II. ÚS 487/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 74/2006, Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Co 178/2012 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Cdo 101/2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 20. júna 2015.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 16 C 74/2006­245 zo 7. februára 2012 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, označenej ako žalovaný 1, Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, označenej ako žalovaný 2 a Slovenskej republike, zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, označenej ako žalovaný 3 o náhradu nemajetkovej ujmy a iné.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 178/2012­279 z 25. júna 2013 bol rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 74/2006­245 zo 7. februára 2012 potvrdený.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 101/2014 z 23. septembra 2014 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 178/2012­279 z 25. júna 2013.

K porušeniu označených práv došlo podľa sťažovateľa tak, že žiaden zo všeobecných súdov neprerokoval jeho požiadavku na odškodnenie za krivé obvinenie z trestného činu krádeže. Všeobecné súdy totiž len uviedli, že sťažovateľ je zlodej, ktorý nebol potrestaný iba preto, že trestnosť krádeže zanikla premlčaním. Týmto sa vlastne zopakovali ohovárania tvoriace predmet konania a popreli právoplatné rozhodnutia príslušného orgánu, ktorými je preukázaný opak.

V dôsledku uvedeného podľa sťažovateľa platí, že uznesenie najvyššieho súdu nebolo príslušným súdom sťažovateľovi nikdy doručené, a to napriek tomu, že jednoznačne mu malo byť doručené. Sťažovateľ sa až z odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 16 C 74/2006 z 21. apríla 2015 doručeného právnemu zástupcovi 29. apríla 2015 dozvedel, že má existovať dovolacie uznesenie najvyššieho súdu. Preto dôvodne očakával, že mu bude rozhodnutie najvyššieho súdu doručené, pretože ustanovenie § 49 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o doručovaní zásielok splnomocnencovi sa vzťahuje len na prvostupňové a druhostupňové súdne konanie. Na doručovanie konečných rozhodnutí o mimoriadnych opravných prostriedkoch sa však toto ustanovenie vzťahovať nemôže, pretože s doručením tohto rozhodnutia je spojený začiatok plynutia lehoty na podanie významného prostriedku nápravy v tých prípadoch, v ktorých došlo v predchádzajúcom súdnom konaní k porušeniu základných ľudských práv, a to lehoty na podanie ústavnej sťažnosti. Na rozdiel napríklad od odvolacieho konania splnomocnenec účastníka konania nemá žiadnu právomoc pri začatí takéhoto konania, pretože také rozhodnutie môže prijať len samotný účastník konania. Preto je sťažovateľ toho názoru, že mu lehota na podanie ústavnej sťažnosti dosiaľ ani nezačala plynúť, resp. pokiaľ predsa začala, bolo to najskôr 1. júna 2015, keď právny zástupca reálne doručil sťažovateľovi dovolacie uznesenie najvyššieho súdu. Po mesiaci márneho čakania na doručenie sťažovateľ usúdil, že takéto doručenie súd asi nemá v úmysle vykonať, preto 1. júna 2015 požiadal okresný súd o doručenie rozhodnutia a zároveň požiadal aj svojho právneho zástupcu o doručenie kópie jeho výtlačku rozhodnutia, ktorý to okamžite v ten istý deň aj urobil. Takýmto postupom sa stalo, že sťažovateľ sa s obsahom rozhodnutia zoznámil až 1. júna 2015 a domnieva sa, že sťažnosť je včas podaná.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súdu sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ako to sťažovateľ sám uvádza, dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 101/2014 z 23. septembra 2014 bolo jeho právnemu zástupcovi doručené 3. novembra 2014. Právny zástupca však uznesenie (ako to vyplýva z jeho čestného vyhlásenia z 18. júna 2015) v dôsledku chyby spôsobenej jeho advokátskou kanceláriou odovzdal sťažovateľovi až 1. júna 2015.

Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na to, že uznesenie najvyššieho súdu bolo doručené ešte 3. novembra 2014, treba sťažnosť adresovanú ústavnému súdu, ktorá bola odovzdaná na poštovú prepravu až 20. júna 2015, považovať v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde za oneskorene podanú.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2015