II. ÚS 485/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 485/2015­12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou JUDr. Kristínou Piovarčíovou ml., Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Pv 690/2014, uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 0 Tp 30/2015 z 1. mája 2015 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Tpo 12/2015 z 19. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 12/2015 z 19. mája 2015 bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby.

K porušeniu označených práv podľa sťažovateľa došlo preto, že sa všeobecné súdy nijako nevysporiadali s absenciou materiálnych podmienok väzby, z čoho priamo vyplýva nesprávne vymedzenie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.

Sťažovateľ predovšetkým poukazuje na celkovú nezákonnosť a účelovosť trestného stíhania od jeho počiatku, kedy došlo k zásadnému porušeniu ustanovenia § 206 ods. 1 Trestného poriadku, teda že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo vydané bez meškania. Naopak, k jeho vydaniu došlo viac ako pol roka odo dňa, kedy malo dôjsť k údajnému skutku (24. októbra 2014), pre ktorý bolo vznesené obvinenie, pričom uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané ešte 12. novembra 2014. Na podklade takto časovo účelovo vzneseného obvinenia podala prokuratúra návrh na vzatie sťažovateľa do väzby s tvrdením, že údajne existovala obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti.

Trestný čin, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je podľa presvedčenia sťažovateľa nesprávne právne kvalifikovaný, keďže svojvoľne sa aplikoval aj osobitný kvalifikačný znak podľa ustanovenia § 138 písm. i) Trestného zákona, teda že skutok bol spáchaný organizovanou skupinou. Pritom v skutočnosti toto tvrdenie nenašlo oporu v skutkovom stave ustálenom vyšetrovateľom, ale ani vo vykonanom dokazovaní. Prokuratúra v rámci dozoru sa pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia nijako nevysporiadala s uvedenou okolnosťou. Zostalo absolútne nezdôvodnené, z akých dôvodov by malo ísť o organizovanú skupinu, keďže tento záver žiaden zo zabezpečených dôkazov nepreukazoval.

Už samotné zadržanie sťažovateľa predstavovalo významné porušenie jeho práva podľa ústavy a dohovoru. Pri zadržaní totiž príslušník Policajného zboru na otázku sťažovateľa, z akého dôvodu bol zadržaný, odpovedal, že pravým dôvodom je skutočnosť, že nechodí na hlavné pojednávania. Je samozrejmé, že túto skutočnosť žiadny vyšetrovateľ nepotvrdí, avšak korešponduje to s reálnou situáciou pri zadržaní a pri vznesení obvinenia.

Pre úplnosť podľa sťažovateľa treba poukázať aj na prekvapivú zhodu, že vo veci je činný ten istý vyšetrovateľ ako vo veci, v ktorej je sťažovateľ toho času stíhaný na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 a podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresnej prokuratúry Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 4Pv/690/2014, uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 0Tp/30/2015 z 01.05.2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, ako aj uznesením Krajského súdu Košice sp. zn. 5Tpo/12/2015 z 19.05.2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo. 2. Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn 5Tpo/12/2015 z 19.05.2015 zrušuje a prikazuje mu, aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu. 3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,­ € (slovom: desaťtisíc Eur), ktoré sú Okresná prokuratúra Košice, Okresný súd Košice a Krajský súd Košice povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia. 4. Okresná prokuratúra Trnava (správne má byť Okresná prokuratúra Košice I, pozn.), Okresný súd Košice a Krajský súd Košice sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Kmeťovej 13. Verejnú dražbu vyhlásila Liptovská dražobná a realitná s. r. o., Ružomberok, na účely dražby nehnuteľností s trhovou hodnotou asi 6 miliónov eur nachádzajúcich sa v Košiciach na Starej prešovskej ceste a patriacich spoločnosti Opal – Fytos a. s., Petrovany. Na pokyn sťažovateľa ďalší obvinení F. G., P. K., J. M. a L. I. zabránili účasti na dražbe R. M. ako zástupcovi spoločnosti BELINEA TRADE, s. r. o., Prešov (záujemcovi o dražbu), tak, že asi okolo 9.30 h sa postavili pred vstupné dvere do budovy na Kmeťovej 13 v Košiciach, v ktorej sa dražba mala konať, a aktívnym pohybom, odstrkávaním a vyhrážkami bránili viacnásobným pokusom R. M. o vstup do budovy hlavným aj zadným vchodom, a tým aj jeho účasti na dražbe, ktorá sa mala konať o 10.00 h. Od takéhoto konania neupustili ani po príchode polície a urobili tak až na pokyn sťažovateľa, ktorý sa na miesto dostavil v čase okolo 10.02 h, keď však už dražobník dražbu ukončil pre jej nevykonateľnosť. Podľa zistenia krajského súdu doteraz zadovážené a vykonané dôkazy svedčia pre

Podľa výpovede obvineného J. M. obvinený F. O. často niekomu telefonoval, vysvetľoval, čo sa na Kmeťovej deje, a keď prišiel na miesto sťažovateľ, začal na nich kričať, že prečo tam stoja a že majú odtiaľ vypadnúť. Na tieto výpovede nadväzuje výpoveď svedka R. M., podľa ktorého potom, čo mu bol skupinou asi 10 chlapcov znemožnený tretí pokus dostať sa do budovy na Kmeťovej 13 v Košiciach a zaregistrovať sa na dražbu, jeden zo skupiny mu oznámil, že má počkať na otca a druhý povedal, že má počkať na Roba, že príde, už mu

