II. ÚS 480/2014

Sťažnosti nevyhovuje.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. II. ÚS 480/2014­16 z 30. júla 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 20 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj „ZFEÚ“), čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 9 Sža 9/2013. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako podanie niekoho zjavne neoprávneného, pretože sťažovateľ nie je vecne aktívne legitimovaný uplatňovať také práva, ktoré nepatria jemu, ale jeho dieťaťu. Sťažovateľ je teda v tomto rozsahu osobou zjavne neoprávnenou. Zároveň odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sža 9/2013 z 26. marca 2014. Ústavnému súdu je známe rozhodnutie prezidenta sekcie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), že autority Slovenskej republiky nesmú vyhostiť sťažovateľa podľa Rule 39 Pravidiel súdu a o rozsudkoch najvyššieho súdu 1 Sža 39/2014 a 1 Sža 50/2014, z ktorých vyplýva, že sťažovateľ nemá byť zaistený na účely vyhostenia.

6. Sťažovateľovi nebolo v konaní pred správnymi orgánmi vyjadrenie Slovenskej informačnej služby sprístupnené a nebol ani informovaný o podstate dôvodov, na základe ktorých je neudelenie trvalého pobytu v bezpečnostnom záujme Slovenska.

7. Proti uvedeným rozhodnutiam podal sťažovateľ 14. decembra 2012 žalobu Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), v ktorej sa domáhal zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.

6 S 2323/2012 zo 4. októbra 2013 bola žaloba zamietnutá. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sža 9/2013 z 26. marca 2014 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

8. Sťažovateľ preukázateľne dlhodobo vedie na Slovensku v súčasnosti už rodinný život s manželkou a dcérou, ktoré sú slovenskými štátnymi občiankami. Pred podaním žiadosti o trvalý pobyt mal od 17. októbra 2011 udelený tolerovaný pobyt z dôvodu rešpektovania rodinného a súkromného života podľa § 43 ods. 1 písm. f) zákona (č. 48/2002 Z. z.) o pobyte cudzincov.

9. Ako to sťažovateľ neskôr zistil, cudzinecká polícia získala vyjadrenie Slovenskej informačnej služby sp. zn. 63/830­V­31­47/2012­S z 19. apríla 2012 so stupňom utajenia „Vyhradené“, doplnené v odvolacom správnom konaní ďalším vyjadrením sp. zn. 65/10­D­ 197­47/2012­S z 19. septembra 2012 podliehajúcim stupňu utajenia „Dôverné“. Tieto vyjadrenia boli podkladom zamietnutia trvalého pobytu sťažovateľovi s poukazom na bezpečnostný záujem Slovenska. Následná žaloba bola právoplatne zamietnutá, čím podľa sťažovateľa došlo k neoprávnenému zásahu do jeho rodinného, resp. súkromného života, a tým aj k porušeniu čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 8 dohovoru, čl. 3 ods. 1, čl. 7 a čl. 9 Dohovoru o právach dieťaťa, ale aj čl. 20 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

12. V konaní vedenom krajským súdom sa dozvedel, že spisový materiál obsahuje aj záznam vyhotovený Interpolom Londýn na meno sťažovateľa. O tomto zázname nebol sťažovateľ v správnom konaní informovaný a záznam mu nebol daný na nahliadnutie. Nikdy nebol vo Veľkej Británii (teda ani v Londýne) a Interpol Londýn neposkytol žiadne bližšie informácie, ktoré by mohli potvrdiť alebo vyvrátiť, že ide o osobu zhodnú so sťažovateľom. Tento záznam preto nemôže odôvodňovať hrozbu pre národnú bezpečnosť.

13. Krajský súd a najvyšší súd sa zhodli v tom, že získané informácie podliehajúce utajeniu dostatočne odôvodňujú zamietnutie žiadosti o trvalý pobyt s tým, že sťažovateľ nemá nárok oboznámiť sa s týmito informáciami. Poukázali na skutočnosť, že podľa § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov možno rozhodnutie v obdobných prípadoch odôvodniť iba citáciou zákonnej úpravy, pričom zo zákona o utajovaných skutočnostiach nevyplýva sťažovateľovi právo oboznámiť sa s utajovanými informáciami, ktoré boli jediným podkladom pre rozhodnutie. Takýto postup je arbitrárny a prieči sa zásadám právneho štátu v demokratickej spoločnosti. Citované zákonné ustanovenie nezbavuje správne orgány povinnosti poskytnúť účastníkovi konania účinnú možnosť obhajovať svoje práva a záujmy.

14. Podľa názoru sťažovateľa z rozhodnutí, ale ani zo spisu sa nedá zistiť, akým spôsobom vyhodnotil správny orgán zadovážené dôkazy, ale najmä to, prečo prevažuje v danom prípade verejný záujem nad súkromným záujmom. Pritom pre verdikt bola rozhodujúca utajovaná informácia.

