II. ÚS 470/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 písm. b), čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom a rozsudkom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 238/2011 z 13. septembra 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 5 Co 651/2012 zo 17. septembra 2013 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 7 Cdo 83/2014 z 29. apríla 2014.

Skončenie pracovného pomeru formou výpovede bolo následne sťažovateľovi oznámené poštou odoslanou 28.10.2010 a doručenou dňa 02.11.2013. Nakoľko sťažovateľ považoval správanie a právne úkony žalovaného za protiprávne..., podal dňa 12.08.2011 žalobu, ktorou sa domáhal, aby mu súd priznal nemajetkovú ujmu za porušenie antidiskriminačného zákona v celkovej výške 11.016,­ Eur. V priebehu konania sťažovateľ zmenil žalobný návrh, pričom súd pripustil zmenu návrhu... Po vykonanom dokazovaní vydal Okresný súd Pezinok, Rozsudok sp. zn. 8C/238/2011­213 zo dňa 13.09.2012, ktorým súd návrh sťažovateľa zamietol. ... Sťažovateľ voči Rozsudok sp. zn. 8C/238/2011­213 zo dňa 13.09.2012 podal ako oprávnená osoba v zákonom stanovenej lehote dňa 26.04.2012 odvolanie. ... Odvolací súd, Krajský súd v Bratislave vydal Rozsudok sp. zn. 5Co/651/2012­230 zo dňa 17.09.2013, ktorým len bez nariadenia pojednávania potvrdil Rozsudok Okresného súdu v Pezinku sp. zn. 8C/238/2011­213 zo dňa 13.09.2012. ... Sťažovateľ voči Rozsudku Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/651/2012­230 zo dňa 17.09.2013 podal dovolanie z dôvodu podľa § 236 ods. 1 O.s.p., ktoré však Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn. 7Cdo/83/2014 zo dňa 29.04.2014 odmietol.“.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ vo vzťahu k namietanému postupu a rozhodnutiu okresného súdu okrem iného uviedol: „Sťažovateľ vidí prejav arbitrárnosti predovšetkým v skutočnosti, že prvostupňový súd sa napriek jeho opakovaným prednesom, kedy realizoval vlastný vplyv na priebeh konania ako jeho účastník, nevysporiadal.

. ., ktoré porušenie mohlo mať za následok diskrimináciu sťažovateľa. . . Žalovaný je povinný zamestnávať v zmysle zákona č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch len kvalifikované pracovné sily.

. . . prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku ďalej konštatuje, že sťažovateľ v čase trvania pracovného pomeru ešte len študoval predmet anglický jazyk, a preto v rámci trvalého pracovného pomeru túto výuku nemal ani poskytovať.

. . Kvalifikácia sťažovateľa, tak jednoznačne bola v spornom čase daná. . . . Ústredným argumentačným záverom prvostupňového súdu sa stalo tvrdenie, že pracovný pomer sťažovateľa u žalovaného bol ukončený formou výpovede zo strany žalovaného bez udania dôvodu a z tohto titulu, teda ani nemohlo dôjsť týmto úkonom žalovaného k diskriminácii, pretože aj akékoľvek iné skončenie pracovného pomeru výpoveďou v skúšobnej dobe zo strany zamestnávateľa by predstavovalo diskrimináciu.

. . . Prvostupňový súd uskutočnil na základe vykonaného dokazovania mylný skutkový záver o tom, že sťažovateľ bol zamestnancom žalovaného ako učiteľ matematiky a hudobnej výchovy, keď nevzal na zreteľ Pracovnú zmluvu č. 52/2010 uzatvorenú medzi sťažovateľom a žalovaným, ktorá nešpecifikuje zameranie výučby sťažovateľa ani popis vykonávanej práce, pričom na predmetné sa dá usudzovať len s ohľadom na diplom získaný sťažovateľom v dotknutom odbore. V dôsledku uvedeného máme za to, že sťažovateľ bol u žalovaného zamestnaný ako učiteľ matematiky, hudobnej výchovy a anglického jazyka, keďže sa tak na pojednávaní dňa 13.09.2012 vyjadril sám žalovaný. Prvostupňový súd na tento podstatný rozpor nereflektoval ani ho v procese dokazovania neodstraňoval.