Už uvedené dôkazy v danom štádiu pri rozhodovaní o väzbe umožňujú prijať takýto záver. Bolo potrebné dospieť k záveru, že u sťažovateľa existuje v tomto štádiu trestného konania reálna obava z pokračovania v trestnej činnosti zakladajúca dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to vzhľadom na odsúdenie vo veci Okresného súdu Košice II sp. zn. 2 T 271/2002 z 29. januára 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 To 49/2013 z 9. septembra 2014 týkajúce sa trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) a c) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, za ktorý bol

Trestného zákona. Práve uvedené zistenie je tou konkrétnou skutočnosťou, ktorá odôvodňuje obavu uvedenú v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a zakladá tento dôvod väzby sťažovateľa. Pre úplnosť vzhľadom na sťažnostné námietky uvedené sťažovateľom je potrebné upriamiť pozornosť aj na otázku vznesenia obvinenia bez meškania (Tzo V 4/2001) napriek tomu, že súd nie je oprávnený v štádiu prípravného konania zrevidovať uznesenia o vznesení obvinenia z hľadiska posúdenia, či bolo vydané bez meškania, a v tejto súvislosti vydávať záväzný pokyn pre ďalší postup v prípravnom konaní, pretože by tým neprípustne zasahoval do právomoci a pôsobnosti vyšetrovateľa a prokurátora.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tých častiach sťažnosti, ktoré smerujú pre porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. písm. c) a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru proti konaniu vedenému prokuratúrou pod sp. zn. 4 Pv 690/2014 a proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 0 Tp 30/2015, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa názoru ústavného súdu treba podstatu argumentácie krajského súdu považovať za dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená sama osebe porušenie jeho označených práv.

Z uznesenia krajského súdu vôbec nevyplýva (a to ani nepriamo) konštatovanie pochybenia orgánov činných v prípravnom konaní. Krajský súd sa dôvodnosťou tvrdenia o oneskorenom vznesení obvinenia meritórne vôbec nezaoberá. Práve naopak, poukazuje na to, že nie je oprávnený uznesenie o vznesení obvinenia posudzovať, keďže v prípravnom konaní prináleží toto právo prokurátorovi.

Za daného stavu možno ešte dodať, že pokiaľ bol sťažovateľ presvedčený o oneskorenom vznesení obvinenia, mal možnosť požiadať generálneho prokurátora Slovenskej republiky o zrušenie právoplatného rozhodnutia o vznesení obvinenia postupom podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, teda v rámci mimoriadneho opravného prostriedku. Ústavnému súdu nie je známe, či sťažovateľ takto postupoval, resp. s akým prípadným výsledkom.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že v jeho trestnej veci bol svojvoľne, bez akéhokoľvek právneho základu aplikovaný osobitný kvalifikačný znak podľa ustanovenia § 138 písm. i) Trestného zákona, teda že skutok mal byť spáchaný organizovanou skupinou. Pritom však toto tvrdenie nenašlo oporu v skutkovom stave ustálenom vyšetrovateľom a ani vo vykonanom dokazovaní. Neexistuje totiž žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu nejakého plánu, hierarchie, koordinovaného postupu či stratégie, čo spôsobuje nedôvodnosť tejto právnej kvalifikácie a nezákonnosť uznesení týkajúcich sa vznesenia obvinenia.

Podľa názoru ústavného súdu pri rozhodovaní o vzatí do väzby hneď po vznesení obvinenia, teda v počiatočnom štádiu trestného konania, nie je pre splnenie materiálnych podmienok väzby nevyhnutné mať v namietanej otázke úplne jednoznačné zistenia. Potrebná je totiž iba existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, teda existencia takých faktov alebo informácií, ktoré by umožnili súdu logický a rozumný úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin. Nie je teda nevyhnutné, aby sa uvedený záver vzťahoval aj na závažnejšie spôsoby konania podľa § 138 Trestného zákona. Materiálne podmienky pre vzatie do väzby môžu byť totiž naplnené aj bez toho, aby došlo k závažnejšiemu spôsobu konania.

Na margo tejto námietky poukazuje ústavný súd na to, že konštatovaním obavy, že by sťažovateľ mohol pokračovať v obdobnej trestnej činnosti, nemožno porušiť zásadu prezumpcie neviny. Túto prezumpciu možno porušiť iba vo vzťahu k takému skutku, ktorý sa už stal a v súvislosti s ktorým sťažovateľ ešte nebol uznaný právoplatne vinným rozhodnutím príslušného súdu.

Ďalšie tri námietky sťažovateľa treba považovať za neprípustné.

Ide jednak o tvrdenie, že na vzatie sťažovateľa do väzby mala vplyv medializácia jeho zadržania a rozhodovania o väzbe, ďalej o to, že pri zadržaní mu policajt uviedol, že pravým dôvodom zadržania je skutočnosť, že nechodí na hlavné pojednávania, a napokon to, že v trestnej veci, v ktorej bol vzatý do väzby, je činným vyšetrovateľom tá istá osoba, ktorá bola činným vyšetrovateľom vo veci, v ktorej je sťažovateľ stíhaný špecializovaným trestným súdom.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd považuje za dôležité, že okolnosti tvoriace podstatu uvedených troch námietok sa mali stať, resp. museli byť sťažovateľovi známe, ešte pred rozhodovaním okresného súdu o vzatí do väzby. Sťažovateľ napriek tomu v dôvodoch sťažnosti z 12. mája 2015 smerujúcich proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 30/2015 z 1. mája 2015 tieto okolnosti nenamietal. Sťažovateľ síce z formálneho hľadiska využil možnosť podať proti uzneseniu okresného súdu riadny opravný prostriedok, avšak z materiálneho pohľadu je podstatné, že uvedené námietky neuplatnil. V konečnom dôsledku preto možnosť ochrany uvedených svojich práv v konaní pred všeobecnými súdmi nevyužil. To zakladá neprípustnosť týchto častí sťažnosti.