na účely uvedené v odseku 3 vystupuje ako zamestnávateľ.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z. z. plat podľa odseku 1 patrí starostovi odo dňa zloženia predpísaného sľubu.

Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.

Z citovaného § 6 zákona o ústavnom súde vyplýva, že právne záväzným východiskom pre rozhodovanie ústavného súdu o návrhu navrhovateľa sú aj právne názory vyslovené v uznesení pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2016 z 3. februára 2016, a to nielen právny záver vyslovený v jeho výroku („Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov preskúmava aj správnosť sumy pokuty uloženej verejnému funkcionárovi“), ale aj právne názory vyslovené v jeho odôvodnení.

V súlade s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení uznesenia pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2016 z 3. februára 2016 ústavný súd v konaní o návrhu navrhovateľa považuje za potrebné zvýrazniť, že požiadavka komplexného preskúmavania napadnutých rozhodnutí korešponduje materiálnemu prístupu k ochrane ústavnosti, ktorý štandardne uplatňuje vo svojej rozhodovacej činnosti. Nevyhnutnosť zahrnúť do predmetu preskúmavania ústavného súdu aj otázku správnosti výšky uloženej pokuty v konaní podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu navyše vyplýva aj z toho, že toto konanie je jednoinštančné, t. j. také, v ktorom je vylúčené podávanie ďalších (vnútroštátnych) opravných prostriedkov, pričom rozhodnutie ústavného súdu je v týchto veciach konečné. Táto skutočnosť vyžaduje od ústavného súdu zvlášť citlivý prístup pri hodnotení vytýkaných nedostatkov napadnutého rozhodnutia s tým, že odmietnutie návrhu v časti týkajúcej sa vytýkanej nesprávnosti rozhodnutia výboru pre nedostatok právomoci ústavného súdu by mohlo znamenať zásah do sféry regulovanej a chránenej predpismi najvyššej právnej sily, čím by mohlo dôjsť k spôsobeniu zásahu takej intenzity, ktorý by zakladal ich porušenie (porovnaj IV. ÚS 1/07, m. m. I. ÚS 57/07).

Zásadu ústavne konformného výkladu a aplikácie práva uplatnil ústavný súd najprv v konaní o súlade právnych predpisov, keď vyslovil tento právny názor: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy (teraz čl. 7) a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou“ (PL. ÚS 15/98). Zásadu prednosti ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb a právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (II. ÚS 148/06, m. m. IV. ÚS 96/07).

Ústavný súd konštatuje, že požiadavka materiálneho prístupu k ochrane práv navrhovateľa, ako aj požiadavka ústavne konformného výkladu relevantných právnych noriem je nepochybne prítomná aj pri preskúmavaní ústavnej udržateľnosti napadnutého rozhodnutia obecného zastupiteľstva.

V. Preskúmanie námietok navrhovateľa a právne závery ústavného súdu

Vo vzťahu k prvej námietke, podľa ktorej obecné zastupiteľstvo navrhovateľovi odňalo možnosť vyjadriť sa k veci, ústavný súd konštatuje, že možnosť navrhovateľa vyjadriť sa k veci mu garantuje čl. 9 ods. 4 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, pričom ide o také právo, ktoré nepochybne požíva ústavnú ochranu, keďže ho vo svojej podstate možno považovať za špecifický prejav základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, konkrétne práva na spravodlivý proces v konaní o ochrane verejného záujmu, ktoré je upravené ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoje zistenia vyplývajúce z predloženého audiozáznamu z rokovaní obecného zastupiteľstva, podľa ktorých možno konštatovať, že obecné zastupiteľstvo navrhovateľovi poskytlo primeraný priestor na prezentovanie svojej obrany vo vzťahu k tvrdeniam o porušení povinnosti podať písomné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v lehote 30 dní odo dňa ujatia sa funkcie starostu. Ústavný súd aj s prihliadnutím na stanovisko prezentované samotným navrhovateľom, v ktorom túto skutočnosť nepriamo potvrdil (vyjadrenie doručené ústavnému súdu 12. novembra 2015), dospel k záveru, že navrhovateľovi nebola obecným zastupiteľstvom odňatá možnosť vyjadriť sa k veci, a preto vyhodnotil prvú námietku navrhovateľa ako nedôvodnú.

Ešte pred preskúmaním druhej námietky navrhovateľa ústavný súd v zhode so závermi vyjadrenými v uznesení pléna sp. zn. PLz. ÚS 1/2016 z 3. februára 2016 pripomína, že sa už vo svojej doterajšej judikatúre zaoberal nesprávnym postupom príslušného orgánu verejnej moci konajúceho vo veci ochrany verejného záujmu pri určovaní základu pre určenie pokuty, ktorý nezodpovedal príjmu verejného funkcionára za výkon verejnej funkcie za predchádzajúci kalendárny rok (pozri napr. I. ÚS 82/07). Podstata problému, ktorý nastolil navrhovateľ svojou námietkou o nesprávne vypočítanej výške pokuty uloženej mu napadnutým rozhodnutím obecného zastupiteľstva, spočíva v hľadaní odpovede na otázku, aký je ústavne konformný výklad textu „Na účely tohto ústavného zákona sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie...“, ktorý je obsiahnutý v čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ústavne konformný výklad citovanej časti čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu tvorí ústavnoprávny základ pre správny, a teda ústavne akceptovateľný výpočet výšky pokuty uloženej dotknutému verejnému funkcionárovi v rozhodnutí vydanom podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona.

