II. ÚS 487/2013

1. Základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011 p o r u š e n é bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,96 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatšesť centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý uhradiť na účet jeho právnej zástupkyne , , , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

I.

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 12 C 117/93 zo 6. novembra 2008 rozhodol o nároku sťažovateľa na odmenu za poskytnuté právne služby a na náhradu hotových výdavkov tak, že priznal sťažovateľovi ako právnemu zástupcovi navrhovateľa ustanovenému uznesením okresného súdu za poskytovanie právnych služieb odmenu v sume 332,01 € (9 701 Sk). Okresný súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že právnemu zástupcovi navrhovateľa – sťažovateľovi — neprináleží odmena za právne služby určená podľa ustanovenia § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) tak, ako si ju vyčíslil sťažovateľ. Podľa právneho názoru okresného súdu totiž sťažovateľovi ako ustanovenému právnemu zástupcovi navrhovateľa patrí odmena určená podľa ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky. Sťažovateľ podal proti predmetnému uzneseniu okresného súdu v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 2 Co 316/2008­383 z 28. augusta 2009, ktorým „uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že priznal sťažovateľovi ako právnemu zástupcovi navrhovateľa za poskytovanie právnych služieb odmenu v sume 8 405 €“. Krajský súd „uviedol, že predmetom konania je nárok navrhovateľa na zaplatenie náhrady škody v sume 3 319 391,89 € (100 000 000 Sk) podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a nezákonnými rozhodnutiami v trestnom konaní vedenom na bývalom Mestskom súde v Bratislave pod sp. zn. 12 T 154/1976, a prvostupňový súd pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny (pri absencii dohody o zmluvnej alebo podielovej odmene) nesprávne aplikoval ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky, ktoré je možné použiť v prípadoch, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Odvolací súd ďalej vo svojom odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v posudzovanom prípade je nutné pri určení sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby postupovať podľa ustanovení § 9 a § 10 vyhlášky z dôvodu, že tarifnou hodnotou veci je navrhovateľom uplatnený peňažný nárok v sume 3 319 391,89 € (100 000 000 Sk). V tomto smere odvolací súd prisvedčil námietke sťažovateľa o tom, že ustanovenie vyhlášky neumožňuje za daných podmienok použiť na určenie výšky základnej sadzby tarifnej odmeny ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky a na daný prípad nie je možné aplikovať ani ustanovenie § 150 Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na trovy konania účastníkov.“.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že krajský súd svojím novým rozhodnutím «síce vyhovel námietkam sťažovateľa proti jeho pôvodnému rozhodnutiu, ktoré napadol podaním sťažnosti ústavnému súdu, a teda rozhodol v súlade s právnym názorom ústavného súdu prezentovaným v náleze č. k. IV. ÚS 24/2010­39 z 8. apríla 2010, avšak výrazne sa odklonil od právneho názoru, ktorý vyslovil vo svojom pôvodnom uznesení sp. zn. 2 Co 316/2009 z 28. augusta 2009. Sťažovateľ pritom nikdy nenamietal nesprávnosť právneho názoru krajského súdu vo vzťahu k posúdeniu výšky tarifnej hodnoty pre určenie tarifnej odmeny sťažovateľa za úkony právnej služby vykonané v rámci právneho zastúpenia navrhovateľa. Touto otázkou sa preto nezaoberal ani ústavný súd, ktorý to aj konštatoval v závere nálezu č. k. IV. ÚS 24/2010­39 z 8. apríla 2010, kde uviedol: „Predmetom posúdenia ústavného súdu nebola otázka, či krajský súd (na rozdiel od okresného súdu) postupoval správne, ak pri výpočte odmeny sťažovateľa za poskytnuté právne služby vychádzal z tarifnej hodnoty sporu, t. j. aplikoval v danej veci ustanovenia § 9 a § 10 vyhlášky.“».

Skutočnosti uvádzané v odôvodnení uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Co 135/2010 z 20. júna 2011 žiadnym spôsobom neodôvodňujú zmenený právny názor krajského súdu, podľa ktorého je v danej veci potrebné postupovať podľa ustanovenia § 11 vyhlášky.

Odôvodnenie

napádaného rozhodnutia je v tomto smere nedostatočné a nezrozumiteľné. ...V danej veci bola v čase ustanovenia sťažovateľa za právneho zástupcu navrhovateľa predmetom konania náhrada škody v sume 100 000 000 Sk (3 319 391,89 €). Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku. Ide pritom o kogentné ustanovenie vyhlášky, v zmysle ktorého je advokát povinný postupovať pri vyčíslení svojej odmeny za poskytované úkony právnej služby. Okrem toho, v konaní o náhradu škody musí byť výška škody vždy jasne kvantifikovaná. Už len táto skutočnosť sama osebe jednoznačne bráni tomu, aby sa v konaní o náhradu škody aplikovalo ustanovenie § 11 vyhlášky, pretože v takomto konaní zásadne nemôže ísť o prípad, keď nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.“.

