II. ÚS 49/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 877/2011 a jeho bližšie neoznačeným uznesením, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 CoE 267/2012 a jeho bližšie neoznačeným uznesením.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že sa voči nej vedie exekučné konanie na základe rozhodcovského rozsudku č. SR 15164/10 z 23. februára 2011 vydaného Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej rozhodcovskej, a. s., ktorý sa stal právoplatným 14. marca 2011 a vykonateľným 17. marca 2011.

Sťažovateľka v predmetnom exekučnom konaní podala 26. augusta 2011 námietky proti exekúcii a návrh na odklad a zastavenie exekúcie, ktoré však boli zamietnuté.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktorým sa domáhala, aby krajský súd zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne aby jej návrhu vyhovel a exekúciu zastavil. „Sťažovateľka svoje odôvodnenie podala v zákonnej lehote, náležite ho odôvodnila pričom poukázala nielen na vnútroštátne právne normy, ale aj komunitárne právo a početnú prax slovenských súdov i SD EÚ. Odvolací súd však odvolanie zamietol a formalisticky potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Sťažovateľka sa svojich práv následne domáhala aj na Najvyššom súde SR tým, že podala dovolanie, ktoré však bolo Najvyšším súdom SR odmietnuté...“

Sťažovateľka ďalej namieta, že napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu sú arbitrárne a sú založené na nesprávnom právnom posúdení veci. «... Súdy dospeli k záveru, že posudzovaný zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinnou nemožno vnímať ako spotrebiteľský, nakoľko povinná v čase uzatvárania a plnení zmluvy bola podnikateľským subjektom a konala tak v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Takýto prístup je však jednostranný a prepäto formalistický. Súd vôbec nezohľadnil, že skutočnosť, že fyzická osoba je podnikateľským subjektom, nebráni tomu, aby si dotyčný požičal finančné prostriedky na iné ako podnikateľské účely, a teda tým vstúpil do spotrebiteľského úverového vzťahu, čo je presne prípad povinnej. Dôležitá je materiálna stránka právneho vzťahu a materiálne posúdenie ako predpoklad naplnenia materiálneho právneho štátu. Ide o nekalú obchodnú praktiku, pretože sa vôbec nerešpektuje vôľa spotrebiteľa a obchodný zástupca dodávateľa zakrúžkuje taký účel, aby sa vylúčil režim spotrebiteľských úverov. Povinná síce v čase čerpania úveru vykonávala podnikanie, no predmetný úver čerpala na uspokojovanie osobných potrieb, nie na povolanie. V čase vzniku vzťahu nutne potrebovala peniaze na úhradu nákladov v rodine. Úver tak povinná nebrala na povolanie a ani jej vôľa nikdy taká nebola... Pokiaľ ide o tieto „krížikovacie“ praktiky žalovaného dávame do pozornosti súdu Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2010 č. k. 10 CoE/70/2010, ktorý sa vysporiadal aj s týmito otázkami a uviedol, že „v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno dodávateľ (veriteľ)... Oprávnený poskytnutie úveru podmienil ich označením v zmluve ako podnikateľov a zakrížikoval im pri účele úveru „podnikanie“, čím sa dopúšťa nekalej obchodnej praktiky, ktorej jediným cieľom je vyhnúť sa právnej úprave spotrebiteľského práva. V tejto súvislosti bol podaný aj podnet na Slovenskú obchodnú inšpekciu, aby tento orgán začal konanie proti oprávnenému v rámci svojich kompetencií. Rozhodnutia, v ktorých Slovenská obchodná inšpekcia dospela k záverom, že oprávnený sa krížikovaním účelu úveru na podnikanie a zamestnanie dopúšťa používania nekalej obchodnej praktiky, prikladáme súdu v prílohe − Rozhodnutie SOI č. P/0557/01/2010 zo dňa 21. 04. 2011, Rozhodnutie SOI č. SK/0068/99/2011 zo dňa 09. 06. 2011, Rozhodnutie SOI č. SK/0303/99/2011 zo dňa 15.06.2011... Vzhľadom na hore uvedené ako aj z celkového kontextu rozhodnutia súdu je jasné, že zo strany súdov došlo k nepochopeniu ex offo kontroly zo strany konajúceho súdu, pričom táto povinnosť sa vzťahuje aj na exekučné súdy, čo sa napokon odzrkadlilo aj na nesprávnom právnom posúdení a následne aj rozhodnutí. ... Judikatúra Súdneho dvora EÚ jasne potvrdzuje, že spotrebiteľovi patrí ochrana ex offo, a to aj vtedy, keď sa tento nebránil v základnom konaní − do pozornosti dávam rozhodnutia uvedené v mojom návrhu a ďalej rozhodnutie OCÉANO GRUPPO EDITORIAL a osobitne bod 61. rozhodnutia GODARD, podľa ktorého má súd dokonca pôsobiť ako advokát spotrebiteľa.»

