II. ÚS 489/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2015 osobne do podateľne doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Ntok 3/2014 z 26. marca 2015, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 14/2015 z 29. apríla 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že 5. novembra 2014 podal sťažovateľ návrh na povolenie obnovy konania pre skutky v bodoch 1A, 1B rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 T 33/02 zo 14. decembra 2004 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 44/2005 z 23. novembra 2005. Poukázal pritom na novú skutočnosť, ktorou bolo právoplatné oslobodenie (ďalej len „H “) spod obžaloby rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 T 4/04 z 11. novembra 2009 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 8/2012.

H sa v zmysle bodu 1 obžaloby mal podieľať 15. decembra 1999 na pokuse o atentát na a podľa bodu 2 sa mal zúčastniť aj dokonania atentátu nasledujúceho dňa. Z odôvodnenia obžaloby vyplývalo, že H tak mal konať na údajný pokyn sťažovateľa ako člen údajnej skupiny okolo osoby sťažovateľa.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 To 4/04 z 11. novembra 2009 vyplýva, že H bol spod obžaloby oslobodený preto, lebo nebolo dokázané, že skutky v oboch bodoch spáchal on. Z odôvodnenia rozsudku je podľa sťažovateľa významné, že H sa podľa vyjadrení chráneného svedka priamo zúčastnil nielen oboch skutkov, ale mal byť prítomný aj pri príprave atentátu 13. decembra 1999 v rámci stretnutia v rodinnom dome H . Práve pri tomto stretnutí sa podľa mali prerozdeliť úlohy a mal byť určený strelec. Keďže došlo k oslobodeniu H , vzniká zásadná otázka, kde malo dôjsť k stretnutiu a či sa vôbec toto odohralo. Následne 14. decembra 1999 podľa práve H sa mal odobrať spolu s ďalšími osobami na miesto, kde sa mal údajný atentát 15., resp. 16. decembra 1999 odohrať. Rovnako podľa mal ukázať budúce miesto činu a miesta, kde budú dotknuté osoby stáť. Malo tiež dôjsť k odovzdaniu zásobníka od samopalu H .

Z uvedeného dôvodu je sťažovateľ presvedčený, že ak súdy právoplatne oslobodili H , pričom ide o skutky, ktoré mal údajne naplánovať sťažovateľ ako organizátor, potom bol daný dostatočný podklad na to, aby sa povolila obnova konania vo veci sťažovateľa. Ak sa totiž, rešpektujúc právoplatný oslobodzujúci rozsudok, pripustí, že H sa nemohol skutkov zúčastniť, je tým dostatočne spochybnený celý skutkový dej tak z 15., ako aj zo 16. decembra 1999. Podľa sťažovateľa oslobodzujúci rozsudok vo veci H je takou novou skutočnosťou, ktorá vnáša nové svetlo do udalostí v inkriminovaných dňoch. Ide o novú objektívnu skutočnosť, keďže k právoplatnému oslobodeniu H , a teda aj k spochybneniu skutkov došlo až po právoplatnom odsúdení sťažovateľa. Ak sa oslobodením H judikuje, že nemohol byť pri spáchaní trestného činu, avšak pri odsúdení sťažovateľa sa počítalo s tým, že H vykonal určité presne špecifikované úkony, potom je skutkový dej, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, dostatočne spochybnený. Súvisí to podľa sťažovateľa aj s otázkou zachovania totožnosti skutku.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd v uznesení sp. zn. 5 Ntok 3/2014 z 26. marca 2015, ktorým návrh na obnovu konania zamietol, neposkytol vyčerpávajúcu odpoveď na všetky otázky nastolené sťažovateľom. Preto je jeho uznesenie nepreskúmateľné, zmätočné a nezákonné. Krajský súd len konštatuje predchádzajúci vývoj v trestnej veci sťažovateľa, špecifikuje inkriminované skutky a následne poukazuje na výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody so započítaním väzby. V ďalšom sa venuje otázke námietky zaujatosti vznesenej sťažovateľom. Napokon krajský súd poskytuje výklad relevantných ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa obnovy konania.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. apríla 2015, sp. zn.: 5Tost/14/2015 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. marca 2015, sp. zn.: 5 Ntok/3/2015 sa zrušujú a Krajskému súdu v Košiciach sa vracia vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. III. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 33.000,­ eur (slovom tridsaťtritisíc eur), ktoré mu sú Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. IV. Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 355,73 € na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Danie Holováčovej, AK, Poštová 14, Košice do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

