II. ÚS 479/2017

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2016 elektronickými prostriedkami doručená a 7. marca 2017 doplnená sťažnosť , správcu konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti CHIRANA – PREMA, a. s. v konkurze (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „oprávnený“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 CoE 107/2015-84 z 1. decembra 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) a uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 62 Er 1148/2014-33 zo 4. augusta 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

Proti uzneseniu okresného súdu a uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, v ktorej v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza: „Sťažovateľ ako oprávnený… navrhol vykonať exekúciu na podklade exekučného

CHIRANA – PREMA, a. s. v konkurze peňažnú náhradu vo výške 1.643.318,06 EUR. Pritom exekučný titul, ktorým bola povinnému uložená povinnosť je zákonným a správnym rozhodnutím súdu, pričom výrok rozsudku vyplýva priamo z dikcie § 16 ods. 4 ZKV, podľa ktorého právny úkon, ktorému konkurzný veriteľ alebo správca s úspechom odporoval, je voči konkurzným veriteľom právne neúčinný; všetko, o čo sa odporovateľným právnym úkonom dlžníkov majetok ukrátil, sa musí vrátiť do podstaty, a ak to nie je možné, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

Odhliadnuc od uvedeného poukazujeme na skutočnosť, že v danom prípade nie je možné ani aplikovať ust. § 14 ods. 2 ZKV, ktoré z výkonu exekúcie vylučuje majetok patriaci do konkurznej podstaty (v danom prípade konkurznej podstaty ), keďže peňažné plnenie, ktorého sa povinnosť týka, nepatrí do konkurznej podstaty , ale do konkurznej podstaty CHIRANA-

66Cbi/148/2000-650. Je nepochybné, že ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je expressis verbis daný rozsah, v akom je prípustný prieskum a de iure možnosť exekučného súdu nevydať poverenie súdnemu exekútorovi (respektíve zamietnutie žiadosti na vydanie poverenia); tento rozsah je daný rozporom žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. V danom prípade ani jedna z týchto skutočností nenastala.

iustitiae…“

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 21 CoE/107/2015-84 zo dňa 01. 12. 2015 nerešpektujúcim princíp právneho štátu založeného na úcte k základným právam a slobodám podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21 CoE/107/2015-84 zo dňa 01. 12. 2015, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 62 Er/1148/2014-33 zo dňa 4. 8. 2014 sa zrušuje a v tejto časti sa vec vracia odporcovi na ďalšie konanie. 3. Okresný súd Bratislava I uznesením 62 Er/1148/2014-33 zo dňa 4. 8. 2014 nerešpektujúcim princíp právneho štátu založeného na úcte k základným právam a slobodám podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 4. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I 62Er/l148/2014-33 zo dňa 4. 8. 2014, ktorým Okresný súd Bratislave I zamietol žiadosť o udelenie poverenia exekútorovi sa zrušuje a v tejto časti sa vec vracia odporcovi na ďalšie konanie. 5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením okresného súdu

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľ mal na ochranu označených práv proti uzneseniu okresného súdu k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením krajského súdu

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je námietka sťažovateľa o arbitrárnosti uznesenia krajského súdu, pretože jeho skutkové a právne závery sú podľa sťažovateľa zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s relevantnou zákonnou právnou úpravou a tiež s označenými právami podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať namietané uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

