II. ÚS 473/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 473/2014­62

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpeného , , pre namietané porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 To 13/2010 v súvislosti s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 v súvislosti s právom na súdnu ochranu a právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi a takto

rozhodol:

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 473/2014­28 z 30. júla 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 To 13/2010 v súvislosti s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 v súvislosti s právom na súdnu ochranu a právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním právnej zástupkyne z 8. decembra 2014 a najvyšší súd vo vyjadrení z 12. januára 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Novým rozsudkom krajského súdu č. k. 2 T 33/02­7237 z 2. mája 2007 bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby s tým, že skutok nebol trestným činom. Na základe odvolania prokurátora uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 12/2007 z 18. decembra 2008 bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon rozsudkom krajského súdu č. k. 2 T 33/02­7408 z 25. mája 2010 bol sťažovateľ uznaný za vinného v rovnakom rozsahu ako v prvom rozsudku krajského súdu zo 14. decembra 2004 a bol mu s použitím § 40 ods. 1 Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny. Na základe odvolania sťažovateľa a prokurátora rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 13/2010 z 15. marca 2011 bol rozsudok krajského súdu zrušený vo výroku o treste s tým, že sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny.

Sťažovateľ 14. júna 2011 podal proti rozsudku najvyššieho súdu sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej inter alia namietal porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 343/2011­18 z 13. septembra 2011 bola sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu vyplývajúci zo skutočnosti, že sťažovateľom označené porušenie práva na zákonného sudcu je možné subsumovať pod dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, čo znamená, že proti rozsudku najvyššieho súdu môže sťažovateľ podať ešte dovolanie, a preto oprávnenie a povinnosť poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa má najvyšší súd v rámci dovolacieho konania.

Nezákonnosť v zložení odvolacích senátov najvyššieho súdu rozhodujúcich pod sp. zn. 2 To 12/2007 a sp. zn. 2 To 13/2010 videl v tom, že pôvodne, teda pri prvotnom rozhodovaní najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu pod sp. zn. 3 To 44/2005 (uznesenie z 23. novembra 2005), bola vec pridelená v súlade s rozvrhom práce na rok 2005 do senátu 3 To. Následne pri opätovnom rozhodovaní

Zastupujúcim senátom je senát s najbližším vyšším poradovým číslom“. V zmysle čl. IV bodu 2 písm. b) „ak predsedu senátu nemôže zastúpiť predseda senátu podľa písm. a), zastupujú ich podľa uvedených kritérií členovia senátu s ďalším vyšším poradovým číslom.“. Podľa čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku „ak bude na najvyššom súde vec, ktorá bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci, bude pridelená tomu senátu, ktorému bola pôvodne pridelená.

Táto nezákonnosť pri prideľovaní veci v roku 2007 postihuje aj následné pridelenie veci v roku 2010 v súvislosti s rozhodovaním o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 25. mája 2010, pretože i v tomto prípade bola vec pridelená senátu 2 To, hoci správne mal o veci vzhľadom na už uvedené skutočnosti rozhodovať senát 3 To.

JUDr. Miroslav Osif 15. marca 2011 rozhodoval v senáte 2 To. Sťažovateľ sa v tejto súvislosti nemôže stotožniť s názorom najvyššieho súdu uvedeným v rozsudku z 15. marca

