II. ÚS 492/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 492/2017-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja , zastúpených advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 218/2016 z 30. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Sťažovatelia namietajú, že «[o]dporca /Krajský súd v Žiline/ svojím postupom vo veci Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 218/2016 porušil naše základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a naše právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z týchto dôvodov: 1./ Odporca a ani prvostupňový súd /Okresný súd Námestovo/ nám, sťažovateľom v 1. a 2. rade a ani nášmu vtedajšiemu advokátovi do dnešného dňa nedoručili vyjadrenie žalovanej v 1. rade zo dňa 15. 4. 2016 podané prostredníctvom advokáta k nášmu odvolaniu proti uzneseniu Okresného súdu Námestovo sp. zn. 8 C 115/2014-45 zo dňa 19. 1. 2016... 2./ Podľa nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky v Košiciach rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci /vrátane rozhodnutia odvolacieho súdu/ musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách /nález sp. zn. I. ÚS 269/05/. Právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania.».

Sťažovatelia v súvislosti so svojou argumentáciou poukazujú na judikatúru ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 14/2001, sp. zn. II. ÚS 132/2002, sp. zn. III. ÚS 171/2006, sp. zn. I. ÚS 1/95, sp. zn. II. ÚS 21/96, sp. zn. I. ÚS 4/00, sp. zn. I. ÚS 17/01, sp. zn. II. ÚS 209/06, sp. zn. I. ÚS 269/05, sp. zn. I. ÚS 26/94, sp. zn. I. ÚS 23/06, sp. zn. II. ÚS 122/05, sp. zn. IV. ÚS 1/02, sp. zn. II. US 174/04, sp. zn. III. US 117/07, sp. zn. III. US 332/09) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5 Cdo 200/2010 a sp. zn. 8 Sžo 36/2012).

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním postupom, rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spravodlivosti.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľov o porušení princípu kontradiktórnosti konania a zásady „rovností zbraní“ ako súčasti práva na spravodlivý proces a tiež tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovatelia proti nemu uplatňujú.

dôvodov: Súd návrh na obnovu konania zamietol z dôvodu, že žalobcovia 1/ a 2/ ako navrhovatelia obnovy konania vo svojom návrhu súdu v predchádzajúcom konaní nenavrhli vykonanie dokazovania znaleckým posudkom a ani žiaden znalecký posudok nepredložili ako listinný dôkaz.

v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 167 ods. 2, § 169 ods. 1 O. s. p., odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu uvádza, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatný rozsudok prvostupňového alebo odvolacieho súdu. uznesenie, ktorým bol schválený zmier a platobný rozkaz, ako aj rozhodnutia vydané v konaní o dedičstve s výnimkou takých rozhodnutí, ktorých zrušenie alebo zmenu možno dosiahnuť inak. Návrh na obnovu konania, teda právnym inštitútom pomocou ktorého možno dosiahnuť nápravy vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne.

nemohli byť vykonané. Žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní proti napadnutému uzneseniu za zásadné považovali nevykonanie ohliadky na mieste samom s vypočutím svedkov, ktorá by bola priniesla potrebu vykonania znaleckého dokazovania apreto predložený znalecký posudok č. 7/2014 vypracovaný znalkyňou predstavuje nové skutočnosti a dôkazy, ktoré odôvodňujú povolenie obnovy konania a tieto dôkazy neboli použité v konaní z dôvodov odmietnutia vykonať ďalšie dokazovanie prvostupňovým súdom. Námietky žalobcov 1/ a 2/ odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Z obsahu spisu Okresného sudu Námestovo sp. zn. 5C/62/2008 vyplýva, že zo strany žalobcov 1/ a 2/ bol v prvostupňovom konaní na pojednávanich predložený dôkazný návrh ohliadka na mieste samom, pričom okresný súd mu nevyhovel. Žalobcovia 1/ a 2/ nevykonanie tohto dôkazu namietali aj v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Podľa odôvodnenia rozsudku č. k. 5Co/382/2011-214 zo dňa 19. 03. 2012 Krajský súd v Žiline považoval vykonanie navrhovaného dôkazu - ohliadky na mieste samom

Nevykonanie tohto dôkazu v súvislosti s odňatím možnosti konať pred súdom namietali žalobcovia 1/ a 2/ aj v dovolaní proti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 7 Cdo 219/2012 zo dňa 17. 07. 2013 dovolanie žalobcov 1/ a 2/ odmietol majúc aj za to, že ak súd prípadne aj rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.».

Čo sa týka námietky sťažovateľov, že im nebolo doručené vyjadrenie žalovanej v 1. rade z 15. apríla 2016 k odvolaniu sťažovateľov proti uzneseniu Okresného súdu Námestovo sp. zn. 8 C 115/2014 z 19. januára 2016 (ďalej len „vyjadrenie“), ústavný súd uvádza, že v odôvodnení napadnutého uznesenia v súvislosti s vyjadrením žalovanej v 1. rade sa uvádza, že „Ak žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu argumentujú tým, že súd nevykonal nimi navrhnuté dôkazy a opakovane uvádzajú tie isté skutočnosti ako v návrhu na obnovu konania a na pojednávaní dňa 14. 01. 2015 poukázala na to, že súd v konaní, v ktorom rozhoduje o povolení konania, dôkazy nevykonáva, posudzuje, či sú splnené podmienky obnovy konania v zmysle ust. § 228 O. s. p. Navrhla preto, aby krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil a zaviazal žalobcov 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nahradiť jej trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní v sume 93,49 eur.“.

Z uvedenej citácie z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že vyjadrenie neobsahovalo žiadne nové skutočnosti ani argumentáciu, na ktorej by krajský súd zakladal svoje rozhodovanie, čo vyplýva z celého odôvodnia napadnutého uznesenia, alebo ktorá by nebola dosiaľ sťažovateľom známa. Ústavný súd hodnotí tento procesný nedostatok krajského súdu ako jeho pochybenie. Toto pochybenie krajského súdu spočívajúce v tom, že rozhodol bez toho, aby sťažovateľom doručil vyjadrenie k ich odvolaniu, nemalo takú intenzitu, ktorá by viedla k porušeniu sťažovateľmi označeného práva na spravodlivý proces.