II. ÚS 477/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 32 ods. 4 listiny a porušenia čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 P 100/2012­251 z 9. júna 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 CoP 387/2014­296 zo 17. februára 2015, ktorou žiada vydať tento nález: „1. Základné právo na spravodlivé prerokovanie veci v zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky ako aj podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd ako aj práva sťažovateľa a maloletých detí a na rodičovskú výchovu podľa čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa na nadviazania a udržanie vzájomného pravidelného styku so svojim rodičom postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV spis. zn. 25 P/100/2014 zo dňa 09.06.2014 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu Bratislava spis. zn. 11 CoP/387/2014 zo dňa 17.02.2015 boli porušené. 2. Ústavný súd ruší právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV spis. zn. 25 P/100/2014 zo dňa 09.06.2014 ako aj rozhodnutie Krajského súdu Bratislava spis. zn. 11 CoP/387/2014 zo dňa 17.02.2015. 3. Ústavný súd vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava IV na nové rozhodnutie a zároveň zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa na spravodlivé prerokovanie veci v zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde tak, aby boli základné práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces poľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 32 ods. 4 a 36 Listiny základných práv a slobôd ako aj podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi dodržané. 4. Okresný súd Bratislava IV spoločne s Krajským súdom Bratislava sú povinné uhradiť trovy konania pred ústavným súdom...“

Okresný súd rozsudkom č. k. 25 P 100/2012­251 z 9. júna 2014 manželstvo navrhovateľky a sťažovateľa rozviedol, na čas po rozvode manželstva zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti navrhovateľky, určil, že zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok budú obaja rodičia. Sťažovateľa zaviazal prispievať na výživu mal. výživným 150 € mesačne a na výživu mal. výživným 100 € mesačne, počnúc právoplatnosťou výroku o rozvode manželstva. Styk sťažovateľa s maloletými deťmi upravil každý párny kalendárny týždeň v čase od štvrtka od 15.00 h do nasledujúceho nepárneho utorka do 15.00 h s výnimkou letných, jarných, zimných a veľkonočných prázdnin, kedy upravil styk sťažovateľa s deťmi každý nepárny kalendárny rok počas jarných prázdnin v čase od 15.00 h v piatok, ktorý predchádza prvému dňu jarných prázdnin, do 17.00 h v nedeľu, ktorá nasleduje po poslednom dni jarných prázdnin, každý párny rok počas veľkonočných sviatkov v čase od 15.00 h v stredu, ktorá predchádza Veľkonočnému piatku, do 17.00 h v utorok, ktorý nasleduje po Veľkonočnom pondelku, každý párny rok počas zimných prázdnin v čase od 15.00 h v posledný deň školského vyučovania, ktorý predchádza zimným prázdninám, do 17.00 h dňa 30. decembra, každý nepárny rok počas zimných prázdnin v čase od 15.00 h dňa 30. decembra do 17.00 h dňa 6. januára nasledujúceho roka, každý párny rok v čase od 15.00 h v posledný deň školského vyučovania pred letnými prázdninami do 17.00 h dňa 15. júla a v čase od 9.00 h dňa 1. augusta do 17.00 h dňa 15. augusta, každý nepárny rok v čase od 9.00 h dňa 15. júla do 17.00 h dňa 31. júla a v čase od 9.00 ho dňa 15. augusta do 17.00 h dňa 1. septembra s tým, že sťažovateľ si maloleté deti počas školského roka prevezme a odovzdá v školskom zariadení, ktoré maloleté deti navštevujú, a v ostatnom čase bude preberanie a odovzdávanie maloletých detí prebiehať v mieste bydliska navrhovateľky. Navrhovateľke uložil povinnosť maloleté deti na styk riadne pripraviť. O trovách konania nerozhodol s tým, že o týchto rozhodne samostatným uznesením.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 25 P 100/2012­251 z 9. júna 2014 podala odvolanie navrhovateľka, a to voči výroku o výživnom a úprave styku, ako aj sťažovateľ, ktorý napadol rozsudok vo výrokoch o úprave výkonu rodičovských práv. Sťažovateľ žiadal