17. Sťažovateľ odmieta argumentáciu, podľa ktorej jeho právny zástupca mohol požiadať Slovenskú informačnú službu o jednorazové oboznámenie s utajovaným materiálom. V skutočnosti Slovenská informačná služba môže, ale nemusí právnemu zástupcovi umožniť oboznámenie sa s utajovaným materiálom (§ 35 ods. 3 zákona o utajovaných skutočnostiach). Nejde teda o právne nárokovateľný inštitút. Okrem toho zákon nijako nerieši oprávnenie sťažovateľa ako osoby, o ktorú konkrétne ide, oboznámiť sa aspoň s podstatou dôvodov použitých v konaní proti nemu. Jednotlivec totiž musí byť schopný napadnúť tvrdenie, že národná bezpečnosť je v ohrození. Obdobne aj ústavný súd v náleze č. k. PL. ÚS 15/03­39 z 11. februára 2004 uznal nevyhnutnosť ochrany bezpečnostných záujmov štátu avšak skonštatoval, že tento cieľ nesmie byť dosiahnutý popretím princípu právneho štátu alebo na úkor základných práv jednotlivca.

18. Najvyšší súd svojím postupom a rozsudkom porušil aj základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 14 ods. 1 paktu.

19. Sťažovateľ mal v konaní pred všeobecnými súdmi nepochybne horšie procesné postavenie ako žalovaný správny orgán, keďže bol úplne obmedzený na svojich právach tým, že nevie nič o tom, ako mal ohrozovať bezpečnosť štátu. V rozpore s tým však správny orgán mal k dispozícii plnú vedomosť o tom, prečo by mal byť sťažovateľ bezpečnostnou hrozbou. Je teda jednoznačné, že procesné postavenie oboch účastníkov nebolo rovné.

3. O tom, že právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rovnosť účastníkov konania zaručené v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 9Sža/9/2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sža/9/2013 zo dňa 26. marca 2014, porušené bolo, 4. O tom, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9Sža/9/2013 zo dňa 26. marca 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie, a 5. O tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania sťažovateľovi na účet jeho právnej zástupkyne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 6. O tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 5000 €, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu a to k rukám právnej zástupkyne sťažovateľa.“.

II.

22. Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 3. októbra 2014 doručenej ústavnému súdu 9. októbra 2014, ktorou reaguje na vyjadrenie najvyššieho súdu, predovšetkým vyplýva, že sťažovateľ trvá na ústnom pojednávaní, ktorého sa chce osobne zúčastniť. Ďalej oznamuje, že na základe predbežného opatrenia Európskeho súdu pre ľudské práva bol sťažovateľ 18. septembra 2014 prepustený z policajného zaistenia, keďže v súčasnosti nie je možné vykonať jeho vyhostenie, čím účel zaistenia zanikol. Vo veci administratívneho vyhostenia bolo podané odvolanie na príslušný správny orgán, o ktorom ešte nebolo rozhodnuté. Toto odvolanie nemá odkladný účinok na prípadné vyhostenie sťažovateľa, ktorého teraz chráni len predbežné opatrenie ESĽP. V súvislosti s vyjadrením predsedníčky senátu najvyššieho súdu uvádza, že sťažovateľ nebol v správnom konaní zastúpený advokátom. Zákon o pobyte cudzincov, ale ani zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov nevyžadujú povinné zastúpenie advokátom v správnom konaní a okrem toho, sťažovateľ by na zastúpenie advokátom nemal žiadne finančné prostriedky. Potom, ako mu bola doručená výzva správneho orgánu vyjadriť sa k tomu, že boli získané bližšie nešpecifikované utajované informácie, požiadal o pomoc občianske združenie Liga za ľudské práva, ktoré mu pomohlo pri príprave ďalších podaní, keďže sám by tieto v slovenčine pripraviť nevedel. Správny orgán sťažovateľa v priebehu konania ani len nepoučil o možnosti obrátiť sa prostredníctvom advokáta na pôvodcu utajovanej informácie a žiadať o sprístupnenie tejto informácie. Sťažovateľ v súvislosti s výzvou cudzineckej polície bezodkladne sa vyjadriť k tomu, že v konaní boli získané utajené informácie o jeho osobe odôvodňujúce zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu, poukazuje na svoju odpoveď z 21. júna 2012, v ktorej uviedol, že informácii nerozumie, avšak ubezpečuje, že si nie je vedomý žiadnej skutočnosti, ktorá by mohla byť prekážkou na udelenie trvalého pobytu. V odvolaní z 8. augusta 2012 podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o trvalý pobyt poukazoval na to, že nebol oboznámený s konkrétnymi dôvodmi, pre ktoré by mal byť nebezpečný pre

