II. ÚS 482/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 482/2014­39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bašistom, Advokátska kancelária, Štefánikova 8, Poprad, pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 2 Tpo 16/2014­98 z 24. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 482/2014­18 z 30. júla 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Tpo 16/2014­98 z 24. apríla 2014.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže právny zástupca sťažovateľa podaním z 12. decembra 2014 a krajský súd vo vyjadrení zo 4. novembra 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal preto z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Tp 25/2014 z 9. apríla 2014 bol sťažovateľ prepustený na slobodu, pričom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku bol prijatý jeho písomný sľub a jeho väzba bola nahradená prijatím písomného sľubu a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Na základe sťažnosti prokurátora uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 16/2014 z 26. apríla 2014 bolo uznesenie okresného súdu zrušené, žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá a jeho väzba nebola nahradená prijatím písomného sľubu a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Zároveň bola predĺžená lehota trvania jeho väzby do 10. októbra 2014. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 9. mája 2014.

2014 bol sťažovateľ prepustený z väzby, pričom zároveň bol prijatý jeho písomný sľub, ktorým bola väzba nahradená. Väzba bola zároveň nahradená aj dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okrem toho sa nevyhovelo návrhu prokurátora na predĺženie väzby do 10. decembra 2014. Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 16/2014 z 24. apríla 2014 bolo uznesenie okresného súdu zrušené a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá, pričom nebol prijatý jeho písomný sľub a väzba nebola nahradená ani dohľadom probačného a mediačného úradníka. Zároveň sa lehota väzby predĺžila do 10. októbra 2014 s tým, že dôvody väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku naďalej trvajú.

Podľa názoru sťažovateľa neboli splnené všetky vecné podmienky na predĺženie lehoty trvania jeho väzby.