Podľa sťažovateľa k porušeniu označených práv v odvolacom konaní malo dôjsť tým, že „Odvolací súd nesprávne rozhodoval vo veci, keď rozhodoval bez nariadenia pojednávania, keďže dôvody pre nariadenie pojednávania tu v zmysle § 214 ods. 1, písm. c, d O.s.p. existovali a to s poukazom na skutočnosť, že vzhľadom na povahu a charakter merita veci išlo o dôležitý verejný, resp. spoločenský záujem, ktorý v tomto prípade predstavuje ochrana pred zneužívaním zákazu diskriminácie zamestnávateľmi... a súčasne išlo o tvrdené porušenie zásady rovnakého zaobchádzania formou diskriminácie v pracovnoprávnom vzťahu, resp. aj pri ukončení pracovnoprávneho vzťahu. ... Označeným konaním odvolací súd zmaril možnosť sťažovateľovi ako žalobcovi vykonávať vlastný vplyv na priebeh a výsledok konania, za ktorým účelom zákon priznáva sťažovateľovi, vtedy v postavení žalobcu, široké spektrum procesných práv a to aj v prípade odvolacieho konania. ... odvolací súd, ktorý sa rozhodol upustiť od nariadenia pojednávania mal existenciu týchto dôvodov vyslovene preukázať a nie obmedziť sa na konštatovanie, že prejednáva vec bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. bez podrobnejšieho odôvodnenia, prečo od pojednávania upustil. ... Skutočnosť, že odvolací súd nenariadil vo veci pojednávanie sa odráža do porušenia ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 v podobe zmarenia práva na verejné prerokovanie veci za súčasného zmarenia práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania… Odvolací súd arbitrárne rozhodol o odvolaní sťažovateľa, keď sa v Rozsudku… oprel výlučne o zistenia a právne závery prvostupňového súdu a vlastné úvahy, smerujúce k stotožneniu sa so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu riadne neodôvodnil. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu. … Arbitrárnosť rozhodnutia vidí sťažovateľ v tom, že neboli naplnené atribúty v zmysle § 219 ods. 1 a ods. 2 O.s.p…, keď odvolací súd po absolútnom stotožnení sa so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu v záujme právnej istoty a spravodlivosti nedoplnil na zdôraznenie správnosti takéhoto rozhodnutia žiadne ďalšie dôvody.“.

Sťažovateľ v sťažnosti žiada aj „náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 10.000,­ Eur“ z dôvodu, že „v dôsledku existujúceho judikovaného stavu, ktorý je toho času považovaný za zákonný utrpel ujmu..., ktorá spočíva v pocitoch neistoty, krivdy a poníženia, ako aj v strate pocitu spoločenského uplatnenia, vlastnej hodnoty, spoločenskej prestíže a ľudskej dôstojnosti, v neposlednom rade v zhoršení jeho psychického a zdravotného stavu“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie

konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach zaručené v čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, právo na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním a diskrimináciou zaručené v čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v prítomností účastníka konania, právo na verejné prerokovanie veci a právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Pezinok sp. zn. 8C/238/2011­ 2123 zo dňa 13.09.2012, postupom a rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/651/2012 zo dňa 17.09.2013 ako aj postupom a Uznesením NSSR sp. zn. 7Cdo 83/2014 zo dňa 29.04.2014 porušené boli. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/83/2014 zo dňa 29.04.2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšia konanie. 3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,­ Eur, ktoré sú mu povinné NS SR, Krajský súd Bratislava a Okresný súd Pezinok sťažovateľovi vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. 4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania..., a to do 30 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

. . samotné tvrdenie navrhovateľa o tom, že odporca prijal do pracovného učiteľku angličtiny s certifikátom bez vysokoškolského vzdelania II stupňa a de facto ju uprednostnil pred ním ako kvalifikovaným učiteľom nie je možné považovať za diskrimináciu. V danom prípade súd poukazuje na vyjadrenie odporcu, ktorý uviedol, že navrhovateľa prijali do pracovného pomeru ako učiteľa matematiky a hudobnej výchovy, teda nie ako učiteľa angličtiny. Pričom ako s učiteľom matematiky a hudobnej výchovy s ním aj ukončili pracovný pomer v skúšobnej dobe. Z uvedeného je teda zrejmé, že pri prijímaní do pracovného pomeru u navrhovateľa zohrali úlohu iné predpoklady ako pri prijatí do zamestnania u učiteľky angličtiny.