Ako to vyplýva zo záznamu z nahliadnutia do spisu zo 6. júla 2012, toto trvalo od 9.30 h do 9.38 h, teda 8 minút, a bola mu daná len kópia zápisnice o podaní vyjadrenia. Z tohto záznamu je tiež zrejmé, že mu nebol daný na nahliadnutie dokument „komunikácia s Interpolom“, ale ani predbežné vyhodnotenie žiadosti o pobyt, z ktorého by sa mohol dozvedieť, ktoré konkrétne informácie sú podkladom pre zamietnutie žiadosti o trvalý

Poukazoval na to, že keďže sa nevie k utajovaným informáciám vyjadriť, nemôže aktívne uplatňovať svoje práva v prebiehajúcom konaní, nemôže brániť svoj rodinný život, ale ani vyvrátiť tvrdenia výkonnej a súdnej moci, že jeho rodinný a súkromný život musí ustúpiť verejnému

Ide predsa o to, že práve a jedine sťažovateľ musí mať možnosť a je schopný vyvrátiť operatívne informácie, ktoré má Slovenská informačná služba k dispozícii, môže sa k nim relevantne vyjadriť a uviesť skutočnosti na svoju obranu. Takéto skutočnosti predsa za neho nemôže uviesť advokát. Je absurdné použiť v konaní ako určujúci dôkaz utajovanú skutočnosť, ku ktorej sťažovateľ nemá prístup a odkázať ho na úplne iný orgán, ktorý s ním vôbec

Tieto informácie neboli nikým a ničím preverené a ani potvrdené, no najmä, neboli konfrontované samotným sťažovateľom. V skutočnosti tak došlo k úplnému popretiu spravodlivosti (denial of justice) a rezignovaniu na akýkoľvek pokus účinne ochrániť práva sťažovateľa. Podľa konštantnej judikatúry ESĽP výklad čl. 8 ods. 2 dohovoru, teda to, akým spôsobom má byť posudzovaná otázka prednosti verejného záujmu pred súkromným a rodinným životom, predpokladá, že akýkoľvek zásah do rodinného života musí byť v súlade so zákonom, sledovať legitímny cieľ a byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

23. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, vyjadrenie najvyššieho súdu a repliku sťažovateľa aj cudzineckej polícii s tým, aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej ako účastníčka konania vedeného všeobecnými súdmi.

24. Z vyjadrenia cudzineckej polície zo 4. novembra 2014 doručeného ústavnému súdu 16. novembra 2014 vyplýva, že postup cudzineckej polície bol v plnom súlade s právnymi predpismi. Po podrobnom opísaní priebehu správneho konania cudzinecká polícia osobitne zdôrazňuje, že sťažovateľovi na základe jeho písomnej žiadosti bolo 6. júla 2012 umožnené nahliadnuť do administratívneho spisu, pričom zo záznamu o nahliadnutí do spisu jasne vyplýva existencia úradných záznamov zo 4. júna 2012 a z 13. júna 2012, ktorých obsahom je konštatovanie existencie došlej odpovede Slovenskej informačnej služby, ako aj skutočnosti, že táto písomnosť nie je súčasťou zberného spisu, s tým, že vyjadrenie spadajúce do kategórie utajovaných skutočností nebolo dané sťažovateľovi na nahliadnutie. Cudzinecká polícia sťažovateľovi poskytla súčinnosť a umožnila mu získať všetky dostupné informácie, s ktorými sa mohol oboznámiť. V spojitosti s osobou sťažovateľa boli získané informácie utajovaného charakteru. Ide o spravodajské informácie, ktorých pôvodcom je Slovenská informačná služba. Preto nie je v právomoci cudzineckej polície dávať súhlas na oboznámenie sa s utajovanými skutočnosťami v zmysle § 35 ods. 3 zákona o utajovaných skutočnostiach. V zmysle ustanovenia § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov sa v odôvodnení rozhodnutia uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem štátu. Napokon cudzinecká polícia uvádza, že proti sťažovateľovi sa vedú aj ďalšie konania, v ktorých boli získané nové informácie od Slovenskej informačnej služby, pričom tieto sú pozitívneho charakteru.