V súvislosti s uvedeným právnym záverom ústavný súd nespochybňuje úmysel ústavodarcu obligatórne spojiť s nesplnením alebo porušením povinnosti alebo obmedzení ustanovených ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu právny následok spočívajúci vo forme sankcie – pokuty. Naopak, ústavný súd rešpektuje právne východisko, ktoré už vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre, podľa ktorého ústavný zákon o ochrane verejného záujmu ukladá povinnosti alebo obmedzenia adresované špecifickému okruhu osôb (verejným funkcionárom), pričom sankcie, ktoré možno v zmysle ústavného zákona uložiť (čl. 9 ods. 6, 8 a 10 ústavného zákona), plnia preventívno-represívny účel. Ich preventívno- represívny účel spočíva na jednej strane v tom, aby odradil verejného funkcionára od neplnenia alebo porušovania povinností alebo obmedzení ustanovených ústavným zákonom alebo zákonom (t. j. pôsobiť preventívne), ale zároveň aj sankcionovať, resp. potrestať (t. j. pôsobiť represívne) verejného funkcionára za dokonané nesplnenie alebo porušenie povinnosti alebo obmedzenia ustanoveného ústavným zákonom alebo zákonom (m. m. II. ÚS 878/2014). Vychádzajúc však z prezumpcie racionálnosti ústavodarcu, ktorého súčasťou je pri materiálnom prístupe k právnemu štátu aj rešpektovanie zásady primeranosti uplatňovania sankčných ustanovení právnych predpisov, ktorá vo svojich dôsledkoch garantuje aj všeobecnú akceptovateľnosť rozhodnutí orgánov verejnej moci ako spravodlivých, ústavný súd zastáva názor, že v posudzovanom prípade by uprednostnenie toho z dvoch do úvahy prichádzajúcich výkladov citovanej časti čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktorý je v neprospech navrhovateľa, vyvolalo zjavne neprimerané a v konečnom dôsledku (aj z pohľadu argumentácie navrhovateľa) nespravodlivé následky.

Ústavný súd v nadväznosti na argumentáciu navrhovateľa poukazuje na text ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktorý neumožňuje orgánu, ktorý rozhoduje o uložení sankcie (v prípade navrhovateľa obecnému zastupiteľstvu), a ani orgánu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku navrhovateľa (ústavný súd), zohľadniť pri svojom rozhodovaní konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu a primerane znížiť výšku pokuty vymedzenú v čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu z dôvodu, že uloženú povinnosť si dodatočne splnil (hoci aj hneď v deň, ktorý bezprostredne nasleduje po uplynutí dňa, v ktorý sa táto povinnosť mala splniť). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na právny záver, ktorý už vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre, podľa ktorého je ústavný súd taktiež viazaný ústavou (čl. 2 ods. 2 ústavy), a teda nemá vo vzťahu k uloženej sankcii moderačné oprávnenie, a preto rovnako ako obecné zastupiteľstvo nemôže právne relevantným spôsobom rozlišovať medzi závažným a menej závažným porušením povinností vyplývajúcich pre verejného funkcionára z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a v nadväznosti na to prípadne znížiť pokutu, ktorá sa javí ako neprimerane vysoká. Rovnako tak ústavný súd nemôže pripísať na ťarchu obecného zastupiteľstva, že príslušné ustanovenia ústavného zákona o ochrane verejného záujmu interpretoval a aplikoval doslovne „pokuta sa ukladá“ (čl. 9 ods. 10 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu), a nie contra legem „pokutu možno uložiť“ (k tomu pozri m. m. IV. ÚS 69/2012). Z uvedených dôvodov ústavný súd tretiu námietku navrhovateľa vyhodnocuje ako nedôvodnú, zároveň však ale podotýka, že akceptácia jeho druhej námietky a predovšetkým jej právne dôsledky (bod 1 výroku tohto nálezu) do značnej miery zohľadňujú aj jeho argumentáciu o zjavne neprimeranej výške uloženej pokuty.

Za podanie navrhovateľa doručené 12. novembra 2015 vzhľadom na jeho obsah, ako aj vzhľadom skutočnosť, že navrhovateľ bol v konaní pred ústavný súdom len čiastočne úspešný, pričom navyše v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže, ale nemusí úhradu trov konania priznať, a to úplne alebo sčasti, ústavný súd úhradu nepriznal.

Pokiaľ obecné zastupiteľstvo argumentovalo nesprávnosťou výpočtu úhrady trov konania tak, ako ju predložil právny zástupca navrhovateľa v návrhu, ústavný súd poznamenáva, že tá je správna. Pri výpočte základnej sadzby za jeden úkon právnej služby vykonaný advokátom pri zastupovaní pred ústavným súdom platí, že základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10 (§ 11 ods. 3 vyhlášky). V danej veci bolo predmetom konania pred ústavným súdom rozhodnutie orgánu samosprávy o uložení sankcie. Nešlo teda o konanie, predmetom ktorého by bola výška peňažného plnenia alebo cena práva (hodnota pohľadávky, hodnota záväzku ani hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa viedol spor alebo ktorej vydanie by bolo predmetom sporu), ktorých sa právna služba týka.

Pretože obecné zastupiteľstvo ako účastník tohto konania je zastupiteľským orgánom obce, bola ústavným súdom uložená povinnosť nahradiť trovy navrhovateľa obci, ktorá disponuje právnou subjektivitou. Obec je priznanú úhradu trov konania povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.