S týmto názorom krajského súdu rozhodne nemožno súhlasiť, a to z viacerých relevantných dôvodov. V prvom rade ústavný súd pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa vychádzal z obsahu tejto sťažnosti. V nej si sťažovateľ voči krajskému súdu ako porušovateľovi uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby spolu v sume 245,70 €, teda v sume, ktorú mu aj ústavný súd priznal ako náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti. Ústavný súd teda vychádzal z návrhu sťažovateľa, pričom zároveň vychádzal aj z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky (vo vtedajšom znení).

podľa § 10. V konaní pred ústavným súdom však nebol predmetom sporu nárok navrhovateľa na náhradu škody, ale nárok sťažovateľa na odmenu za úkony právnej služby poskytnuté navrhovateľovi z titulu jeho ustanovenia za právneho zástupcu navrhovateľa a s tým súvisiace základné práva sťažovateľa, ktoré boli porušené uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co 316/2009 z 28. augusta 2009. Z toho dôvodu nebolo možné jednoznačne určiť hodnotu sporu, a preto si sťažovateľ uplatnil nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby s tarifnou odmenou za jeden úkon vypočítanou ako 1/6 výpočtového základu

IV. ÚS 24/2010 39 z 8. apríla 2010 poukázal na to, že je potrebné zaoberať sa aj tým, či krajský súd postupoval správne, ak na rozdiel od okresného súdu pri výpočte odmeny sťažovateľa za poskytnuté právne služby vychádzal z tarifnej hodnoty sporu, teda aplikoval v danej veci ustanovenia § 9 a § 10 vyhlášky. S týmto vyjadrením krajského súdu však nemožno súhlasiť a treba ho považovať za zavádzajúce. Ústavný súd totiž v náleze č. k. IV. ÚS 24/2010 39 z 8. apríla 2010

Je preto zrejmé, že krajský súd v odôvodnení napádaného uznesenia zavádzal, keď nesprávne uviedol, že ústavný súd poukázal na potrebu zaoberať sa uvedenou otázkou. Ústavný súd totiž len uviedol, že sa zaoberal len tými skutočnosťami, ktoré sťažovateľ namietal, a teda neposudzoval iné súvisiace otázky, napr. predmetnú otázku, či pri aplikácii ustanovení vyhlášky postupoval správne krajský súd alebo okresný súd.“.

316/2009 s tým, že Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom rozhodol tak, že uvedeným uznesením odvolacieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavný súd Slovenskej republiky

uznesenie

zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie s tým, že tunajšiemu súdu bola uložená povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 245,70 eur, o ktorých Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol podľa ustanovenia § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky čl. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky... tak, že priznal sťažovateľovi odmenu za dva úkony právnej služby podľa ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb... Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 06. 2011, č. k. 2 Co 135/2010­ 433 vyplýva, že odvolací súd potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 06. 11. 2008, č. k. 12 C 117/1993­376, ktorým bola sťažovateľovi priznaná odmena v sume 9 701,­ Sk za poskytovanie právnych služieb navrhovateľovi, dôvodiac tým, že na náhradu trov konania, spočívajúcich v trovách, ktoré vznikli na právnom zastúpení navrhovateľa je potrebné aplikovať ustanovenie § 11 Vyhlášky, nakoľko aj Ústavný súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní o trovách konania sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 Vyhlášky. Vzhľadom na uvedené predsedníčka senátu... považuje sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa taktiež vyjadrila súhlas s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

3. Sťažnosť bola po jej napadnutí na ústavný súd v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu v znení platnom v čase jej doručenia pôvodne pridelená sudcovi Jurajovi Horváthovi, ktorému uplynulo funkčné obdobie 4. júla 2014. Z dôvodu ukončenia funkčného obdobia sudcu spravodajcu bola vec sťažovateľa náhodným výberom podľa bodu 2 druhého odseku dodatku č. 1, ktorým sa mení a dopĺňa rozvrh práce ústavného súdu na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok“), pridelená sudcovi spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi, ktorý je členom III. senátu ústavného súdu. Sťažnosť preto prerokoval III. senát ústavného súdu v zložení vyplývajúcom z čl. II ods. 3 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 v znení dodatku, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd vzhľadom na vyjadrený súhlas účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd predovšetkým uvádza, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré sú základom ich rozhodnutí. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo napadnutým rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 44/03, IV. ÚS 292/04).

Podľa judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma.