Podľa sťažovateľky napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu sú v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa a porušujú základné práva spotrebiteľa podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie. „Povinná vystupovala v predmetnom vzťahu ako spotrebitelia a podľa toho mal k nej aj súd pristupovať. Avšak súd svojim rozhodnutím porušil práva povinnej ako spotrebiteľky podľa čl. 38 Charty základných práv EÚ a súčasne porušil čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ a záväzok lojality k EÚ, čím sa dopustil vážnych vád konania a rozhodnutia. Rovnako boli neaplikáciou vyššie uvedeného porušené aj Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách.

Porušenie práv spotrebiteľky garantovaných v čl. 38 Charty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ spôsobil konajúci súd tým, že neprihliadol na vysoký záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami tak ako to ukladá kogentné ustanovenie a pravidlo postavené na roveň verejného poriadku − čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.“

Následne sťažovateľka rozsiahlo poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa a tiež judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka si tiež uplatnila právo na úhradu trov konania.

Čo sa týka návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, podľa sťažovateľky je odôvodnené vzhľadom na to, že „účastníčka konania ako matka a živiteľka rodiny je dlhodobo vystavená prebiehajúcej exekúcii, ktorá má vážny dopad na jej majetkové práva (najmä s poukazom na § 61 Exekučného poriadku). Konajúce súdy tak vážne pochybili ešte v štádiu rozhodovania o návrhu na udelenie poverenia na výkon exekúcie, keď vôbec neskúmali súlad uplatňovanej pohľadávky s právnymi normami Slovenskej republiky ako aj s komunitárnym právom. Priebeh súdnych konaní znáša sťažovateľka veľmi ťažko, jej zdravotný stav sa výrazne zhoršil a konajúce súdy už v poradí po niekoľkýkrát porušili jej právo na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom, sp. zn. 6 Er/877/2011 a Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13 CoE/267/2012-81“. Zároveň v petite žiada, aby ústavný súd nálezom zrušil „Uznesenie súdu Žiar nad Hronom, sp. zn. 6 Er/877/2011 a Uznesenie Krajského súdu Banskej Bystrici, sp. zn. 13 CoE/267/2012-81“.

Z uvedeného petitu napriek nejednoznačnému vymedzeniu možno dospieť k záveru, že sťažovateľka namieta porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 877/2011 a jeho uznesením, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 CoE 267/2012 a jeho uznesením.

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu a krajského súdu v konaniach vedených pod označených spisovými značkami uvedenými v petite sťažnosti a dožaduje sa zrušenia uznesení vydaných v týchto konaniach bez toho, aby identifikovala dátum ich vydania. Sťažovateľka k sťažnosti nepriložila kópiu napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu.

Ústavný súd prostredníctvom elektronických prostriedkov a registra podaní ústavného súdu zistil, že ide o uznesenie okresného súdu č. k. 6 Er 877/2011-59 zo 7. augusta 2012 a o uznesenie krajského súdu č. k. 13 CoE 267/2012-81 z 27. novembra

2012. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu podala dovolanie (o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Oboer 28/2013 z 27. marca 2014 tak, že ho odmietol). Predpokladom podania dovolania bolo nadobudnutie právoplatnosti napadnutého uznesenia krajského súdu. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že sťažnosť podala „až po rozhodnutí o dovolaní“. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 25. júna 2014.

Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej sťažnosti nenamieta porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, prípadne postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Za týchto okolností bolo potrebné počítať plynutie lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od právoplatnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, a nie od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky. Vzhľadom na nedostatočné označenie napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd nezisťoval, kedy toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Zo skutočností uvedených v sťažnosti však jednoznačne vyplýva, že sťažovateľka podávala sťažnosť v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu o jej dovolaní bez toho, aby toto rozhodnutie napádala svojou sťažnosťou, preto sťažnosť vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu podala zjavne po uplynutí dvoch mesiacov od jeho právoplatnosti, teda oneskorene.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd poukazuje na to, že sťažnosť nespĺňa náležitosti ustanovené zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov v zákonom predpísaných náležitostiach, aký vyplýva z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2016