Po zrušení prvého rozsudku krajského súdu v ďalších odvolacích konaniach bolo treba za nespochybniteľných zákonných sudcov považovať každého zo sudcov senátu 3 To, ktorý rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 To 44/2005 z 23. novembra 2005. Pri druhom odvolacom konaní v roku 2007 bol už v platnosti rokovací poriadok vydaný na základe zmocňujúcich ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a tento bol záväzný aj pre vtedajšieho predsedu najvyššieho súdu pri prerokovaní a vydaní rozvrhu práce na rok 2007, ku ktorému došlo jeho opatrením sp. zn. Spr. 591/2006 z 15. decembra 2006. K tomu treba poznamenať, že senát 3 To existoval v roku 2007 v pôvodnom zložení. Preto nič nebránilo postupu podľa pravidla vyplývajúceho z čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku. V konečnom dôsledku to znamená, že rozvrh práce na rok 2007, ako akt riadenia predsedu súdu nebol vydaný v súlade s rokovacím poriadkom, a teda ani so zákonom a ústavou. K tomu treba dodať, že uznesením sp. zn. 2 To 12/2007 z 18. decembra 2008 bolo rozhodnuté diametrálne odlišne, než rozhodol pôvodný senát 3 To, pričom toto nové stanovisko bolo v ďalšom konaní záväzné a pre výsledok veci určujúce. To isté sa vzťahuje aj na rozsudok sp. zn. 2 To 13/2010 z 15. marca 2011.

V súvislosti s námietkou nevysporiadania sa s konkrétnou argumentáciou sťažovateľa k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku poukazuje sťažovateľ na text dovolania, v ktorom argumentuje proti nesprávnemu prideleniu veci opätovne došlej na rozhodnutie senátu 2 T, a to predovšetkým poukázaním na ustanovenie čl. 3 ods. 4 a 6 rokovacieho poriadku. Zároveň v tejto súvislosti poukazuje aj na nezákonnosť zloženia senátu pri rozhodovaní 15. marca 2011, keď JUDr. Miroslav Osif bol do senátu pridelený opatrením č. 2 z 9. marca 2011, ktorým sa zmenil rozvrh práce na rok 2011. I v tomto smere v podrobnostiach poukazuje na obsah dovolania.

Zásadným a kľúčovým argumentom proti zmene zákonného senátu 3 T na senát 2 T v roku 2007 a v roku 2010 bolo poukázanie na ustanovenie čl. 3 ods. 4 a 6 rokovacieho poriadku, avšak sťažovateľ namieta, že dovolací súd túto skutočnosť nielenže nevzal do úvahy, ale vo svojom uznesení 24. októbra 2013 existenciu rokovacieho poriadku ako platnej právnej normy v celom rozsahu ignoroval. Odôvodnenie uznesenia preto v tejto časti neposkytuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Vo vzťahu k obsadeniu senátu 2 T, ktorý rozhodol 15. marca 2011, sťažovateľ zdôrazňuje, že v čase rozhodovania dovolacieho súdu (24. októbra 2013) už boli známe právne záväzné nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, ako aj sp. zn. IV. ÚS 459/2012 z 13. augusta 2013.

