II. ÚS 48/2015

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv garantovaných čl. 6 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 0 T 85/2011­396 z 9. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 To 9/2013­452 z 24. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 56/2013 zo 14. mája 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“; spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).

4. Ďalej sťažovateľ uviedol, že v rámci prípravného a súdneho konania bol držaný vo väzbe bez právoplatného rozhodnutia. Podľa jeho názoru mu zákonná lehota väzby končila 27. novembra 2012 o 04.15 h, pričom súdne pojednávanie o zmene dôvodov väzby sa uskutočnilo 27. novembra 2012 o 15.30 h. Sťažovateľ na tomto mieste vyjadruje nesúhlas s ním parafrázovaným názorom sudcu všeobecného súdu, ktorý podľa vyjadrenia sťažovateľa na pojednávaní k zmene dôvodov väzby uviedol, že dĺžka trvania väzby sa počíta na dni nie na hodiny.

7. Medzi ďalšiu skupinu námietok sťažovateľa možno zaradiť tie, v zmysle ktorých namieta porušenie svojich práv zaručených dohovorom napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov. Sťažovateľ uvádza, že zo strany všeobecných súdov bolo porušené predovšetkým jeho právo na spravodlivý proces, keďže všeobecné súdy neinterpretovali zákonnú úpravu v súlade s dohovorom.

8. V závere sťažovateľ namietol, že v jeho trestnej veci došlo k porušeniu Trestného zákona. Sťažovateľ primárne prezentoval názor, že všeobecné súdy rozhodli o jeho vine iba na základe výpovedí 4 svedkov a neboli vykonané žiadne iné dôkazy voči jeho osobe, a to ani na hlavnom pojednávaní. Sťažovateľ ďalej poukazuje na nezohľadnenie poľahčujúcich okolností zo strany všeobecných súdov (účinná ľútosť, priznanie viny, vôľa nahradiť škodu). Nezohľadnením poľahčujúcich okolností zo strany všeobecných súdov došlo podľa sťažovateľa k uloženiu neprimerane prísneho trestu zo strany všeobecných súdov, a tým k porušeniu princípu primeranosti pri ukladaní trestov a pri obmedzovaní základných práv a slobôd.

9. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jeho základné práva garantované čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy, práva garantované čl. 6 a čl. 7 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy boli napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené. Ďalej sťažovateľ navrhol, aby mu ústavný súd priznal bližšie nešpecifikované odškodnenie.

11. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

12. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).

13. Sťažovateľ brojí proti napadnutému rozsudku okresného súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že využil svoje právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť v zmysle Trestného poriadku krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti namietaného porušenia sťažovateľových základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy, práv garantovaných čl. 6 a čl. 7 dohovoru, ako aj porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu; b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú; d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu; e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom, alebo ak týmto jazykom nehovorí. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno uznať za vinného zo spáchania trestného činu na základe skutku alebo opomenutia, ktoré v čase jeho spáchania nie je považované podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva za trestný čin. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

15. Ústavný súd považuje za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s rozsahom namietaného porušenia označených práv v petite a odôvodnení sťažnosti, kde sťažovateľ označil namietané porušenie práv len článkom dohovoru (čl. 6 a 7 dohovoru), pričom z celého obsahu sťažnosti a charakteru námietok sťažovateľa možno konštatovať, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv garantovaných čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovoru. Na základe uvedeného ústavný súd ustálil predmet tohto konania v zmysle posúdenia námietok sťažovateľa iba vo vzťahu k potenciálnemu porušeniu čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

18. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Uvedená trestná vec bola už prejednávaná tunajším odvolacím súdom, ktorý zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu závažných procesných pochybení, kde zároveň sa zaoberal aj námietkou obžalovaného v súvislosti s nesprávnou právnou kvalifikáciou jeho konania podľa odseku 4 § 212 Tr. zák. Okresný súd po zrušení veci vykonal hlavné pojednávania a na nich dôkazy zákonným spôsobom v zmysle § 2 ods.10 Tr. por. a vykonané dôkazy v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. Por. vyhodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia jednotlivo, i v ich súhrne a dospel k záveru, že ku skutku došlo tak, ako sa to uvádza vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, a že tohto skutku sa dopustil obžalovaný. Všetky svoje úvahy, ktoré okresný súd viedli k takémuto rozhodnutiu rozviedol v dôvodoch svojho rozsudku, s ktorými sa po preskúmaní v plnom rozsahu stotožnil aj krajský súd. Poukazujúc na tieto dôvody aj krajský súd skutkové zistenie okresného súdu považuje za správne. Pri skúmaní zákonnosti rozhodnutia okresného súdu krajský súd sa zaoberal aj námietkami uvádzanými v dôvodoch odvolania obžalovaného a dospel k záveru, že tieto sú dostatočne odôvodnené už v dôvodoch rozsudku okresného súdu. Pokiaľ ide o zdôvodnenie skutkových zistení, ani samotný obžalovaný nepoprel, že sa skutku dopustil tak, ako sa to uvádza vo výrokovej časti rozsudku, ba dokonca sa dožaduje, aby skutočnosť, že sa ku skutku priznal bola posúdená ako poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. 1) Tr. zák. Bránil sa iba tým, že od ďalšieho dokonania skutku upustil, čo malo nasvedčovať to, že policajnou hliadkou bol prichytený v podkroví, kde údajne hľadal niečo na zabezpečenie vypáčeného okna. Ani krajský súd nemal pochybnosti o tom, ako to zhodne vypovedali všetci štyria policajti, že výzva, ako aj zaregistrovanie páchateľa bola v čase, keď tento vyskakoval z okna a pohyboval sa smerom na pavlač. Preto správne takéto konanie okresný súd nepovažoval za dobrovoľné upustenie od dokonania trestného činu, ani za pokus trestného činu, keďže obžalovaný si veci nachystal do tašky, avšak nemal ich už možnosť vyniesť.

20. Ústavný súd na tomto mieste dopĺňa, že o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

21. Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom predpísaným procesným postupom (§ 316 a nasl. Trestného poriadku). Postup krajského súdu plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami kladenými ústavou a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.

22. Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému uzneseniu krajského súdu pre účely posudzovania dodržania dikcie čl. 17 a čl. 46 až čl. 50 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovoru nič vytknúť. Napadnuté uznesenie krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.

25. In concreto v sťažovateľovom prípade však išlo o druhé rozhodnutie krajského súdu o odvolaní sťažovateľa, keďže v sťažovateľovej trestnej veci krajský súd uznesením č. k. 4 To 87/2012­316 zo 17. októbra 2012 zrušil pôvodný odsudzujúci rozsudok okresného súdu sp. zn. 0 T 85/2011 z 27. augusta 2012 a vec mu vrátil na prerokovanie a rozhodnutie. Krajský súd v uznesení č. k. 4 To 87/2012­316 zo 17. októbra 2012 ústavne udržateľným spôsobom reagoval na námietku sťažovateľa týkajúcu sa nemožnosti preštudovať spis po skončení vyšetrovania, keď uviedol: „Čo sa týka námietok uvádzaných v odvolaní obžalovaného v súvislosti s ďalším procesným pochybením, kedy došlo k tomu, že nebol oboznámený s výsledkami vyšetrovania je potrebné uviesť, že v danom prípade išlo o skrátené vyšetrovanie, kedy v podstate dochádza k zrýchlenému konaniu a predloženiu veci súdu s navrhnutím vykonania ďalších dôkazov. Je pravdou, že aj v tomto skrátenom vyšetrovaní, po jeho skončení obžalovaný má byť oboznámený s výsledkami vyšetrovania, avšak toto pochybenie v podstate bolo odstránené ďalším konaním na súde, kedy sa obžalovaný k jednotlivým dôkazom vyjadroval, pričom hlavne znalecké posudky boli známe až po podaní obžaloby.“

26. Vzhľadom na opakované rozhodnutie krajského súdu o odvolaní sťažovateľa proti riadne odôvodnenému napadnutému rozsudku okresného súdu, bez podstatnej zmeny argumentácie sťažovateľa alebo uvádzania nových skutočností a pri zachovaní toho istého a konštantne pretrvávajúceho skutkového stavu, musel byť právny názor krajského súdu na námietku nemožnosti preštudovať spis po skončení vyšetrovania sťažovateľovi známy, nešlo z pohľadu sťažovateľa a jeho právnej situácie o rozhodnutie prekvapivé a nemožno konštatovať takú intenzitu zásahu do práv sťažovateľa, ktorá by bola dôvodom na kasáciu napadnutého uznesenia krajského súdu zo stany ústavného súdu.

30. Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu v odvolacom konaní nie je možné hodnotiť ako arbitrárne a je nutné ich považovať, ako už ústavný súd uviedol, za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

31. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

32. Ustanovenia čl. 12 ústavy sú vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd v zmysle dohovoru a majú charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy a dohovoru. Tieto ustanovenia ústavy a dohovoru sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou a ľudských práv a základných slobôd garantovaných dohovorom podľa čl. 127 ústavy (porov. napr. I. ÚS 26/2010, I. ÚS 686/2013, II. ÚS 550/2013, IV. ÚS 214/2011).

36. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu konštatuje, že uvedený článok neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva a slobody, ale zakotvuje esenciálne princípy, na ktorých je ústavný poriadok a štátne zriadenie Slovenskej republiky budované, a akcentuje princípy medzinárodného práva a záväzky, ktoré Slovenská republika v priestore medzinárodného spoločenstva a medzinárodného práva rešpektuje a ktorými je viazaná. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody podľa ústavy, prípadne práva zaručeného kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy než článku garantujúceho základné právo alebo slobodu možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody.

37. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy, prípadne podľa čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 1 ústavy. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

38. Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením porušil aj čl. 2 ods. 2 ústavy. Ústavný súd uvádza, že čl. 2 ods. 2 ústavy neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, ale je základným, resp. všeobecným ustanovením limitujúcim konanie štátu, a teda aj zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. Jeho aplikácia sa v sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. IV. ÚS 115/04, III. ÚS 229/2011, I. ÚS 543/2012).

41. Najvyšší súd odôvodnil napadnuté uznesenie takto: «Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.).

Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm. c/ Tr, por. alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Tr. por,, bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Tr. por., ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por., dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Tr. por. a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2

Zákon totiž výslovne požaduje, aby išlo o porušenie zásadné. Odpoveď na to, čo je potrebné rozumieť pod porušením práva na obhajobu zásadným spôsobom, dáva pritom súdna prax, po dôslednom zvážení všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu. Čo sa týka potom námietky obvineného , že mu nebolo umožnené po skončení vyšetrovania preštudovať spis, tak tu najvyšší súd na jednej strane po preskúmaní spisového materiálu musí dať za pravdu uvedenému tvrdeniu, no na strane zároveň dodáva, že takémuto zistenému pochybeniu nie je možné podľa jeho názoru

V následnom konaní bolo obvinenému plne umožnené uplatnenie jeho práv, keď treba zmieniť najmä právo navrhovať dôkazy vo svoj prospech, či právo vyjadrovať sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Tiež bolo zistené, že obhajoba počas súdneho konania niekoľkokrát využila právo nahliadnuť do spisu. Posudzujúc v kontexte celého trestného konania nemožno teda v danej veci hovoriť o porušení práva na obhajobu v takej intenzite, ako sa vyžaduje pre naplnenie namietaného dovolacieho dôvodu. Nedostatok spočívajúci v neumožnení obvinenému (ako i jeho obhajcovi) využiť svoje právo na preštudovanie spisu v zmysle § 208 Tr. por. nemal vplyv na samotné rozhodnutie o jeho vine. K ďalším výhradám obvineného smerujúcich k tomu, že oba konajúce súdy pri hodnotení dôkazov dôsledne nerešpektovali zásadu uvedenú v § 2 ods. 12 Tr. por. a nesprávne vyhodnotili bez tomu zodpovedajúcich dôkazov jeho obhajobu ako účelovú treba uviesť iba toľko, že tu ide o otázky skutkové, ktoré sú z prieskumu dovolacieho súdu

rozhodnutie. Rozsah vo veci vykonaných dôkazov považovali súdy nižšieho stupňa za dostatočný na vydanie rozhodnutia, keď dôvod nevyhovenia návrhu obhajoby na vykonanie vyššie spomínaného dôkazu je podrobne ozrejmený v odôvodnení prvostupňového rozsudku. A napokon ako neopodstatnené je nevyhnutné hodnotiť i ostatné výhrady obvineného, svedčiace podľa jeho mienky pre záver o porušení práva na obhajobu.