25. Na ústnom pojednávaní konanom 18. decembra 2014 sa zúčastnil sťažovateľ a jeho právna zástupkyňa. Najvyšší súd sa pojednávania nezúčastnil. Právna zástupkyňa sťažovateľa v zásade zopakovala stav veci a argumentáciu, tak ako vyplývajú z písomných podaní. Okrem toho však uviedla, že najvyšší súd v podstate len citoval tú zákonnú úpravu, ktorá je uvedená v zákone o ochrane utajovaných skutočností, avšak sa vôbec nezaoberal stretu záujmu verejného a záujmu súkromného, a teda neposúdil to, o aký bezpečnostný záujem štátu ide, čím sťažovateľ porušil bezpečnostný záujem Slovenska, ktorý je uvedený v § 2 ods. 2 písm. i) zákona o pobyte cudzincov, o ktorý konkrétny dôvod ide, či napríklad ohrozuje územnú celistvosť krajiny alebo verejný poriadok, čiže nikdy nebol o tomto informovaný. Takisto sa najvyšší súd podľa vyjadrenia právnej zástupkyne nezaoberal posúdením toho, že či v prípade zásahu do rodinného a súkromného života sťažovateľa, tak ako to vyplýva aj z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, bol urobený test legálnosti, legitimity a primeranosti. To znamená, že či zásah do práva na súkromný a rodinný život bol v súlade so zákonom, či tento zásah sledoval nejaký legitímny cieľ a či ten zásah bol primeraný sledovanému cieľu. Najvyšší súd totiž vo svojom rozsudku neuviedol, či sa týmto testom legálnosti, legitimity a primeranosti zaoberal, a takisto nedal sťažovateľovi možnosti uviesť svoje argumenty, keďže vlastne sťažovateľ nepoznal podstatu dôvodov, ktoré boli použité proti nemu. Rozhodnutia súdov Slovenskej republiky majú byť presvedčivé a majú byť zákonné. Z tohto dôvodu rozhodnutie, ktoré sa odvoláva na nejaký bližšie nešpecifikovaný utajovaný dokument bez toho, aby dával účastníkovi konania možnosť zistiť, o čo vo veci ide, a teda oboznámiť sa minimálne s podstatou dôvodov proti nemu, má znaky arbitrárnosti a porušuje ústavný poriadok Slovenskej republiky. Najvyšší súd mohol a mal dať účastníkovi možnosť účinne sa brániť vo veci porušenia jeho práva na súkromný a rodinný život, mal reálne posúdiť zásah do tohto práva a navyše malo byť z jeho rozhodnutia zrejmé, o aký bezpečnostný dôvod ide, minimálne o akú podstatu, aby sa mohol účastník konania účinne brániť, a takisto mal posúdiť, prečo vlastne verejný záujem dostal prednosť pred záujmom individuálnym.

27. Zo spisu cudzineckej polície sp. zn. PPZ­HCP­BA6­Ž­1677/2012, ktorý si ústavný súd zadovážil, vyplývajú tieto podstatné skutočnosti: Z prípisu cudzineckej polície z 25. marca 2012 adresovaného Slovenskej informačnej službe vyplýva, že žiada o vyjadrenie k osobe sťažovateľa podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Z predbežného vyhodnotenia z 5. júna 2012 vyplýva inter alia, že odpoveď Slovenskej informačnej služby sp. zn. 63/830­V­31­47/2012­S z 19. apríla 2012 bola cudzineckej polícii doručená toho istého dňa. Spracovateľ navrhol žiadosť zamietnuť podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, a to pre dôvodné podozrenie z ohrozenia bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia. Z úradného záznamu z 13. júna 2012 vyplýva, že spracovateľ bol 13. júna 2012 oboznámený s odpoveďou Slovenskej informačnej služby sp. zn. 63/830­V­31­47/2012­S z 19. apríla 2012, ktorá spadá pod stupeň utajenia „Vyhradené“. Na základe uvedenej skutočnosti predmetná odpoveď nie je súčasťou zberného spisu. Z prípisu cudzineckej polície z 13. júna 2012 adresovaného sťažovateľovi vyplýva, že počas konania boli získané informácie, ktoré odôvodňujú žiadosť o udelenie trvalého pobytu zamietnuť. Vzhľadom na to, že získané informácie sú utajovaného charakteru, nie je možné ich zverejniť. Vychádzajúc zo skutočnosti, že účastník konania má možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie, sťažovateľ má možnosť vyjadriť sa k zabezpečeným podkladom odôvodňujúcim zamietnutie jeho žiadosti. Vyjadrenie má byť podané v lehote 5 dní. Z vyjadrenia sťažovateľa z 21. júna 2012 vyplýva, že poskytnutej informácii nerozumie, avšak si dovoľuje ubezpečiť, že si nie je vedomý žiadnej skutočnosti, ktorá by mohla byť prekážkou udelenia trvalého pobytu. Keďže si nie je vedomý toho, že by vo svojom voľnom čase udržiaval kontakty s akýmikoľvek nebezpečnými osobami alebo niekedy porušil právne predpisy, či iným spôsobom predstavoval ohrozenie verejného poriadku a bezpečnosti Slovenskej republiky a jej obyvateľov, nevie sa bližšie vyjadriť k žiadosti cudzineckej polície. Z prípisu sťažovateľa z 27. júna 2012 adresovaného cudzineckej polícii vyplýva, že žiada o umožnenie nazrieť do spisu a dostať jeho kópiu v najkratšom možnom termíne. Zo záznamu z nahliadnutia do spisu na správnom orgáne zo 6. júla 2012 vyplýva, že nahliadnutie do spisu trvalo od 9.30 h do 9.38 h. Bola kopírovaná zápisnica o podaní vyjadrenia. Na nahliadnutie nebolo dané „predbežné vyhodnotenie, lustrácie z IS polície, dožiad. a odpoveď na Interpol, odpis z RTSN, prílohy k žiadosti, úradný záznam č. p.: PPZ­HCP­BH6­Ž­1677­20/2012, úrad. záznam č. p.: PPZ­ HCP­BH6­Ź­1677­22/2012/POL, úrad. záznam č. p.: PPZ­HCP­BH6­Ž­1677­ 23/2012/POL“. Zároveň bol sťažovateľ informovaný, že „odpoveď SIS nie je súčasťou spisov. materiálu, nakoľko spadá pod stupeň utajenia vyhradené a je zaevidovaná pod č. p.: PPZ­HCP­V­5/2012­BH6 a v zmysle § 23 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. nebola daná predmetná odpoveď k nahliadnutiu účast. konania“.

31. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že pobyt cudzincov z tretích krajín má rôzne režimy. V danej veci ide o neudelenie trvalého pobytu, ktorý je najstabilnejšou formou legálneho pobytu cudzinca v Slovenskej republike. Sťažovateľ nikde v Slovenskej republike trvalý pobyt nemal, mal len opakované tolerované pobyty. Nejde tu ani o odobratie trvalého pobytu, ani o doplnkovú ochranu, a nejde bezprostredne o konanie o vyhostenie.

32. Na udelenie pobytu nie je v zásade právny nárok (porov. napr. čl. 4 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 1 smernice 2003/109/ES o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom podľa smernice o zlúčení rodiny), slovenské úrady tu majú širokú diskréciu, pričom hmotné základné právo na ochranu rodiny je potrebné posudzovať aj z perspektívy osobnej zodpovednosti cudzinca, ktorý musí vnímať rang svojho pobytového statusu. Sťažovateľ nenamieta porušenie čl. 1 Protokolu 7.

­ viazanosť právnymi normami

35. Ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní judikatúru ESĽP (hlavne C. G. v. Bulharsko, sťažnosť č. 1365/07, rozsudok z 24. 4. 2008; Jeunesse v. Holandsko sťažnosť č. 12738/10, rozsudok Veľkej komory z 3. 10. 2010), rozhodnutie ESD C­300/11 (ZZ proti

Secretary of State for the Home Department) českého nejvyššího správního soudu č. j. 6 Azs 142/2006­58.

­ normatívny rámec

36. Pre porozumenie prerokúvanej veci je ďalej užitočné zoradiť relevantné právne predpisy v časovej postupnosti, tak ako sú aplikované, pričom treba uviesť, že podľa zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa aplikačnej praxe Slovenská informačná služba poskytuje svoje vyjadrenie v režime utajovanej skutočnosti.

37. Ustanovenie § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov znie: Policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskej informačnej služby, ktorá svoje vyjadrenie zašle policajnému útvaru do desiatich dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie.

38. Ustanovenie § 23 Správneho poriadku (nazeranie do spisov): (1) Účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom. (2) Správny orgán môže povoliť nazrieť do spisov a urobiť si výpis, odpis, môže poskytnúť kópiu spisov alebo môže poskytnúť informáciu zo spisov iným spôsobom aj iným osobám, pokiaľ preukážu odôvodnenosť svojej požiadavky. Správny orgán je povinný umožniť nazerať do spisov verejnému ochrancovi práv v súvislosti s výkonom jeho pôsobnosti. (3) Správny orgán je povinný urobiť opatrenie, aby sa postupom podľa odsekov 1 a 2 nesprístupnila utajovaná skutočnosť, bankové tajomstvo, daňové tajomstvo, obchodné tajomstvo alebo neporušila zákonom uložená alebo uznaná povinnosť mlčanlivosti.

42. Napokon administratívne nevyhostiť možno len štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je zraniteľnou osobou alebo ktorý má udelený pobyt, ak by dôsledky postupu podľa § 82 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov (Dôvody administratívneho vyhostenia a zákazu vstupu) boli neprimerané vzhľadom na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny, dĺžku jeho pobytu, zdravotný stav, vek štátneho príslušníka tretej krajiny alebo väzby s krajinou pôvodu.