Porušenie práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho základného práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 dohovoru vidí sťažovateľ vo vyhláseniach predsedu najvyššieho súdu k rozhodovaniu ústavného súdu o právnych otázkach, ktoré boli práve v konkrétnom období rovnako predmetom rozhodovania o sťažovateľovom dovolaní. Dňa 28. októbra 2013 sa sťažovateľ v priebehu vykonávania činnosti „zvyšovanie právneho povedomia“ na internetovom kiosku v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica – Kráľová dozvedel o existencii vyhlásení predsedu najvyššieho súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Následne požiadal právnu zástupkyňu o zaslanie výtlačkov tlačových informácií č. 63/2013 z 15. augusta 2013, č. 64/2013 z 21. augusta 2013 a č. 65/2013 z 22. augusta 2013. Ide „o reakciu predsedu NS SR na vyhlásenie niekoľkých sudcov NS SR k včerajšiemu verdiktu ústavného súdu SR“ zo 14. augusta 2013 a «vyhlásenie predsedu NS SR Š. H. k rozhodnutiu Ústavného súdu SR v kauze tzv. „Duckého zmeniek“» z 13. augusta 2013. Pritom dovolanie sťažovateľa bolo najvyššiemu súdu predložené na rozhodnutie 3. júla 2013. Podstatnou právnou otázkou, o ktorej mal najvyšší súd rozhodnúť, bolo porušenie zákona pri prideľovaní veci senátu, rovnako ako nezákonnosť v zmenách rozvrhu práce opatrením č. 2 z 9. marca 2011. Predseda najvyššieho súdu sa následne 13. augusta 2013 na oficiálnej stránke najvyššieho súdu vyjadril k právne identickej otázke „nezákonnosť v zmenách rozvrhu práce“, resp. k rozhodnutiu ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 459/2012, ktoré túto nezákonnosť „osvedčilo“ ako neústavnú, tak, že ju označil ako „právne nezmysly týchto sudcov“, resp. že „ich rozhodnutia sú nielen právne neobhájiteľné, ale zaváňajú korupciou a evidentnou účelovosťou“. Následne, ako to vyplýva z tlačovej informácie ústavného súdu č. 65/2013 z 22. augusta 2013, sa predseda najvyššieho súdu v rovnakých intenciách vyjadroval aj vo viacerých elektronických a printových médiách, pričom 20. augusta 2013 v súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu aj v otázke práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy informoval o podaní trestného oznámenia a podnetu na disciplinárne konanie na konkrétnych sudcov ústavného súdu. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje tiež na to, že v celom priebehu už opísaných udalostí predseda najvyššieho súdu ako čelný predstaviteľ vrcholného orgánu štátnej moci zaujal právny názor, resp. prejudikoval rozhodnutie najvyššieho súdu v práve prebiehajúcej právnej veci, keď odmietol právne záväzné stanovisko ústavného súdu. Vo svetle uvedeného je nielen zjavný, ale priam nepochybný záver o účelovosti rozhodnutia o dovolaní, ako aj o nedostatku nestrannosti súdu, ktorý o ňom rozhodoval. Obava sťažovateľa, že o jeho veci nerozhodoval nestranný súd, môže byť považovaná za objektívne oprávnenú.

Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu JUDr. Jarmily Urbancovej sp. zn. KP 3/2014 zo 6. februára 2014 doručeného ústavnému súdu 17. februára 2014 podaného na výzvu ústavného súdu vyjadriť sa k prijateľnosti sťažnosti najmä vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu zloženiu dovolacieho senátu 1 Tdo V vyplýva, že najvyšší súd sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, rovnako tak aj s jeho tvrdením o nezákonnom zložení odvolacieho súdu, ktoré opakovane uplatňuje aj v konaní pred ústavným súdom, a preto najvyšší súd v tomto smere na odôvodnenie predmetného rozhodnutia poukazuje. Argument sťažovateľa, podľa ktorého v dovolacom konaní bol nezákonne zložený senát, je vzhľadom na ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného poriadku vecne neopodstatnený. Podľa tohto ustanovenia z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa. Z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn. V zmysle tohto ustanovenia boli členovia senátu 1 Tdo V určení rozvrhom práce na rok 2013 okrem sudcov JUDr. Petra Szaba, JUDr. Daniela Hudáka a JUDr. Viliama Dohňanského z rozhodovania o dovolaní sťažovateľa v predmetnej trestnej veci vylúčení. Vzhľadom na túto skutočnosť predseda senátu JUDr. Harald Stiffel opatrením zo 16. októbra 2013 zložil v predmetnej trestnej veci päťčlenný senát tak, že určil za jeho členov tých sudcov, ktorých sa vylúčenie netýkalo (JUDr. Peter Szabo, JUDr. Daniel Hudák a JUDr. Viliam Dohňanský), a ďalšieho člena dovolacieho senátu, sudkyňu JUDr. Janu Serbovú, doplnil zo stálych členov senátu 2 Tdo V. Vychádzajúc z uvedeného, možno konštatovať, že zo strany senátu konajúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľa nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ale ani čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd považuje preto sťažnosť za vecne neopodstatnenú.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 5. marca 2014 doručenej ústavnému súdu 7. marca 2014, ktorou reaguje na vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu, vyplýva, že najvyšší súd ani teraz neodpovedal na viaceré sťažnostné námietky, a to najmä čo sa týka ustanovenia čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku. V súvislosti s námietkou nesprávneho zloženia dovolacieho senátu sa poukazuje výhradne na ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného

Preto odvolávanie sa na ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného poriadku nemá opodstatnenie a „zákonnosť“ zloženia senátu vo veci sťažovateľa absolútne neodôvodňuje. Ďalej je podstatné, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 13/2013 dňa 25. apríla 2013 rozhodoval o povolení obnovy konania v trestnej veci sťažovateľa ako súd odvolací v zložení senátu JUDr. Juraj Kliment, JUDr.

