II. ÚS 482/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 482/2015­10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Rešutíkom, Advokátska kancelária, M. R. Štefánika č. 29/36, Brezno, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcC 16/2014 a jeho uznesením z 29. januára 2015, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 18 NcC 16/2014 a jeho uznesením z 29. januára 2015 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 5088/2015 a sp. zn. Rvp 5089/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5088/2015. 2. Sťažnosti odmieta.

Odôvodnenie:

2. Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach zhrnul skutkový stav a formuloval svoje námietky takto: „Som navrhovateľom vo veci ochrany osobnosti na Okresnom súde v Kežmarku sp. zn. 3C 232/2011 a sp. zn. 3C 106/2010 kde je odporcom Slovenská

Od roku 2006 bola vylúčená opakovane z viac ako piatich vecí týkajúcich sa mňa a mojej manželky, z konaní v ktorých je odporcom SR Ministerstvo vnútra SR, SR Ministerstvo spravodlivosti SR, ale aj iné fyzické alebo právnické osoby. bola naviac vylúčená aj z dvoch mojich trestných vecí, ktoré boli neskôr prikázané NS SR na OS Brezno. Je neprijateľné, aby v jednom časovom období posudzovali dva senáty toho istého odvolacieho súdu, tie isté dôvody tak rozporuplne ako to urobil porušovateľ práva v konaní sp. zn. 2 NcC 16/2914. Jeho postup je evidentne svojvoľný a nespravodlivý. Dôvodenie porušovateľa práva, že od preverovania trestnej činnosti sudkyne po mojom oznámení uplynuli viac ako tri roky a teda táto skutočnosť nie je právne významná je znakom odňatia spravodlivosti. Poukazujem na neprípustný postup samosudkyne , ktorá vo veci sp. zn. 3C 232/2011 a sp. zn. 3C 106/2010 absolútne nekonala žiadne úkony skoro štyri roky a je možné konštatovať, že prieťahy vlastne urobila zámerne. Pripájam listiny dokazujúce, že po mojom oznámení na preveruje predsedníčka KS Prešov jej postup v ôsmych mojich veciach

po náleze ÚS III. 167/2009 bola pre zavinené prieťahy v mojej veci potrestaná zrážkami z platu. Dnes má už tretie disciplinárne konanie za päť rokov a v takej situácii by malo nasledovať najprísnejšie potrestanie. Závislosť sudkyne na odporcovi SR MS SR aj vo veci jej disciplinárneho stíhania je tak evidentná, že nie je možné v súčasnosti hovoriť o tom, že postupom porušovateľa práva mám zaručené spravodlivé a nestranné konanie na OS Kežmarok! Je neprijateľné aby vec kde sa zásahu do mojich osobnostných práv dopustil iný sudca OS Kežmarok prejednávala sudkyňa, ktorá ma v konaní na ochranu osobnosti na OS Brezno pod spisovou značkou 2C 109/2010 /vec je dnes na odvolacom súde v Banskej Bystrici/ ako svedkyňa na pojednávaní znevažovala. Jej výpoveď na OS Brezno bola jasne motivovaná snahou vypovedať v prospech odporcu SR MS SR.