44. Ústavný súd vníma citlivosť predmetnej veci, resp. citlivosť vzťahu otázok pobytu a bezpečnostných záujmov štátu vo svetle nakladania s utajovanými skutočnosťami. Tieto otázky sú aj predmetom záujmu právnickej spisby [porov. Števulová, Z. Právo versus kontrola. In: Jílek, D., Pořízek, P. (eds.) Sborník z vědeckého semináře uskutečněného dne 28. března 2013 v Kanceláři veřejného ochránce práv – Pobyt cizinců: vybrané právní problémy. s. 284 a nasl. dostupné na internete http://www.ochrance.cz/uploads/tx_odlistdocument/Pobyt_cizincu_2013.pdf; Šváby, D. Od „Poslušne hlásim“ k účinnej súdnej ochrane. In: Orosz, L., Majerčák, T. (eds.) Ochrana ľudských práv a základných slobôd ústavnými súdmi a medzinárodnými súdnymi orgánmi – III. ústavné dni Zborník vedeckých prác z medzinárodnej vedeckej konferencie. Košice 23. september 2014. Košice: UPJŠ 2014, s. 20 a nasl.; Shettyová, N. Rozhodování v oblasti cizineckého práva. Diplomová práce. Masarykova Universita Brno, 2013/2014, dostupné na http://is.muni.cz/th/348006/pravf_m/Rozhodovani_v_oblasti_cizineckeho_prava.pdf? lang=en].

45. Teoretické úvahy sa pohybujú v rozmedzí od vylúčenia súdneho prieskumu neudelenia trvalého pobytu vzhľadom na skutočnosť, že základné právo na pobyt cudzinca nejestvuje, a teda tu neplatí zákaz podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, až po rôzne kompromisné riešenia, kde by sa žiadateľ mohol oboznámiť s podstatou jeho bezpečnostného profilu a konfrontovať sa s ňou [porov. Shettyová (2013) s. 37 a nasl.]. Zákonodarca má značný priestor na úpravu pobytových režimov, a to zvlášť pri dlhodobejších formách. Napokon trvalý pobyt je predpokladom aj na získanie štátneho občianstva.

48. Ako už bolo uvedené (bod 33), ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti zisťuje, či orgány verejnej moci, aplikujúc podústavné právo, neaplikovali, resp. neinterpretovali ho spôsobom ústavne rozporným. Ťažiskom sťažovateľových námietok je čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré zakotvuje právo každého, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, a prenesene potom hmotné základné právo na ochranu súkromného a rodinného života. Aj keď nespadá pod režim čl. 51 ústavy, rozsah procesov, na ktoré dopadá čl. 48 ods. 2 ústavy, je z hľadiska textuálneho veľmi široký, a je zrejmé, že ho nemožno aplikovať bezo zvyšku na akýkoľvek súdny proces, nieto na proces správny (porov. napr. II. ÚS 130/2013). Inými slovami, zákony, ktoré konkretizujú ústavné hodnoty, môžu modifikovať rozsah aplikácie čl. 48 ods. 2 ústavy. V prerokúvanej veci zákon dokonca vylučuje vykonávanie dôkazov pochádzajúcich od Slovenskej informačnej služby, a preto je aj vylúčená možnosť vyjadrenia sa k nim. Vyjadrenie od SIS možno dokonca vnímať ako zákonnú podmienku, ktorá nepodlieha dokazovaniu, a je teda mimo režim čl. 48 ods. 2 ústavy.

49. Dikcia relevantných zákonných ustanovení je natoľko jednoznačná, že neumožňuje taký posun výkladu smerom k procesným článkom ústavy, aby sa sťažovateľ mohol kontradiktórne konfrontovať s poznatkami v správach SIS.

­ judikatórny rámec

50. Každopádne, najvyšší súd a ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti našli zákonný priestor pre širšiu súdnu ochranu pozície cudzincov. Týmto miestom prieniku je ustanovenie zákona o utajovaných skutočnostiach umožňujúce sudcom oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami a taktiež advokátom so súhlasom riaditeľa SIS a pod podmienkou mlčanlivosti. Napríklad v rozhodnutí sp. zn. 1 Sža 39/2010 (dostupné na www.nsud.sk) sa krajský súd oboznámil s utajovanými informáciami a zrušil rozhodnutie policajného útvaru, pretože tento sa uspokojil len s príliš všeobecnými informáciami o cudzincovi dodanými SIS. Vzhľadom na dôležitosť týchto rozhodnutí ich ústavný súd cituje v relevantných častiach.