Pavol Toman, JUDr. Peter Farkaš a JUDr. Gabriela Šimonová, pričom takéto uznesenia sťažovateľovi, ale ani jeho právnemu zástupcovi neboli nikdy doručené. V uvedenom období bola trestná vec sťažovateľa už od 15. marca 2011 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 13/2010 právoplatne skončená a sťažovateľ bol od 7. apríla 2011 vo výkone

senátu vykoná riadiaci predseda senátu spomedzi náhradných členov senátu podľa poradia, v akom sú v prehľade o zložení senátu uvedení. Ak nie je možné takto senát doplniť, postupuje sa podľa všeobecnej časti rozvrhu práce. Podľa čl. IV ods. 2 rozvrhu práce na rok 2013 (všeobecná časť) ak došlo k vylúčeniu predsedu senátu z prerokovávania a rozhodovania veci, zastupuje ho ďalší predseda toho istého senátu v poradí uvedenom v osobitnej časti rozvrhu práce. Ak je v senáte len jeden predseda senátu, zastupuje ho predseda zastupiteľského senátu. Ak je v zastupujúcom senáte viac predsedov senátov, určí zastupujúceho predsedu senátu riadiaci predseda zastupujúceho senátu.

V zmysle týchto ustanovení mal preto o vylúčení sudcov rozhodovať senát. Následne zastupujúcich sudcov mal zrejme analogickým postupom určiť riadiaci predseda zastupujúceho senátu (v danom prípade senátu 2 Tdo V).

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra 2013 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 13/2010 z 15. marca 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu v súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej odvolací súd rozhodoval v nezákonnom zložení, treba konštatovať, že predmetná trestná vec bola senátu 2 To v zložení z predsedu senátu JUDr. Juraja Majchráka a sudcov JUDr. Petra Krajčoviča a JUDr. Ing. Antona Jakubíka, ktorý rozhodol uznesením sp. zn. 2 To 12/2007 z 18. decembra 2008, pridelená na základe zásad stanovených v čl. II bode 2 rozvrhu práce na rok 2007. Podľa tohto článku sa zapisovanie do registrov vecí uskutočňuje pomocou výpočtovej techniky – elektronickej podateľne, podľa zásad uvedených v tomto rozvrhu práce. V prípade nemožnosti využitia technických a programových prostriedkov sa postupuje podľa ustanovení § 8 až § 12 Kancelárskeho poriadku v zmysle zásad uvedených v tomto rozvrhu práce, a to podľa poradia nápadu vecí. V danom prípade bol spis pridelený v elektronickej podateľni pomocou výpočtovej techniky náhodným spôsobom. Pravidlo, podľa ktorého sa v zmysle uvedeného nepostupuje vo veciach, ktoré opätovne napadli na najvyšší súd po tom, ako tento už konal a rozhodol o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, pretože v takom prípade koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom v senáte, ktorý vec vybavil, prípadne rozhodol naposledy, v rozvrhu práce na rok 2007 stanovené nebolo. Stalo sa tak až v čl. II bode 3 rozvrhu práce na rok 2008. Predmetná trestná vec teda podľa tohto pravidla ani nemohla byť odňatá „zákonnému senátu 3 T (senátu, ktorý o odvolaní sťažovateľa rozhodoval v roku 2005) a bezdôvodne pridelená do senátu 2 T, navyše podľa nesprávne interpretovaných zásad stanovených na zastupovanie sudcov uvedených v čl. IV.“, ako sa mylne domnieva sťažovateľ. Sťažovateľ ďalej namietal aj zloženie senátu, ktorý rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 To 13/2010 z 15. marca 2011, v tom smere, že jeden z členov senátu, dočasne pridelený sudca JUDr. Miroslav Osif, bol podľa rozvrhu práce zaradený do senátu 4 T, a preto nie je zrejmé, z akého dôvodu sa zmenilo zákonné zloženie senátu v jeho trestnej veci. Podľa čl. II bodu 3a rozvrhu práce na rok 2010 sa podľa už spomínaného odseku 2 nepostupuje v trestných veciach, ktoré opätovne došli na najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní po tom, ako tento už konal a rozhodol o odvolaní, alebo ak konal a rozhodol vo veci samej o mimoriadnom opravnom prostriedku. V takom prípade koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom v senáte, ktorý o vyššie uvedenej veci v jej merite rozhodol naposledy. So zreteľom na uvedené bol spis v trestnej veci sťažovateľa po predložení veci na najvyšší súd 10. augusta 2010 pridelený do senátu 2 To podľa čl. IV a čl. II bodu 3a rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010 per analogiam. Opatrením č. 2 z 9. marca 2011 bol znížený rozsah nápadu vecí do všetkých registrov senátu 2 T o jednu tretinu s účinnosťou od 9. marca 2011 do 31. marca 2011 z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti člena senátu JUDr. Libora Duľu a zároveň bol do tohto senátu dočasne pridelený sudca senátu 4 T JUDr. Miroslav Osif od 9. marca 2011 do 30. apríla 2011.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1 ústavy, a preto rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne akceptovateľné (III. ÚS 116/06).