rozsudok

okresného súdu zmeniť tak, že deti budú zverené do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov bez určenia výživného. Poukázal na to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že je schopný sa o deti postarať a vychovávať ich, navrhovateľka v konaní klamala, a to nielen o jeho schopnostiach postarať sa o deti či citových väzbách medzi deťmi a ním, ale aj o dôvode rozpadu ich manželstva. Vyjadrenia detí v konaní považoval za ovplyvnené navrhovateľkou a zdôraznil, že navrhovateľka zvolila veľmi nevhodný prístup k maloletým deťom, keď presviedčala deti, že o tom, s kým by mali byť, sa majú rozhodnúť sami. Navrhovateľka tak na deti presunula bremeno rozhodovania. Podľa názoru sťažovateľa je potrebné vžiť sa do pocitov maloletých detí, ktoré boli vytrhnuté zo svojho prirodzeného prostredia, odvedené do prostredia pre nich cudzieho a neznámeho, s cudzím prvkom priateľa navrhovateľky, ktoré objektívne muselo v deťoch vyvolať zvýšenú potrebu zvýšenej citovej náklonnosti k navrhovateľke ako jedinej blízkej osoby v novom prostredí. Sťažovateľ tvrdil, že maloleté deti si nezvykli na nový život po ich násilnom presťahovaní s navrhovateľkou a jej partnerom, a preto nie je dôvodné argumentovať stabilnosťou nového prostredia.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a čl. 36 listiny, základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 32 ods. 4 listiny a čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom okresného súdu č. k. 25 P 100/2012 251 z 9. júna 2014 a rozsudkom krajského súdu č. k. 11 CoP 387/2014 296 zo 17. februára 2015 odôvodnil tým, že všeobecné súdy nevyvodili zo svojich skutkových zistení správne právne závery. Podľa presvedčenia sťažovateľa vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že striedavá osobná starostlivosť oboch rodičov o maloleté deti bola najvhodnejším riešením. Vo vzťahu k výroku o výške výživného rozhodnutie všeobecných súdov nezodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania.

Následne aj z vyjadrení sa maloletých detí pred oboma znalcami v roku 2013, tieto neboli s aktuálnym stavom rozpadu rodiny stále vyrovnaní, a aktuálnu situáciu rozpadu manželstva ich rodičov veľmi zle znášali. Preto tvrdenia matky, ako sú deti v novom prostrední spokojné, nemožno pokladať za hodnoverné. Ak by deti skutočne neprežívali z rozchodu rodičov traumu, nevyjadrovali by sa tak, že ich vzniknutá situácia zaťažuje napr. slovami, že by boli najradšej, keby k rozpadu rodiny nedošlo, pripadne by vrátili čas späť keď to bolo medzi

. . . Okresný súd dôsledne vykonal dokazovanie a práve z dôvodu osobného kontaktu rodičov so súdom, tento vyhodnotil situáciu v rodine najvýstižnejšie. V záujme maloletých deti je aby boli vychovávané oboma rodičmi, ak to nie je možné, tak aby boli ich vzťahy upravené spôsobom, ktorý najlepšie zodpovedá požiadavke vyváženého vplyvu rodičov na výchovu maloletých detí. Ak sa matka domnievala, že deti boli v spolužití s otcom a ňou ako matkou, vystavované psychickému útlaku, traume z konfliktného správania sa rodičov, čo veľmi zle znášali, potom práve jej odsťahovanie sa zo spoločnej domácnosti s otcom deti, logicky toto traumatizovanie deti muselo predsa skončiť. Matka sa teda mohla k svojmu priateľovi teraz už manželovi kedykoľvek odsťahovať, ak prestala k otcovi detí pociťovať akúkoľvek náklonnosť, no do konfliktov rodičov, nemala právo zaťahovať ich spoločné maloleté deti, čim im skutočne spôsobila psychickú ujmu, keďže deti to pred znalcami aj tak uviedli, či pri iných pohovoroch s odborníkmi. Mám za to, že najmä Krajský súd v Bratislave sa nedostatočne zaoberal posudzovanou vecou, najmä sa nevyjadril k podozreniam otca, že deti sú matkou

. v posudzovanom prípade neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by preukázali neschopnosť otca, sťažovateľa v rovnakom rozsahu ako matka postarať sa o ich spoločné deti, dôkazom čoho sú jednoznačné závery oboch znaleckých posudkov.