Krajský súd dospel k názoru, že informácia podaná Slovenskou informačnou službou Úradu hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra SR, ktorá bola podkladom informácie tohto úradu správnym orgánom konajúcim vo veci žiadosti o udelenie povolenia prechodného pobytu, teda žalovanému, mala práve charakter vety druhej, hore citovaného zákonného ustanovenia. Iným štátnym orgánom v zmysle tohto zákonného ustanovenia je v danom prípade i žalovaný, a to či už v prvom stupni alebo v odvolacom, pretože v danom prípade nešlo o konanie ohľadne trestnej činnosti žalobcov ale o informácie, ktoré boli nutné na posúdenie, v dôsledkoch ktorého má viesť k zamedzeniu protiústavnej alebo inej protiprávnej činnosti. Zákon o pobyte cudzincov nedefinuje pojem verejný záujem, ale ani pojmy ako je dôvodné podozrenie, ohrozenie bezpečnosti štátu a pod. Teda ide o pojmy, ktoré platná právna úprava výslovne obsahovo nevymedzuje, napriek tomu sa najmä v oblasti správneho práva pomerne často používajú. V každom prípade však obsah týchto pojmov nesmie byť v rozpore s platnými právnymi predpismi, s Ústavou, s medzinárodnými zmluvami a dohodami. Pokiaľ správne orgány pri posudzovaní žiadosti žalobcov o obnovenie povolenia na prechodný pobyt vychádzali z informácie z Úradu hraničnej a cudzineckej polície MV SR a v rozhodnutí uviedli, že iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, v takomto postupe nevidel ani odvolací súd žiadne pochybenie. Nie je ani sporné, že účastník konania nebol oprávnený sa s informáciou v stupni utajenia „dôverné“ oboznámiť. Toto právo však majú súdy v rámci súdneho prieskumu rozhodnutí a krajský súd sa s informáciou, na základe ktorej správne orgány dospeli k záveru, že je naplnený zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti podľa § 26 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov oboznámil a dospel k záveru, že utajovaná skutočnosť mala charakter všeobecného konštatovania o nevhodnosti vyhovenia žiadosti pre dôvody. S predmetnou informáciou sa oboznámil aj odvolací súd a dospel k záveru, že krajský súd nepochybil, pokiaľ napadnuté rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

V tejto citovanej veci (1 Sža 39/2010) sa krajský súd aj najvyšší súd oboznámili s utajovanými skutočnosťami a považovali ich za akceptovateľné bezpečnostné riziko.

­ aplikácia normatívneho a aplikačného rámca na prerokúvanú vec

53. Ústavný súd sa touto optikou, týmto štandardom, pozrel na prerokúvanú vec. Krajský súd sa oboznámil s utajovanými skutočnosťami, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku sp. zn. 2 S 2323/2012 (Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012211187; dostupné na www.justice.gov.sk, www.otvorenesudy.sk). Doslovne uviedol: «Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že podkladom pre rozhodnutie bola utajovaná príloha SIS, stupeň utajenia „Vyhradené“, a tiež doplnené vyjadrenie SIS, ktoré spadá pod stupeň „Dôverné“. Z administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňový orgán, ako aj odvolací orgán boli s týmito informáciami oboznámení. S týmito utajovanými skutočnosťami bol oboznámený aj Krajský súd v Bratislave v tomto konaní. Námietky žalobcu ohľadom toho, že nebol s týmito skutočnosťami oboznámený neobstoja, pretože utajované informácie podliehajú špeciálnemu režimu utajenia podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností. Tento zákon vymedzuje jednak utajované skutočnosti a tiež oprávnené osoby, ktoré sú určené na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami alebo ktorých oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami vzniklo zo zákona. Oprávnenou osobou s osobitným postavením v rozsahu svojej funkcie je aj sudca (§ 34 ods. 1 písm. f)). Nahliadnutie do tejto časti administratívneho spisu podlieha režimu podľa § 35 ods. 3 zákona o utajovaných skutočnostiach, z čoho vyplýva, že s predmetnými utajovanými skutočnosťami by sa mohol oboznámiť len advokát žalobcu a to na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí (v danom prípade SIS). Z administratívneho spisu nevyplýva, že by advokát požiadal o jednorazové sprístupnenie tejto informácie (samozrejme musel by dostať vyššie uvedený súhlas). Rovnako tiež nie sú relevantné námietky žalobcu ohľadom toho, že odvolací orgán žiadal o doplnenie vyjadrenia SIS, pretože je plne v kompetencii odvolacieho orgánu dopĺňať dokazovanie, pričom nie je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvostupňový orgán.»