MS SR pre zásah iného sudcu OS Kežmarok do mojich osobnostných práv. Neteší ma množstvo súdnych konaní, ktoré mám aj s SR­ MS SR, resp. SR ­ MV SR, ale tieto súdy vyplývajú z toho, že som bol nezákonne dňa 15.7.2015 OS Kežmarok vzatý do väzby, dnes som už jedenásty rok obvinený a v súčasnosti OS Brezno túto moju trestnú vec pod sp. zn. 3T 25/2014 pre závažné porušenie mojich práv obhajoby a nedostatočné zistenie skutkového stavu odmietol a vrátil prokuratúre na došetrenie uznesením zo 4.2.2015! Tvrdím, že každý musí mať právo na právnu ochranu a nik /predovšetkým sudca/ ho nesmie z dôvodu, že sa domáha zákonným postupom svojich práv na súde znevažovať. Pripojené uznesenia iných senátov KS Prešov explicitne a v súlade s judikatúrou ESĽP vyhodnotili vzťah k mojej osobe ako nezlučiteľný s jej postavením zákonnej sudkyne v mojich veciach obdobného charakteru ako je vec sp. zn. 3C 232/2011 a sp. zn. 3C 106/2010. Tento svoj záver opieram okrem iného predovšetkým o uznesenie KS Prešov sp. zn. 19 NcC 79/2012 z 20.12.2012 kde sa okrem iného na strane 3 konštatuje, že nestranným sudcom sa rozumie osoba, ktorá je nezávislá na prejednávanej veci, stranách sporu, ich právnych zástupcoch, v tom zmysle, že je voči nim neutrálna, nemá predsudky, sympatie ani antipatie, strany sú v jej očiach úplne rovné, žiadna z nich nemá apriórne žiadnu výhodu ani nevýhodu, prednosť či nedostatok. Z pohľadu na skutočný vzťah sudkyne k mojej osobe, k odporcovi a predmetu sporu, je nemožné aby bola nestranným sudcom!!! ... Opísaným postupom porušovateľa práva došlo k zásahu do môjho práva na nestranný a spravodlivý súd a rozhodnutie odvolacieho súdu je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné a neudržateľné. Rozhodnutie má všetky znaky svojvoľnosti, arbitrárnosti a nespravodlivosti.“

5. V odôvodneniach napadnutých uznesení krajský súd uviedol, že v predmetnej veci konajúca sudkyňa oznámila dôvody, pre ktoré by mala byť z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci vylúčená, pričom tieto sa týkajú jej vzťahu k účastníkovi konania, teda k sťažovateľovi. Podľa krajského súdu však nemožno konštatovať, že by tieto konajúcou sudkyňou uvádzané dôvody mohli byť akceptovateľné z pohľadu konštatovania nedostatku subjektívnej alebo objektívnej nestrannosti tejto sudkyne. Podľa krajského súdu navyše pokiaľ ide o dôvod týkajúci sa toho, že sťažovateľ je navrhovateľom vo veci ochrany osobnosti, kde ako účastníčku na strane odporcov označil aj konajúcu sudkyňu, nejde podľa krajského súdu o okolnosť novú, keďže tento dôvod pre vylúčenie z konania uvádzala konajúca sudkyňa už v predchádzajúcich štádiách tohto konania, pričom krajský súd sa v uznesení č. k. 15 NcC 24/2010­50 z 1. decembra 2010 s týmito dôvodmi vysporiadal a nevylúčil konajúcu sudkyňu z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci. V súčasnosti sa krajský súd stotožňuje s týmto názorom toho istého súdu vysloveným v už uvedenom uznesení a je ním podľa krajského súdu aj viazaný.

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

IV.

1. K spojeniu vecí

11. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie. Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

12. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

16. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

17. Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 14 až § 16 OSP pod vylúčeným sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia krajského súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal byť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania, alebo k ich zástupcom (porov. IV. ÚS 26/04).

20. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol zjavne neodôvodnene a vo veci samej rozhoduje sudkyňa, ktorá mala byť podľa objektívneho posúdenia jej pomeru k veci alebo k účastníkom konania, alebo k ich zástupcom z ďalšej účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčená, potom sa jeho sťažnosti podané ústavnému súdu javia ako predčasné, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa. V tejto súvislosti odkazuje ústavný súd na identické závery, ktoré vyslovil v obdobnej veci už v uznesení sp. zn. II. ÚS 342/2014 z 24. júna 2014.

21. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011, v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciach sťažovateľa sú sťažnosti podané predčasne, a preto sú neprípustné.

25. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

26. Nasledovaním uvedenej judikatúry ESĽP a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1 dohovoru autonómne (príp. extenzívnejšie) ústavný súd sťažnosti sťažovateľa v tejto časti pri ich predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2015