II. ÚS 47/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 23/2015 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: „Vo veci starostlivosti súdu o maloletú ... bol rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 2 P/20/2013-383 zo dňa 12. 2. 2015 zamietnutý môj návrh na zníženie výživného a o trovách konania bolo rozhodnuté tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Na moje odvolanie zo dňa 5. 3. 2015 proti tomuto prvostupňovému rozsudku Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 8 CoP/23/2015-463 zo dňa 28. 4. 2015 rozhodol tak, že

rozsudok

okresného súdu potvrdzuje. O trovách konania bolo rozhodnuté tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.“

Sťažovateľka ďalej argumentuje: „Podľa mojich informácií na internetovej stránke a ani na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline nebol podľa § 156 ods. 3 OSP zverejnený čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku vo veci Krajského súdu v Žiline č. k. 8 CoP/23/2015 a tento rozsudok nebol vyhlásený verejne. Takýmto postupom odporcu v tomto konaní bol porušený článok 46 ods. 1 a článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V nadväznosti predmet sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomína, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať však zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Predsedníčka senátu krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 445/2015 z 23. októbra 2015 okrem iného uvádza: „Dňa 20. 04. 2015 bol nariadený uznesením termín verejného vyhlásenia rozsudku na deň 28. 04. 2015 o 9.00 hod. č. dv. 10 pojednávacej miestnosti. Vec bola vyvesená na úradnú tabuľu krajského súdu dňa 22. 04. 2015. Vyhlásenie rozsudku bolo internetovej stránke MS SR oznámené dňa 22. 04. 2015. Uvedené vyplýva zo zoznamu na č. l. 458 spisu. Podľa zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku spísanej pred Krajským súdom v Žiline dňa 28. 04. 2015 predsedníčka senátu konštatovala, že bola dodržaná lehota na oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v zmysle ust. § 214 ods. 2 a § 156 ods. 3 O. s. p. a bolo oznámené aj vyhlásenie rozsudku na internetovej stránke MS SR dňa 22. 04. 2015. Následne bol rozsudok okresného súdu vyhlásený verejne

v mene Slovenskej republiky.

V danom prípade bola vec teda vyvesená na úradnej tabuli krajského súdu dňa 22. 04. 2015. V uvedený deň bolo oznámené aj vyhlásenie rozsudku na internetovej stránke MS SR. Lehota začala plynúť nasledujúcim dňom t. j. 23. 04. 2015 a uplynula dňa 27. 04. 2015 (pondelok). Rozsudok bol vyhlásený nasledujúci deň t. j. 28. 4. 2015. Podľa odvolacieho súdu bola tak dodržaná pred jej vyhlásením zákonom stanovená lehota najmenej 5 dní podľa § 156 ods. 3 O. s. p. O tom, že rozsudok krajského súdu bol vyhlásený a to verejne svedčí zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku. Okrem toho z obsahu spisu okresného súdu ani z odvolania matky dieťaťa podaného prostredníctvom jej splnomocneného zástupcu nevyplýva, že by nimi bol požiadaný súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami v zmysle ust. 45 ods. 4 O. s. p. Nebolo preto povinnosťou krajského súdu oznamovať matke dieťaťa a jej splnomocnenému zástupcovi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku v zmysle ust. 214 ods. 3 O. s. p. elektronicky.“

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že prvá námietka sťažovateľky je nedôvodná, a preto sťažnosť v časti, ktorá sa týka tejto námietky, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K druhej námietke sťažovateľky

Druhá námietka sťažovateľky spočíva v jej tvrdení, že krajský súd napadnutý

rozsudok

náležite neodôvodnil a zároveň „sa vôbec nevysporiadal s... námietkami prednesenými v prvostupňovom a v odvolacom konaní“.

V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

dieťaťa. Prejednávanú vec preto aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu poukazuje na to, že zníženia výživného sa povinný rodič môže domáhať, ak u neho nastane taká zmena pomerov, ktorá by mu znemožňovala platiť výživné v pôvodnej výške. Pre zníženie výživného platia

hodnotení riadil. Rozsudok okresného súdu preto obsahuje zákonné náležitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. K poukazovaniu matky dieťaťa na to, že sa súd riadne nezaoberal výdavkami na maloletú, príjmami otca dieťaťa a skutočnosťami, ktoré v záverečnej reči na pojednávaní konanom dňa 22. 01. 2015 predniesol jej splnomocnený zástupca, odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade bolo potrebné hlavne posúdiť dôvod pre ktorý sa matka dieťaťa stala nezamestnanou.

príjem otca dieťaťa aj zvýšil tento si vyživovaciu povinnosť k maloletej s ohľadom jej vek plní výkonom osobnej starostlivosti. Pokiaľ matka dieťaťa v odvolaní spochybňovala výpovede svedkov k dôvodom skončenia jej služobného pomeru odvolací súd poukazuje hlavne na to, že okresný súd si pripojil osobný spis matky dieťaťa vedený u jej služobného

02_ 2013. Z týchto dôvodov matka dieťaťa v odvolaní neuvádza žiadne relevantné okolnosti, ktoré by neboli predmetom prvostupňového konania, resp. ktoré by súd pri svojom rozhodnutí nezohľadnil. Odvolací súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré majú na pamäti predovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Závery krajského súdu preto nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť i vo vzťahu k druhej námietke odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.