55. Z citácií vyplýva, že konajúce súdy využili možnosť oboznámiť sa s ťažiskovou informáciou, nezatvárali pred ňou oči a akceptovali ju. Ústavný súd už uviedol (II. ÚS 111/08), že ochrana ľudských práv a základných slobôd je v našom ústavnom systéme v prvom rade úlohou súdov, a to tak všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu. Osobitne možno ešte zvýrazniť povinnosť všetkých súdov chrániť jednotlivcov pred zásahmi verejnej moci. Táto povinnosť súdov je základným komponentom právneho štátu rešpektujúceho a ctiaceho ľudské slobody. Vďaka svojim definičným znakom – nezávislosti a viazanosti právom – ústavou, zákonmi a vybranými medzinárodnými zmluvami môže a musí súdna moc chrániť jednotlivcov pred excesmi verejnej moci. V preskúmavanej veci sa všeobecné súdy iniciatívne nevyhýbali oboznámeniu sa s utajenými skutočnosťami, a tak poskytli vertikálnu ochranu sťažovateľovi. Realizovali to síce bez možnosti sťažovateľa oponovať, ale ako už bolo uvedené, zákon oponovanie neumožňuje. K tomu možno dodať, že snaha o odôvodňovanie rozhodnutí je dominantnou doktrínou ústavného súdu v individuálnej ochrane od zavedenia ústavnej sťažnosti v roku 2002. V predmetnej veci však zákonodarca v zložitosti súčasného sveta explicitne uprednostnil len jednoduché konštatovanie. Zmysel súdnej ochrany sa môže zdať potlačený, ale všeobecné súdy tu chránia cudzincov preverením formálnejších, avšak relevantných stránok procesu a taktiež sa oboznamujú s dôvodmi, či nie sú neudržateľné. Na tomto mieste sa súdnictvo vracia k svedomiu sudcov samotných, tak ako to je napríklad pri rozhodovaní porotou. Ústavný súd bez vyvodzovania záverov neutrálne konštatuje, že v danom prípade nenastalo požiadanie advokáta o oboznámenie sa s bezpečnostnými dôvodmi.

57. Z hľadiska štrasburského práva ústavný súd uvažoval tiež o dopade aktuálneho rozhodnutia Jeunesse v. Holandsko (sťažnosť č. 12738/10, rozsudok z 3. októbra 2010) na predmetnú vec. Európsky súd pre ľudské práva v ňom konštatoval porušenie práva na rodinný život, pretože Holandsko nezvažovalo pri neudelení pobytu dopad na rodinný život u sťažovateľky, matky, ktorá ostala v Holandsku po vypršaní víz, a ďalšie žiadosti o pobytové oprávnenia jej boli zamietané. Viazanosť detí na matku s nereálnosťou presunu rodiny do Surinamu, holandské občianstvo detí, bezúhonnosť sťažovateľky podmienili skutočnosť, že ESĽP to považuje za výnimočné okolnosti, keď dochádza k porušeniu čl. 8 dohovoru, aj keď podľa judikatúry ESĽP treba pri budovaní rodinného života pri nelegálnom pobyte mať na pamäti, že rodinný život v takejto krajine môže raz skončiť [porov. Kopa, M. Rok 2014 ve Štrasburgu – díl. II In: Jiné právo http://jinepravo.blogspot.sk/2015/02/rok­2014­ve­strasburku­dil­ii.html; tiež Skřivánková, K. Jeunesse proti Nizozemsku ­ pozitivní závazky státu v oblasti rodinného života. In: Přehled rozsudků ESLP (Wolters Kluwer) č. 1/2015, s. 48 a nasl.]. K rozsudku Jeunesse boli pripojené tri disenty a je predmetom diskusie. Podľa ústavného súdu je hlavným rozlišovacím kritériom od prerokúvanej veci, že na rozdiel od veci Jeunesse u sťažovateľa ide o otázku bezpečnosti krajiny.

­ fazit

58. Vychádzajúc zo skutočnosti, že ide o konanie o trvalý pobyt, z platnej zákonnej právnej úpravy a z možností jej ústavnokonformného výkladu, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd odobrením predchádzajúcich konaní neporušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a sprostredkovane ani ostatné ústavné procesné práva (čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 6 a čl. 13 dohovoru a čl. 14 paktu) a ani právo na súkromný a rodinný život zaručené v čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru. Právo v čl. 41 ods. 1 ústavy nie je klasické, priamo aplikovateľné základné právo (čl. 51 ods. 1 ústavy), je chránená nanajvýš jeho esencia a v predmetnej veci ochranu rodiny a súkromia plne kryje čl. 19 ods. 2 ústavy.

61. Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 480/2014­16 z 30. júla 2014 v rámci dočasného opatrenia bola odložená vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sža 9/2013 z 26. marca 2014. Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde toto dočasné opatrenie zanikne právoplatnosťou tohto nálezu, keďže ústavný súd nerozhodol o jeho skoršom zrušení.

62. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2015