Oprávnený navrhuje vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 66 Cbi 148/2000-629 zo dňa 25. 04. 2012 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 19. 09. 2013, sp. zn. 5 Obo 60/2012, 5 Obo 61/2012, uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 66 Cbi 148/2000-689 zo dňa 14. 11. 2013 a opravným uznesením č. k. 66 Cbi 148/2000-650 zo dňa 28. 06. 2012. Uvedeným rozsudkom súd uložil odporcovi - , správcovi konkurznej podstaty úpadcu , ... povinnosť vrátiť do konkurznej podstaty úpadcu CHIRANA-PREMA, a. s. v konkurze, Nám. Dr. Alberta Schweitzera 194, Stará Turá... peňažnú náhradu vo výške 1.643.318,06 Eur... Pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je rozhodujúca skutočnosť, či je na majetok povinného možné viesť exekúciu. Ustanovenie § 14 ods. 1 písm. e) ZKV jednoznačne zakazuje nariadiť výkon rozhodnutia, viesť výkon rozhodnutia a exekúciu na majetok patriaci do podstaty. Zákon o konkurze a vyrovnaní nepripúšťa žiadnu výnimku z tejto zásady, ani pre prípad, ak sú obaja účastníci exekučného konania v konkurze a správca konkurznej podstaty oprávneného vymáha do konkurznej podstaty úpadcu (oprávneného) pohľadávku od povinného, ktorý je rovnako subjektom v konkurze. Skutočnosť, že oprávnený ako správca konkurznej podstaty uplatňuje plnenie voči subjektu (povinnému) v konkurze, znemožňuje vedenie exekúcie pre zákonnú prekážku (zákazu exekúcie) vyplývajúcu z ust. § 14 ods. 1 písm. e) zák. č. 328/1991 Zb. ZKV, ktorým sa spravuje konkurzné konanie povinného...»

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu, v ktorej okresný súd s poukazom na znenie § 14 ods. 1 písm. e) zákona o konkurze a vyrovnaní uviedol: «Súd z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I vložka č. 438/B, Oddiel: Sa, zistil, že Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1 K 118/2000 zo dňa 04. 07. 2000 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka ... Zo spisového materiálu vyplýva, že na základe exekučného titulu mal žalovaný , správkyňa konkurznej podstaty úpadcu (povinný) povinnosť vrátiť do konkurznej podstaty úpadcu žalobcu v I. rade (oprávneného) peňažnú náhradu vo výške 1.643.318,06 €. Z vyššie cit. zákonného ust. možno vyvodiť, že vyhlásením konkurzu prechádza oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, na správcu konkurznej podstaty. To znamená, že aj v prípade vedenia súdnych sporov, ktoré sa týkajú majetku priamo patriaceho do podstaty, môže po vyhlásení konkurzu účinne nakladať iba správca konkurznej podstaty. Z toho vyplýva, že aj pohľadávky, formálne uplatnené v súdnom konaní proti správcovi konkurznej podstaty, nie sú po vyhlásení konkurzu pohľadávkami proti správcovi, ale ide o pohľadávky proti podstate, ktoré v zmysle vyššie cit. zákonného ust. nemožno vymáhať v exekučnom konaní voči osobe správcu konkurznej podstaty. V súlade s citovanými ustanoveniami a na základe zisteného skutkového stavu súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol... z dôvodu, že uznesením zo dňa 04. 07. 2000 konkurzný súd vyhlásil konkurz na majetok povinného a z vyššie cit. zákonného ust. vyplýva, že pre pohľadávku proti úpadcovi nemožno nariadiť výkon rozhodnutia, viesť výkon rozhodnutia ani vykonávať exekúciu na majetok patriaci do podstaty.»

Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval právne závery krajského súdu a následne ich podroboval ústavnoprávnej korekcii. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom uvedeným v napadnutom uznesení krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť názor krajského súdu svojím vlastným.

V tejto súvislosti je potrebné aj s poukazom na závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti ESĽP uviesť, že princíp právnej istoty, ktorý bol nastolený právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, môže ustúpiť iba výnimočne, a to pre účely zaistenia korekcie závažných justičných omylov (pozri napr. rozsudok ESĽP Ryabykh proti Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99) a napravenia vád zásadného významu pre súdny systém, a nielen z dôvodu dosiahnutia právnej čistoty rozhodnutia všeobecného súdu (pozri napr. rozsudok ESĽP Sutyazhnik proti Rusku z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02).

V súvislosti s namietaným porušením hmotného práva sťažovateľa (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy, rešpektujúc ustavnoprocesné princípy garantujúce základné práva účastníkov konania na súdnu ochranu, v konaní o ochranu tohto práva a v spojení s ním posúdili aj namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a dospel k záveru, že aj z hľadiska posúdenia týchto práv nebolo

uznesenie

krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu svojvoľné a ani arbitrárne a ich rozhodnutia sú aj z pohľadu poskytnutej ochrany týchto práv ústavne udržateľné.