. . . zamietnutím návrhu otca na striedavú starostlivosť, súdy odňali otcovi, sťažovateľovi na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, práva dieťaťa na rodičovskú vychoval a starostlivosť podľa čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, i práva dieťaťa a rodiča na nadviazanie a udržiavanie vzájomného pravidelného styku podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi. Povinnosťou súdu je rešpektovať zásadu vyjadrenú v článku 18 ods. 1 Dohovoru OSN opravách dieťaťa, podľa ktorej, majú obaja rodičia spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. V záujme kompletného posúdenia rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Bratislave, dovolím si poukázať aj na rozhodnutie odvolacieho súdu o výške na výživnom, ktoré je sťažovateľ povinný platiť svojim deťom. .

. . a teda nebral do úvahy príjem jej priateľa, resp. teraz jej manžela. . . . Záverom si dovolím uviesť vyjadrenie psychológov, ktorí varujú, že bráneniu dieťaťu stretávať sa s druhým rodičom či jeho vedenie proti druhému rodičovi bude realizovať skôr rodič s menej zrelou osobnosťou, teda ten, ktorý disponuje menšou mierou rešpektu k právam dieťaťa na druhého rodiča a s menšou mierou rešpektu k zdravému psychickému vývoju svojho dieťaťa. Ak má totiž rodič zdravú osobnosť, má k dieťaťu pozitívny vzťah a má dobrý charakter, potom nebráni dieťaťu v styku s druhým rodičom ani v prípade, ak má voči nemu vlastné osobné výhrady. Takýto rodič totiž chápe, že realizácia styku s druhým rodičom je pre normálny vývoj dieťaťa a jeho celkovú životnú situáciu veľmi dôležitá.“

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 32 ods. 4 listiny starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti ich vôli iba rozhodnutím súdu na základe zákona.

Podľa čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru, urobia všetky potrebné zákonodarné, správne a iné opatrenia na vykonávanie práv uznaných týmto dohovorom. Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uskutočňujú také opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej spolupráce.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia týchto práv jednak výrokmi o úprave práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode v rozsudku okresného súdu č. k. 25 P 100/2012­251 z 9. júna 2014 a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 11 CoP 387/2014­296 zo 17. februára 2015, ktorým boli tieto výroky v časti ako vecne správne potvrdené a v časti zmenené.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti výrokom o úprave práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode rozsudku okresného súdu č. k. 25 P 100/2012­251 z 9. júna 2014.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Sťažovateľ porušenie označených základných práv rozsudkom krajského súdu č. k. 11 CoP 387/2014­296 zo 17. februára 2015 odôvodňuje jednak nesprávnym vyhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania a jednak nesprávnym právnym posúdením veci krajským súdom.

Zákona o rodine, tak aj Dohovoru o právach dieťaťa. Keďže v konaní starostlivosti o maloleté deti sú súdy povinné predovšetkým chrániť záujmy maloletých deti k otázke vhodnosti formy osobnej starostlivosti súd prvého stupňa pristupoval citlivo, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, vrátane znaleckého dokazovania a z tohto pri rozhodovaní

Otcom tvrdený záver, na ktorom súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, naopak súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia jasne formuloval dôvody vedúce k rozhodnutiu zveriť deti do osobnej starostlivosti matky. V tomto smere aj odvolací súd poukazuje na odporúčanie znalca na základe vyšetrení rodičov i maloletých detí, v rámci ktorého bol zistený dobrý vzťah detí k obom rodičom, ale s jednoznačnou emocionálnou preferenciou osoby matky, ako aj opakovane jednoznačne prejavenú vôľu oboch detí žiť v domácnosti matky.