V časti odôvodnenia relevantnej vo vzťahu k námietkam sťažovateľa tvoriacim predmet tohto konania krajský súd uviedol: „Ustanovený právny zástupca navrhovateľa, v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď priznal trovy konania v zmysle § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov a pritom podľa jeho názoru mal postupovať v zmysle § 10 ods. 1 tejto vyhlášky. Tvrdil, že použitie § 11 ods. 1 vyhlášky nemá oporu v zákone, pretože toto ustanovenie je možné použiť iba v prípadoch ak hodnotu veci, alebo práva nie je možné vyjadriť v peniazoch alebo je možné ju zistiť len s nepomernými ťažkosťami. V danom prípade však hodnota veci, alebo práva teda náhrada škody bola už v samotnom návrhu navrhovateľa presne vyjadrená v peňažnom ekvivalente. V súvislosti s námietkou ustanoveného zástupcu navrhovateľa je potrebné vychádzať z podaného návrhu na začatie konania zo dňa 7. 3. 1992, v ktorom navrhovateľ podáva žalobu vo veci náhrady škody následných po jeho uväznení a následných perzekúciách voči nemu uplatňuje náhradu finančných strát ako právnika, mučivé útrapy a následné stavy a perzekúcie a pod. a špecifikuje svoje straty na 100.000.000 Sk. V podanom návrhu je uvedené, že si nárok uplatňuje podľa § 13 ods. 2 O. s. p. V návrhu uviedol, že ako právnik od tej doby prišiel najmenej o 5.000.000 Sk a ďalšie reťazovité straty, mučivé útrapy až v hororových podobách. V podaní zo dňa 12. 09. 1999 navrhovateľ uvádza, že náhradu škody si uplatňuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. V podaní zo dňa 31. 1. 2000 navrhovateľ uvádza, že žiada, aby mu odporca zaplatil 200.000.000 Sk a 25% úroky z omeškania od podania žaloby od právoplatnosti rozsudku. V podaní zo dňa 27. 12. 2001 navrhovateľ uvádza, že ide o konanie o náhradu škody podľa zákona č. 58/69 Zb., podľa § 18 ods. 1, 2 a zákona 119/1990 Zb., podľa zákona č. 87/1991 Zb. a zákona č. 255/1946 Zb. a § 11, 12, 13 Občianskeho zákonníka. V podaní zo dňa 5. 2. 2002 navrhovateľ uvádza, v doplnení žaloby, že konanie je vedené o sumu 1 miliarda Sk náhrada škody, včítane valorizácie a úrokov. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci je potrebné postupovať v zmysle ustanovenia § 11 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a odvolanie ustanoveného právneho zástupcu navrhovateľa nie je dôvodné a nie je možné mu vyhovieť. Predmetnom konania je nárok navrhovateľa na náhradu škody a z takéhoto záveru vychádzal aj Ústavný súd SR, ktorý priznal ustanovenému advokátovi trovy konania podľa § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby v znení neskorších predpisov a to za dva úkony právnej služby vo výške 245,70 €. Z uvedeného právneho názoru ústavného súdu vychádzal aj odvolací súd a preto uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Ústavný súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že je potrebné zaoberať sa aj tým, či krajský súd postupoval správne od okresného súdu, ak pri výpočte odmeny sťažovateľa za poskytnuté právne služby vychádzal z tarifnej hodnoty sporu, teda aplikoval v danej veci ustanovenia § 9 a § 10 vyhlášky č. 655/2004 Zb.“

Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež čl. 46 ods. 1 ústavy, je aj právo na náležité súdne odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ako už bolo uvedené, úloha ústavného súdu pri skúmaní možného porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie spočíva najmä v posúdení udržateľnosti odôvodnenia rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia navrhovateľa sťažovateľom ako jeho právnym zástupcom v konaní o dovolaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky.

Všeobecné súdy pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia navrhovateľa sťažovateľom aplikovali ustanovenie § 11 ods. 1 vyhlášky. Nezanedbateľnou okolnosťou pri tomto rozhodovaní bola skutočnosť, že išlo o náhradu trov dovolacieho konania, ktorému predchádzalo neúspešné uplatňovanie náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

Krajský súd, ktorý potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, v podstate svoj právny záver o potrebe aplikácie ustanovenia § 11 vyhlášky v tomto prípade oprel o skutočnosť, že aj ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania pred ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 24/2010 rozhodol podľa ustanovení § 11 vyhlášky.

Tejto otázke sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí nevenoval, pritom podľa názoru ústavného súdu ju nemožno považovať za nepodstatnú, a to zvlášť za situácie, keď ani okresný súd jasne a určito neozrejmil dôvody osobitného určenia požadované § 150 ods. 1 OSP, ktorého ustanovenia v danej veci aplikoval. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu preto ani v tejto časti nemožno považovať za dostatočné po skutkovej ani po právnej stránke. Bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď na námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní proti výroku o náhrade trov konania napadnutého uznesenia okresného súdu. Odôvodnenie takéto závery podľa názoru ústavného súdu neobsahovalo, nie je presvedčivé a dostatočne určité, a teda nezabezpečuje uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že namietaným uznesením krajského súdu o potvrdení uznesenia prvostupňového súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že všeobecný súd môže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo vyplývajúce z čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie vyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, k čomu v danom konaní došlo. Porušenie princípov spravodlivého súdneho konania teda v danom prípade viedlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z príslušných ustanovení vyhlášky. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na náhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 275,96 € vrátane režijného paušálu. Náhrada trov za vyjadrenie k podaniu predsedu krajského súdu v danom prípade sťažovateľovi priznaná nebola, keďže vyjadrenie právnej zástupkyne neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu veci.

Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila náhradu trov v sume 275,96 €, ústavný súd túto priznal len v rozsahu uplatneného nároku, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014