Aj tu však najvyšší súd nemohol dať za pravdu dovolateľovi, keďže z obsahu predloženého spisu vyplýva, že najskôr boli dané dôkazy po podaní obžaloby v súlade § 234 ods. 4 Tr. por. riadne zabezpečené, keď následne došlo k ich zákonnému vykonaniu taktiež na hlavnom pojednávaní, a to za plneného rešpektovania práv obhajoby. Namietané výpovede sú teda bez akýchkoľvek pochybností použiteľné pre účely daného trestného konania, keďže žiadna nezákonnosť tu zistená nebola.

Popri vadách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie. Rozumie sa ním zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej význam z hľadiska hmotného práva. Daná úprava tak výslovne vylučuje možnosť uplatňovania námietok voči skutkovým zisteniam, čo znamená, že v predmetnom dovolacom konaní nie je možné preskúmavať a hodnotiť správnosť či úplnosť zisteného skutkového stavu, preverovať dostatočnosť vykonaného dokazovania ako ani správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov (ako už bolo uvedené aj skôr). Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený iba z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, t.j. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva.

Je zrejmé, že ani jedna z týchto podmienok v predmetnej veci splnená nebola, keď je potrebné upozorniť najmä na to, že o dobrovoľnom upustení od ďalšieho konania možno hovoriť len vtedy, ak sa páchateľ domnieva, že má možnosť trestnú činnosť dokončiť, avšak napriek tomu sám z vlastnej vôle sa rozhodne upustiť od jej dokonania. Takúto dobrovoľnosť súdy po vykonanom dokazovaní u obvineného vylúčili. Vyššie uvedené námietky boli v podstate predmetom obhajoby obvineného v rámci celého základného konania, pričom súdy sa s nimi aj patričným spôsobom vysporiadali. Vykonali dôkazy a na základe ich hodnotenia dospeli k takému zhodnému záveru, že v posudzovanom prípade nemožno hovoriť ani o žiadnom pokuse, ani o žiadnom dobrovoľnom upustení od dokonania trestného činu v zmysle § 14 ods. 3 písm. a/ Tr. zák., keďže obvinený opustil miestnosť, v ktorej sa nachádzala pripravená taška s vecami z dôvodu, že bol pri čine vyrušený zasahujúcou hliadkou polície (t.j. nemal už možnosť tašku vyniesť).

tú skutočnosť, že tieto u neho v rozpore so skutočným stavom konštatovali neexistenciu poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 písm. 1/ („priznal sa k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval“) a písm. n/ Tr. zák. („napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom“). Najvyšší súd s poukazom na uvedené zdôrazňuje, že otázka zisťovania resp. zhodnotenia (ne)existencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je otázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmania dovolacieho súdu v prípade, že tento koná na podklade dovolania obvineného.

stotožnil. Preskúmavať takéto skutkové závery súdov nižšieho stupňa dovolacím súdom potom nie je možné. A úplne na záver treba podotknúť, že za naplnený nemožno považovať ani posledne v dovolaní namietaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por., ktorý obvinený

42. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o dovolaní najvyšší súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie existencie dovolacích dôvodov, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery najvyššieho súdu. Ústavný súd konštatuje, že

výrok

najvyššieho súdu v napadnutom uznesení má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretože najvyšší súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tieto súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej veci a súčasne odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu obsahovalo náležitú argumentáciu, prostredníctvom ktorej najvyšší súd dospel k záveru o neprítomnosti dovolacích dôvodov vo veci sťažovateľa.

43. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

44. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 ústavy a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (porov. mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

49. Na základe týchto záverov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy a čl. 6 a čl. 7 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, ako aj čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu

50. K tejto časti sťažnosti a s ňou spojeným námietkam sťažovateľa ústavný súd odkazuje na svoje závery uvedené v bodoch 31 až 39, ktoré sú plne aplikovateľné aj na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

51. Ústavný súd teda odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietajúcej porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015