II. ÚS 486/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 486/2015­10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom, Advokátska kancelária, Mlynská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 283/2013 zo 4. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Uznesením krajského súdu č. k. 1 Co 283/2013­517 zo 4. marca 2015 bol žalovaný 2 zaviazaný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 5 414,04 €. Sťažovateľ bol zaviazaný nahradiť trovy konania žalovanému 1 v sume 873,21 € a žalovanému 3 v sume 6 330,29 €.

Sťažnosť smeruje proti tým výrokom uznesenia krajského súdu č. k. 1 Co 283/2013­ 517 zo 4. marca 2015, ktorými bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť trovy konania žalovanému 1 v sume 873,21 € a žalovanému 3 v sume 6 330,29 €.

Predmetom konania vo veci samej bol sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu škody za ublíženie na zdraví, ktorú utrpel v dôsledku ťažkého úrazu následkom dopravnej nehody vzniknutej pri strete dvoch motorových vozidiel. Totiž žalovaný 1 po zrážke so žalovaným 2 narazil do sťažovateľa a spôsobil mu ťažké zranenia s komplikovaným priebehom liečenia a dlhodobou práceneschopnosťou. Sťažovateľ preto žaloval o náhradu škody jednak žalovaného 1, ktorý riadil motorové vozidlo, ktorým bola priamo spôsobená ujma sťažovateľovi a bol zároveň bezpodielovým spoluvlastníkom vozidla spolu so žalovaným 3, ktorý bol prevádzkovateľom motorového vozidla a zároveň jeho bezpodielovým spoluvlastníkom, ako aj žalovaného 2, ktorý na základe záverov trestného konania predmetnú dopravnú nehodu zavinil a bol aj uznaný vinným.

Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 18 C 62/2006­413 z 20. marca 2013 vo vzťahu k výroku o jeho povinnosti nahradiť žalovanému 1 a žalovanému 3 trovy konania uviedol, že pri uplatnení nároku nemohol predpokladať, akým spôsobom súd posúdi mieru zodpovednosti jednotlivých žalovaných za vzniknutú škodu, a to vzhľadom na existenciu ich objektívnej zodpovednosti. Poukázal tiež na to, že pri náhrade trov v súvislosti so žalovaným 1 a žalovaným 3 sa malo postupovať podľa ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku a na základe tohto ustanovenia náhradu trov nepriznať. Tvrdil tiež, že v žiadnom prípade nie je možné považovať konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 17 C 316/2003 za konanie, v ktorom by bol ustálený základ nároku sťažovateľa aj pre konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 18 C 62/2006. Za vec rovnakú treba totiž považovať uplatnenie toho istého nároku alebo stavu, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania. Z toho vyplýva, že rozsudok v konaní sp. zn. 17 C 316/2003 v žiadnom prípade nemôže vytvárať prekážku už právoplatne rozhodnutej veci, keďže nejde o totožný predmet konania. Kým totiž je teraz predmetom konania nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia, zatiaľ v skoršom spore išlo o nárok na bolestné.

V rámci odvolacieho konania sťažovateľ vzal žalobu voči žalovanému 1 a žalovanému 3 späť, pričom krajský súd rozsudkom č. k. 1 Co 283/2013­506 z 19. novembra 2014 späťvzatie žaloby pripustil a konanie zastavil.

Podľa presvedčenia sťažovateľa v žiadnom prípade nemožno považovať konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 17 C 316/2003 za konanie, v ktorom by bol ustálený základ nároku sťažovateľa aj pre konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 18 C 62/2006. Okresný súd, ako aj krajský súd odňali sťažovateľovi reálnu možnosť konať pred súdom, lebo napriek jeho opakovaným požiadavkám neboli vypočutí žalovaný 1 a žalovaný 3, i keď ich výsluch bol pre objektívne zistenie skutkového stavu potrebný. Bez týchto výsluchov nebolo možné presne určiť mieru účasti na dopravnej nehode, pričom táto nebola vyhodnotená ani znaleckým posudkom. Preto žalovaný 1 a žalovaný 3 nemali vôbec právo na náhradu trov konania, tieto si sami spôsobili a tu sa malo prihliadnuť na ustanovenie § 150 Občianskeho súdneho poriadku. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť v zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Porušením tohto práva sa účastníkovi odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález: „1. Základné práva sťažovateľa, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1Co/283/2013­517, IČS:7205215527 zo dňa 04.03.2015 porušené boli. 2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1Co/283/2013­517, IČS: 7205215527 zo dňa 04.03.2015 zrušuje a vec vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania právneho zastúpenia vo výške 948,32 Eur na účet právneho zástupcu JUDr. Ivana Jurčišina(...) do jedného mesiaca od vydania tohto nálezu.“

Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 Co 283/2013­517 zo 4. marca 2015 vyplýva, že ním inter alia bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť trovy žalovaného 1 v sume 873,21 € a trovy žalovaného 3 v sume 6 330,29 €. Rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu medzi sťažovateľom na jednej strane a žalovaným 1 a žalovaným 3 na druhej strane sa zakladá na ustanovení § 146 ods. 2 v spojení s ustanovením § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzalo sa teda jednak z toho, že ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný nahradiť jeho trovy, ale aj z toho, že ak sú tu dôvody osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Za dôvod aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku bolo potrebné považovať to, že vzhľadom na charakter nároku sťažovateľa a do úvahy pripadajúcu zodpovednosť vodiča motorového vozidla, ako aj prevádzateľa motorového vozidla podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj s prihliadnutím na okolnosti dopravnej nehody, ku ktorej došlo stretom prevádzok dvoch motorových vozidiel, nebolo možné v čase podania žaloby vylúčiť zodpovednosť všetkých troch žalovaných za škodu na zdraví spôsobenú sťažovateľovi. Na takomto závere nič nezmenili ani výsledky trestného konania, v ktorom bol za vinného uznaný žalovaný 2 ako vodič jedného z motorových vozidiel. Samotná táto skutočnosť totiž ešte nevylučovala možnosť občianskoprávnej zodpovednosti vodiča a prevádzkovateľa druhého motorového vozidla, teda žalovaného 1 a žalovaného 3. S poukazom na tieto okolnosti nebolo možné považovať postup sťažovateľa, ktorý žalobu podal aj proti žalovanému 1 a žalovanému 3, za vylúčenú z hľadiska jej možnej úspešnosti. Táto situácia sa zmenila až potom, čo došlo k právoplatnému rozhodnutiu okresného súdu vo veci sp. zn. 17 C 316/2003, predmetom ktorého bol nárok na náhradu škody sťažovateľa z titulu bolestného voči tým istým žalovaným. V tomto konaní bol základ nároku sťažovateľa ustanovený tak, že za škodu zodpovedá iba žalovaný 2, pričom nároky voči žalovanému 1 a žalovanému 3 boli zamietnuté. Rozsudok v uvedenej veci sa stal právoplatným 4. júna 2012. Týmto bolo rozhodnuté o základe nároku, teda o ustálení zodpovednosti jednotlivých žalovaných. Z tohto vychádzal aj krajský súd. Od právoplatnosti rozhodnutia musel byť sťažovateľovi zrejmý rozsah zodpovednosti jednotlivých žalovaných, na ktorom už ďalšie dokazovanie nemohlo nič zmeniť. Krajský súd dospel preto k záveru, že zodpovednosť sťažovateľa za trovy konania žalovaného 1 a žalovaného 3 je daná až po tomto dátume.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ je presvedčený, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 17 C 316/2003 nemožno považovať za také, v ktorom by bol ustálený základ nároku aj pre konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 18 C 62/2006. Okrem toho okresný súd a krajský súd odňali sťažovateľovi reálnu možnosť konať pred súdom, keď napriek opakovaným požiadavkám nevypočuli žalovaného 1 a žalovaného 3, hoci bez týchto výsluchov nebolo možné presne určiť mieru účasti na dopravnej nehode. Nedošlo ani k náležitému odôvodneniu rozhodnutia.

V priamom rozpore s touto sťažnostnou námietkou je však skutočnosť, že sťažovateľ v priebehu odvolacieho konania sám vzal žalobu voči žalovanému 1 a žalovanému 3 späť, v dôsledku čoho bolo konanie v tomto rozsahu zastavené. Tým akoby akceptoval, že jeho žaloba voči žalovanému 1 a žalovanému 3 nemá šancu na úspech. Pritom by z hľadiska uplatnenej námietky bolo logické, aby sťažovateľ na žalobe v plnom rozsahu trval a po prípadnom neúspechu v odvolacom konaní podnikal ďalšie kroky na zvrátenie nepriaznivého výsledku [napríklad sťažnosťou ústavnému súdu alebo podaním dovolania, ktorého tvrdená prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, teda že sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom]. Sťažovateľ však takto nekonal.

Napokon treba uviesť, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu o trovách konania je veľmi podrobné, vecné a presvedčivé. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nejaví. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže sama osebe bez ďalšieho znamenať porušenie označených práv.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2015