. Z uvedeného dôvodu styk otca s deťmi zmenil v každom párnom kalendárom týždni od piatku od 15.00 hod. do nedele do 18.00 hod. a v nepárnom kalendárom týždni v stredu od 15.00 hod. do štvrtka do 8.00 hod. . Otec takto bude mať zabezpečený styk s deťmi každý týždeň, v rámci ktorého bude mať možnosť sa deťom venovať, učiť sa s nimi a byť účastný ich života. Pokiaľ ide o námietku otca o odcudzení detí treba uviesť, že kvalita vzťahu medzi rodičom a dieťaťom je závislá nielen na frekvencii styku, ale najmä na prístupe rodiča, kvalitnom využití času stráveného s dieťaťom a pod. Odvolací súd súčasne dodáva, že ide o úpravu styku ktorá nie je nemenná, je možné ju v budúcnosti modifikovať tak, aby vyhovovala ako deťom, tak aj rodičom.

maloletého . V konaní rovnako nebolo preukázané, že by otec nad rámec sumy, ktorú zasiela, iným spôsobom, napr. vecnými plneniami sa podieľal na krytí potrieb detí. Pri rozhodovaní o výške výživného odvolací súd rovnako na strane rodičov zohľadnil výšku ich príjmov, ich náklady spojené s krytím ich domácností, pri zohľadnení t. č. novej skutočnosti na strane matky, a to vzniku jej ďalšej vyživovacej povinnosti. Výživné vo výške 200 € na maloletého a 150 € na maloletého považoval za výživné určené v súlade s kritériami uvedenými v ust. § 62 ods. 1 až 5 a § 75 ods. 1 Zák. o rodine. Vzhľadom k tomu, že otec od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva platil výživné na maloleté deti v zmysle rozsudku súdu prvého stupňa, t. j. vo výške 150 € mesačne na maloletého a vo výške 100 € mesačne na maloletého , vznikol otcovi nedoplatok na výživnom vo výške 400 € na maloletého (8 mesiacov 50 €) a vo výške 400 € na maloletého Slavomíra (8 mesiacov x 50 €), ktorý nedoplatok odvolací súd uložil otcovi zaplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O. s. p. potvrdil. Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zvyšnej časti úpravy styku a vo výroku o výživnom podľa 220 O. s. p. zmenil.“

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Podstatu podanej sťažnosti tvorí nesúhlas sťažovateľa s vyhodnotením dôkazov zo strany krajského súdu, pričom sťažovateľ je presvedčený, že pri správnom vyhodnotení dôkazov by krajský súd dospel k inému záveru a vo svojom výroku by rozhodol o striedavej osobnej starostlivosti rodičov o maloleté deti, prípadne by zveril maloleté deti do jeho osobnej starostlivosti.

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu viacerých sťažovateľom označených základných práv v prvom rade skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. listiny.

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku dostatočne vyhodnotil vykonané dokazovanie, na sporné otázky namietané sťažovateľom dal vyčerpávajúcim spôsobom kvalifikované odpovede, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci a ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil

rozsudok

okresného súdu vo výroku o zverení detí do osobnej starostlivosti navrhovateľky, a vysvetlil i to, akým spôsobom určil výšku výživného na maloleté deti. Okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou, listinou a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

V závere ústavný súd pripomína, že podľa § 26 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností. To znamená, že sťažnosťou napadnutý rozsudok má de facto dočasný charakter a pri zmene pomerov v budúcnosti prichádza do úvahy aj zmena úpravy práv a povinností k maloletým deťom.

Ústavný súd preto uzavrel, že dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí krajského súdu možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a ústavne akceptovateľné, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. augusta 2015