Sťažovateľ poukazuje predovšetkým na to, že obsah uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 54/2013 z 12. decembra 2013 nie je v zhode s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 16/2014 z 24. apríla 2014, keďže podľa skoršieho uznesenia lehota trvania väzby do 10. mája 2014 musí byť dostačujúca na vykonanie potrebných vyšetrovacích úkonov. Napriek tomuto jasnému stanovisku neskorším uznesením bola väzba predĺžená až do 10. októbra 2014, pričom sa neuviedli žiadne skutočnosti týkajúce sa potreby vykonania nejakých konkrétnych vyšetrovacích úkonov. Pritom vyšetrovacie úkony, na potrebu vykonania ktorých poukázal prokurátor v návrhu na predĺženie väzby, boli známe už pri skoršom predĺžení väzby. Takýto postup je podľa sťažovateľa v rozpore s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 1281/14 zo 4. novembra 2014 doručeného ústavnému súdu 10. novembra 2014 vyplýva, že žiada, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel. Senát krajského súdu v rámci rozhodovania o sťažnosti prokurátora postupoval štandardným spôsobom v zmysle ustanovení VIII. hlavy Trestného poriadku. Okresný súd rozhodoval o väzbe sťažovateľa 9. apríla 2014 v jeho prítomnosti a prokurátor ihneď po vyhlásení uznesenia zahlásil sťažnosť v neprospech sťažovateľa. Písomné dôvody sťažnosti boli okresnému súdu doručené faxom 11. apríla 2014 a poštou 14. apríla 2014. Spis bol predložený krajskému súdu 15. apríla 2014 bez toho, že by dôvody sťažnosti boli doručené aj sťažovateľovi. Krajský súd rozhodol o sťažnosti 24. apríla 2014. O väzbe sťažovateľa sa rozhodovalo opakovane. Sťažovateľ teda poznal stanoviská prokurátora k jeho žiadostiam o prepustenie z väzby, ako aj rozhodnutia súdov. Navyše bol prítomný pri rozhodovaní okresného súdu 9. apríla 2014. V rámci vlastného výsluchu bol sťažovateľovi podrobne oboznámený dovtedajší stav konania vrátane obsahu všetkých rozhodných spisov, podaní a žiadostí sťažovateľa. Bolo mu tiež umožnené sa ku všetkému vyjadriť, a to aj prostredníctvom obhajcu, a súčasne si vypočuť stanoviská prokurátora a reagovať na ne. Po vyhlásení uznesenia bol sťažovateľ spolu s obhajcom poučený aj o tom, že spis bude 15. apríla 2014 predložený krajskému súdu. Vzal na vedomie aj poučenie pre prokurátora týkajúce sa písomného zdôvodnenia sťažnosti. Znamená to, že sťažovateľovi bol dostatočne známy ďalší procesný postup okresného súdu pri predkladaní sťažnosti nadriadenému súdu na rozhodnutie, a to aj s prihliadnutím na zásadu urýchleného rozhodovania o väzbe. Zo spisu nevyplýva, že by prejavoval záujem vyjadriť sa k písomným dôvodom sťažnosti, a to či už sám, alebo prostredníctvom obhajcu, napr. pri výsluchu, žiadosti o nazretie do spisu a pod. Na tieto okolnosti však teraz sťažovateľ nepoukazuje a konkrétne neuvádza, v čom bola porušená zásada kontradiktórnosti. Písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora z 11. apríla 2014 neobsahuje žiadnu takú argumentáciu, ktorá by bola pre sťažovateľa nová. Prokurátor v podstate zotrval na argumentácii, ktorú použil aj predtým a s ktorou bol sťažovateľ dostatočne oboznámený. Preto nedoručenie sťažnosti prokurátora sťažovateľovi nemalo žiaden zásadný význam z hľadiska porušenia práv sťažovateľa, pretože tento bol v dostatočnom rozsahu oboznámený so stanoviskom prokurátora. Sťažovateľ bol 17. júla 2014 z väzby prepustený.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Tpo 16/2014­98 z 24. apríla 2014 vyplýva, že ním bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Tp 25/2014 z 9. apríla 2014, žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá, nebol prijatý písomný sľub sťažovateľa na nahradenie väzby, väzba nebola nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka a lehota trvania väzby bola predĺžená do 10. októbra 2014, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku naďalej trvajú. Proti uzneseniu okresného súdu ihneď po jeho vyhlásení podal sťažnosť prokurátor, ktorú dodatočne aj písomne odôvodnil. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby neuviedol žiadne nové skutočnosti oproti predchádzajúcim žiadostiam a podaniam. K dôvodu väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku treba uviesť, že sťažovateľ opustil územie štátu po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku za obdobnú trestnú činnosť. Vysvetlenie dôvodu, pre ktorý odišiel do zahraničia, možno považovať za účelové (zamestnanie v zahraničí), a to vzhľadom na zdravotný stav sťažovateľa neumožňujúci mu vykonávať fyzickú prácu. V súvislosti s dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku krajský súd už v predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že vzhľadom na rozsah trestnej činnosti a rozširovanie trestného stíhania o ďalšie čiastkové skutky je daná dôvodná obava, že sťažovateľ by i naďalej pokračoval v páchaní trestnej činnosti. Tomuto nasvedčuje aj jeho právoplatné odsúdenie z roku 2012 pre rovnakú trestnú činnosť páchanú od decembra 1997 do decembra 1999 pozostávajúcu z 38 čiastkových skutkov. Návrh prokurátora na predĺženie väzby do 10. decembra 2014 nebol dôvodný. Doterajšie výsledky vyšetrovania svedčia o tom, že orgány činné v trestnom konaní postupujú vo veci priebežne a bez prieťahov. Práve obťažnosť veci, ako aj zisťovanie skutočností pre rozšírenie trestného stíhania sú okolnosťami, pre ktoré nebolo možné trestné stíhanie skončiť. Prepustením sťažovateľa na slobodu hrozí, že by bolo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, a preto sú splnené zákonné podmienky na predĺženie väzby. Prokurátor žiadal o predĺženie väzby do 10. decembra 2014. Krajský súd už raz lehotu väzby predlžoval do 10. mája 2014 a práve rozsah trestnej činnosti, obťažnosť veci, ako aj zisťovanie ďalších čiastkových skutkov bolo dôvodom na predĺženie väzby do 10. mája 2014. Predĺženie väzby do 10. decembra 2014 by bolo nedôvodné, šlo by o predĺženie o 7 mesiacov, čo vzhľadom na rozsah potrebného dokazovania je neprimerané. Úkony, ktoré je potrebné podľa návrhu prokurátora vykonať, sú síce pomerne rozsiahle, avšak za primeranú lehotu trvania väzby považuje krajský súd jej predĺženie do 10. októbra 2014.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého nedoručením dôvodov sťažnosti prokurátora došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania, a tým aj práva na spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o väzbe.