základe, že „1A/ Obžalovaní , , a dňa 15.12.1999 asi o 8.00 hod. Na Sídlisku v v úmysle usmrtiť po predchádzajúcej vzájomnej dohode s ďalšími osobami, po naplánovaní a financovaní celej akcie zo strany obžalovaného , ktorý zároveň z neznámeho zdroja zaobstaral a ukrýval samopal zn. M70AAB2, kal. 7,62 mm, výrobné číslo 702745 a po obstaraní mobilného telefónu so slúchadlami a motorových vozidiel zo strany ďalších osôb, prerozdeliac si úlohy zaujali vopred dohodnuté postavenie v okolí bydliska na ul. č. 11 v tak, že obžalovaný mal výhľad na vchod obytného bloku, kde sa zdržiaval s tým, že cez mobilný telefón boli v spojení so strelcom, obžalovaným , ktorý spoločne s obžalovaným , ukrývajúcim pri sebe vyššie uvedený samopal sa nachádzali v osobnom motorovom vozidle zn. Škoda 1203 ŠPZ , neďaleko uvedeného miesta a ďalšie dve osoby v osobných motorových vozidlách Ford Orion EČ a Fiat Uno ŠPZ boli pripravené na postupný odvoz strelca, obžalovaného do úkrytu, pričom k zaujatiu dohodnutej streleckej pozície a k následnej streľbe na nedošlo v dôsledku upustenia od ďalšieho konania zo strany obžalovaného .

V ďalšom sa krajský súd stotožňuje s argumentáciou prokurátora, podľa ktorého návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania je len opakovaním jeho predchádzajúceho návrhu, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté. V rámci skoršieho konania v rokoch 2012 až 2013 krajský súd a najvyšší súd zaujali jednoznačné stanovisko, že nejde o nové skutočnosti, ktoré by mali byť vo vzťahu k sťažovateľovi. Aj v predchádzajúcom konaní sa preskúmavala otázka, či trestná vec H a konečný verdikt v nej môže mať vplyv na konanie o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania.

konania. Z rozhodnutí všeobecných súdov vo veci H je zrejmé, že oslobodzujúci verdikt bol založený na tom, že jediný dôkaz usvedčujúci H bola výpoveď chráneného svedka . Iný usvedčujúci priamy dôkaz sa v spisovom materiáli nenachádzal.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 14/2015 z 29. apríla 2015 vyplýva, že ním bola odmietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Ntok 3/2014 z 26. marca 2015. Podľa názoru najvyššieho súdu pri rozhodovaní, či má byť povolená obnova konania, je povinnosťou súdu preskúmať, či navrhovaný dôkaz je dôkazom novým súdu skôr neznámym a či by na základe neho mohlo dôjsť k inému rozhodnutiu vo veci. Hodnotenie dôkazov v rámci tzv. obnovovacieho konania sa sústreďuje na zistenie, či navrhovaný dôkaz sám alebo v spojení s inými už vykonanými dôkazmi môže viesť k inému rozhodnutiu vo veci a uvedený rozsah by hodnotenie dôkazov nemalo prekračovať. Sťažovateľ v rámci konania o povolenie obnovy konania s výnimkou toho, že poprel spáchanie skutku, za ktorý bol uznaný za vinného v bode 1 už uvedeného rozsudku, v podstate neuviedol žiadne iné nové skutočnosti a ani nepredložil žiadne iné nové (nie špekulatívne vyhodnotené) dôkazy, ktoré by či už samy osebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi, mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine, prípadne vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu. V tomto smere sa preto najvyšší súd stotožnil so závermi krajského súdu, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, keďže sťažovateľ v odôvodnení podanej sťažnosti iba opakoval argumentáciu uplatnenú už v návrhu na povolenie obnovy konania, s ktorou sa však krajský súd a najvyšší súd, či už teraz, resp. v minulosti (uznesenie sp. zn. 5 Ntok 1/2012 a uznesenie sp. zn. 2 Tost 9/2013) dostatočným spôsobom vyrovnali.

Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 5 Ntok 3/2014­34 z 26. marca 2015 bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal v uvedenom rozsahu najvyšší súd v rámci opravného konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia vo vzťahu ku konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Tost 14/2015. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Z pohľadu ústavného súdu sa ako rozhodujúce javí (ako na to správne poukazujú aj všeobecné súdy), že k oslobodeniu H došlo pre nedostatok dôkazov, keďže bol usvedčovaný iba chráneným svedkom , čo súdy vyhodnotili ako nedostačujúce pre uznanie viny. Z takto konštruovaného oslobodzujúceho rozsudku teda nemožno vyvodiť, že by tvrdenia boli vyhodnotené ako nepravdivé. Dospelo sa totiž iba k záveru, že tvrdenia vzhľadom na existujúcu dôkaznú situáciu nepostačujú pre uznanie viny H .

Vychádzajúc z uvedeného, obstojí záver všeobecných súdov, podľa ktorého dôkazy v prípade sťažovateľa boli také, že postačovali na to, aby bol uznaný vinným.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2015