Zaujatie opačného stanoviska by v podstate znamenalo, že každé jedno skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, či už platné alebo neplatné, v podstate znamená zavedenie diskriminácie a umožnenie nárokov z toho plynúcich. Podľa názoru súdu základné kritérium pre diskrimináciu je, že dôjde k takému konaniu, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným človekom inak než s iným človekom na základe jeho odlišnosti napr. rasového alebo etnického pôvodu, vierovyznania, veku, rodu, pohlavia alebo sexuálnej orientácie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl. 36 písm. b), čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 238/2011 z 13. septembra 2012, postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 651/2012 zo 17. septembra 2013 a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 83/2014 z 29. apríla 2014.

Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) preto nemal ústavný súd právomoc preskúmavať namietaný rozsudok okresného súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, keďže právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním údajne mali byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom odvolania krajský súd, pričom podanie odvolania sťažovateľ aj využil, hoci s nie priaznivým výsledkom.

Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 651/2012 zo 17. septembra 2013 a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 83/2014 z 29. apríla 2014

II.2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 651/2012 zo 17. septembra 2013

Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 a nasl. ústavy, už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež

rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), a preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa posudzoval aj opodstatnenosť jej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti sťažnosti námietka sťažovateľa o nesprávnych skutkových a právnych záveroch, na ktorých je založený napadnutý rozsudok krajského súdu. Namietané odňatie možnosti konať pred odvolacím súdom, ktoré je obsahom sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a zároveň dovolacím dôvodom v zmysle § 237 písm. f) OSP, mohol sťažovateľ uplatniť v dovolacom konaní, ktoré sám inicioval. Ústavný súd, vychádzajúc z princípu subsidiarity svojej právomoci, sa preto uvedenou námietkou nezaoberal (napr. I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97) .

„Diskriminácia je také konanie, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným, človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) inak než s iným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) na základe jeho odlišnosti napr. rasového alebo etnického pôvodu, vierovyznania, veku, rodu, pohlavia alebo sexuálnej orientácie, pričom rozhodovanie o tom, či došlo alebo nedošlo ku diskriminácii, sa uskutočňuje na základe toho, či existuje príčinná súvislosť medzi znevýhodnením a použitím kritéria pre rozlišovanie. Diskriminácia je v moderných demokratických spoločnostiach považovaná za neprípustnú a minimálne jej vyššie vymedzené formy sú v súčasnosti zakazované zákonmi a medzinárodnými zmluvami.

Podporne odvolací súd aj z ďalšieho rozhodnutia Okresného súdu Pezinok, týkajúceho sa rovnakých účastníkov, zistil, že súd zamietol návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru (z ktorého navrhovateľ vychádza aj v tomto konaní) a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 05.03.2013. Z uvedeného rozsudku je zrejmé, že pracovný pomer uzavretý účastníkmi na dobu určitú, počnúc dňom 02.09.2010 do 30.06.2011 bol uzavretý s dohodnutou skúšobnou dobou v trvaní troch mesiacov.

. . Pracovný pomer je záväzkový právny vzťah, ktorý je na rozdiel od obchodnoprávnych vzťahov či občianskoprávnych vzťahov založený na princípe podriadenosti a nadriadenosti. Pracovný pomer ako záväzkový právny vzťah nie je založený na princípe rovnosti. Prvky rovnosti subjektov prevládajú len pri založení pracovného pomeru.

V jeho prípadne doplňujúce štúdium anglického jazyka na vysokej škole môže byť bonusom pri prijatí do iného zamestnania, ale nie naplnením kogentných ustanovení Zákonníka práce, či antidiskriminačného zákona, zakladajúceho prípadný nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy.

V prvom rade sťažovateľ vytýka krajskému súdu, že sa v plnom rozsahu stotožnil s prvostupňovým rozsudkom, ktorý on nepovažoval za správny. Odvolací súd tak urobil, opierajúc sa o ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z formulácie ustanovenia § 219 ods. 2 OSP vyplýva, že nie je povinnosťou odvolacieho súdu uvádzať ďalšie, ešte neuvedené dôvody na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia (svedčí o tom slovné spojenie „prípadne doplniť“). Preto ak aj krajský súd pri „zdôraznení správnosti“ uviedol opätovne dôvody, ktoré už boli obsiahnuté v rozsudku okresného súdu, nemožno to považovať za porušenie ustanovenia § 219 ods. 2 OSP, a už vôbec nie s prípadným dopadom na základné práva sťažovateľa.