Podľa § 31 ods. 3 prvej a druhej vety Trestného poriadku z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je okrem vylúčenia podľa ods. 2 vylúčený sudca(…), ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa.

Sťažovateľovu námietku, podľa ktorej sudcovia najvyššieho súdu rozhodujúci o odvolaní sú sudcami súdu toho istého stupňa ako sudcovia najvyššieho súdu rozhodujúci o dovolaní, nemožno z pohľadu ústavného súdu akceptovať. I keď podľa doslovného výkladu tohto ustanovenia ide o sudcov súdu toho istého stupňa, z funkčného hľadiska treba dovolacie konanie považovať za konanie iného (vyššieho) stupňa, a preto aj sudcov rozhodujúcich v dovolacom konaní treba považovať pre účely dovolacieho konania za sudcov odlišného stupňa. Pri doslovnom výklade, ktorý zastáva sťažovateľ, by nebol rešpektovaný zmysel tohto ustanovenia, ktorý má zabezpečiť možnosť preskúmania rozhodnutí súdov nižšieho stupňa čo najobjektívnejším spôsobom, teda aj tým, že prieskum vykonávajú odlišní sudcovia.

Možno konštatovať, že najvyšší súd ústavne aplikovateľným spôsobom aplikoval v dovolacom konaní ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného poriadku.

Uvedenú námietku sťažovateľa nepovažuje ústavný súd za dôvodnú, keďže išlo o konanie nasledujúce po právoplatnom skončení trestnej veci sťažovateľa. Sudcovia, ktorí o návrhu na obnovu konania rozhodovali, sa teda nezúčastnili rozhodovania o vine a treste.

Ústavný súd na základe dosiaľ uvedeného konštatuje, že nesprávnym zložením dovolacieho senátu najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy, základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva na prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bol 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Tým, že ústavný súd zrušil dovolacie uznesenie najvyššieho súdu, právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k odvolaciemu konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 2 To 13/2010 prešla znovu na najvyšší súd ako dovolací súd. Vo svojich dôsledkoch to znamená, že ústavný súd už nemá právomoc konať o tej časti sťažnosti (pôvodne prijatej na ďalšie konanie), ktorá smeruje proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 2 To 13/2010.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd postupom podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku konanie zastavil v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených práv v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 To 13/2010 (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133, časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.