Podľa názoru krajského súdu hoci dôvody sťažnosti naozaj neboli sťažovateľovi doručené, nedošlo tým k porušeniu jeho práv, pretože o stanoviskách prokurátora k jeho žiadostiam o prepustenie z väzby mal dostatočnú vedomosť, a okrem toho dôvody sťažnosti prokurátora neobsahovali žiadnu novú argumentáciu, ktorá by nebola uplatnená už predtým.

Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Pritom nie je podstatné, či podľa názoru prokuratúry alebo všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významné alebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania. Ten rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme (I. ÚS 230/03, IV. ÚS 186/09, II. ÚS 18/2013). Porušenie tohto práva treba považovať za porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré musí byť dodržiavané nielen v konaní vo veci samej, ale aj v rámci preskúmavania dôvodnosti väzby (II. ÚS 18/2013).

Pri skúmaní daného prípadu je potrebné z pohľadu ústavného súdu najprv konštatovať, že medzi účastníkmi konania je nesporné, že dôvody sťažnosti prokurátora neboli sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi doručené, a preto sa sťažovateľ nemohol k týmto dôvodom vyjadriť.

Kým sťažovateľ považuje uvedenú situáciu za porušenie označených práv, podľa krajského súdu boli práva sťažovateľa rešpektované, pretože o všetkých rozhodujúcich skutočnostiach a tvrdeniach mal dostatočnú vedomosť a okrem toho dôvody sťažnosti prokurátora žiadnu novú argumentáciu neobsahovali.

Podľa presvedčenia ústavného súdu nemožno stanovisko krajského súdu akceptovať.

Posúdenie otázky, či dôvody sťažnosti prokurátora obsahujú nové okolnosti a či je preto z pohľadu sťažovateľa potrebné sa k nim vyjadrovať, je výlučne vecou sťažovateľa, lebo iba on môže posúdiť otázku potreby reagovať na argumentáciu protistrany.

Z podrobného prehľadu o priebehu konania, ktorý uvádza krajský súd, je nepochybné, že písomné dôvody sťažnosti doručil prokurátor okresnému súdu včas (faxom 11. apríla 2014 a v origináli 14. apríla 2014), teda tak, aby do odoslania spisu krajskému súdu (15. apríla 2014) už boli k dispozícii. Existoval teda dostatočný časový priestor na to, aby boli dôvody sťažnosti doručené okresným súdom sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi. Keďže okresný súd tak neurobil, mal doručenie dôvodov sťažnosti zariadiť krajský súd, ktorý to tiež mohol z časového hľadiska včas urobiť, keďže o sťažnosti rozhodol 24. apríla 2014.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd po zrušení uznesenia krajského súdu vec vrátil na ďalšie konanie. Takýto postup však v danom prípade neprichádzal do úvahy, a to vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ bol medzičasom (17. júla 2014) už z väzby prepustený. Dôvodnosť väzby možno totiž posudzovať iba pro futuro a jej skúmanie za dobu minulú neprichádza do úvahy. Preto nebolo možné požiadavke sťažovateľa na vrátenie veci na ďalšie konanie vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).

Znamená to vo svojich dôsledkoch, že pochybením, ktorého sa krajský súd objektívne dopustil, bolo s konečnou platnosťou zmarené právo sťažovateľa na súdne preskúmanie dôvodnosti trvania jeho väzby. Došlo teda vlastne k denegationis iustitiae.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015