Je teda evidentné, že krajský súd využil možnosť, ktorú mu poskytovalo príslušné zákonné ustanovenie procesného právneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo. Ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol (napr. IV. ÚS 462/2012), že všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom konaní.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa nepovažuje napadnutý rozsudok krajského súdu za nepresvedčivý, keďže z neho vyplýva dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich kľúčové právne závery odvolacieho súdu. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Dôvody napadnutého rozsudku, ktoré viedli odvolací súd k rovnakému právnemu záveru, ku ktorému dospel aj súd prvého stupňa, preto nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy.

Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP (aj vtedy, ak ju dovolateľ v dovolaní nenamietal), bola predmetom posúdenia ústavného súdu v tomto konaní aj uvedená námietka sťažovateľa.

Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na predmet posudzovaného konania (ktorým bolo sťažovateľom tvrdené porušenie zásady rovnakého zaobchádzania) krajský súd mal na prejednanie odvolania obligatórne nariadiť pojednávanie v zmysle § 214 ods. 1 písm. c) OSP. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu však vyplýva, že odvolací súd vec prejednal podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia pojednávania, pričom svoj postup neodôvodnil. Vzhľadom na uvedené pochybenie odvolacieho súdu bola predmetom ďalšieho posúdenia ústavného súdu otázka, či nenariadenie odvolacieho pojednávania znamenalo v okolnostiach prípadu sťažovateľa porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. či malo vplyv na spravodlivosť konania ako celku.

Ústavný súd považuje pre posúdenie oprávnenosti námietky sťažovateľa o porušení jeho práva na kontradiktórne konanie za právne významnú tú skutočnosť, že všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci sťažovateľa vykonal okresný súd ako súd prvostupňový. Sťažovateľ v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom a jeho nesprávne skutkové zistenia, v odvolaní však nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov, resp. doplnenie dokazovania. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu tiež nevyplýva, že by sa odporca k odvolaniu sťažovateľa vyjadril. Preto v okolnostiach prípadu sťažovateľa nemohlo dôjsť k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania. Je potrebné tiež zdôrazniť, že krajský súd nedopĺňal dokazovanie, v odôvodnení svojho rozhodnutia len podporne odkázal na právoplatné rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, z ktorého vychádzal (§ 135 ods. 2 OSP). Preto prípadné ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde by podľa názoru ústavného súdu už nemohli mať vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Napokon ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa považuje za relevantnú aj tú skutočnosť, že sťažovateľ v súvislosti s uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP v dovolaní nenamietal, že odvolací súd neuskutočnil pojednávanie na prejednanie odvolania. Z uvedeného vyplýva, že sám sťažovateľ skutočnosť nenariadenia odvolacieho pojednávania nevnímal ako okolnosť, ktorá mu znemožnila uplatniť a realizovať svoje procesné práva v rámci odvolacieho konania. Za takýchto okolností sa potom požiadavka sťažovateľa na dôsledné rešpektovanie jeho procesných práv (ktorú uplatnil až v konaní pred ústavným súdom) dostáva z ústavného hľadiska do iného svetla.

Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) ústavy postupom a uznesením najvyššieho súdu, pretože o prípadnom porušení tohto základného práva by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného (najvyššieho) súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (obdobne IV. ÚS 326/07, III. ÚS 113/09, IV. ÚS 352/09), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo. Obdobne aj čl. 152 ods. 4 ústavy má charakter generálneho interpretačného princípu vždy uplatňovaného ústavným súdom vo svojej rozhodovacej činnosti (m. m. IV. ÚS 383/08, III. ÚS 66/2012).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už nepovažoval za potrebné osobitne sa zaoberať ani otázkou porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, keďže tieto ustanovenia sú spravidla vždy porušené iba vtedy, ak je porušené niektoré základné právo alebo sloboda. Ide iba o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody (obdobne napr. IV. ÚS 66/03), čo však nie je prípad sťažovateľa.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. augusta 2015