II. ÚS 498/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 498/2014­30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti – , zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Kanabom ml., J. Zemana 3141/101, Trenčín, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Er 1123/2010, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

rozhodol:

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je v postavení oprávneného účastníkom napadnutého konania vedeného okresným súdom, predmetom ktorého je rozhodovanie o návrhu na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 35 444,80 € s príslušenstvom a náhrade trov konania.

Týmto konaním oprávnený vyčerpal všetky zákonné možnosti domáhania sa svojho práva, avšak bez úspechu. Ďalej poukazujem na absolútnu nečinnosť Okresného súdu Bratislava III. v období od 22. 09. 2011 až do 21. 09. 2012, t. j. od kedy krajský súd rozhodol o odvolaní povinnej do pojednávania vo veci samej na okresnom súde, t. j. viac ako 12 mesiacov okresný súd vo veci nekonal. Súhrnne možno konštatovať nečinnosť okresného súdu v trvaní

B3 2010. Mám za to, že vyžiadanie vyšetrovacieho spisu nie je postup, ktorý by si vyžadoval odročenie pojednávanie na neurčito, ale súd mohol stanoviť ďalší termín pojednávania s prihliadnutím na dĺžku trvania vyžiadania spisu ako vyplýva z obvyklej súdnej praxe. Jedná sa o rutinný úkon, pričom išlo o vyžiadanie dokumentácie od iného štátneho orgánu s poukazom na to, že štátne orgány si v tomto smere poskytujú súčinnosť. Sťažovateľ sa dlhodobou nečinnosťou súdu ocitol v situácii, že má exekučný titul právoplatný a účinný dňom 05. 01. 2010, ktorého realizácie sa domáhal od podania návrhu na začatie exekúciu zo dňa 02. 08. 2010 a doposiaľ sa vo veci právoplatne nerozhodlo. Teda okrem nečinnosti súdu v trvaní viac ako 36 mesiacov, poukazujem aj na celkovú dĺžku exekučného konania v trvaní viac ako tri a pol roka. Úkony súdu sú predovšetkým za obdobie od 21. 09. 2010 doposiaľ poznačené nečinnosťou, neefektívnosťou a nekoncentrovanosťou, nakoľko za obdobie posledných 14 mesiacov bol súd absolútne nečinný, nevykonal žiaden procesný úkon vo veci. Okresný súd v tejto

zanedbateľné. Krajský súd Bratislava rozhodol o podanom opravnom prostriedku až po písomnej urgencii právneho zástupcu oprávneného. Teda možno konštatovať, že viac ako pol roka bol spis na krajskom súde za účelom rozhodnutia len o procesnom úkone (ani nie o merite veci), čo možno tiež objektívne pripísať ako uvedený prieťah na ujmu neefektívneho správania okresného súdu. V danom prípade uvedenú celkovú dĺžku konania ako aj 36 mesiacov nečinnosti súdu nemožno v rozumnej miere ospravedlniť žiadnymi relevantnými okolnosťami tohto prípadu aj s ohľadom na predmet napadnutého konania.“.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedu okresného súdu na vyjadrenie sa k sťažnosti a oznámenie, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3841/2014 zo 4. novembra 2014 doručenom ústavnému súdu 14. novembra 2014 uviedol: „Skutkové okolnosti udávané sťažovateľom ohľadne úkonov v súdnom spise sp. zn. 35 Er 1123/2010 nenamietame. V danom prípade sťažovateľ vystupuje v uvedenom konaní ako oprávnený. Žiadosť o udelenie poverenia bola doručená okresnému súdu dňa 09. 08. 2010. Súd dňa 13. 10. 2010 vydal vo veci poverenie na vykonanie exekúcie, kde exekučným titulom bol rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 26 Cb 401/2003 zo dňa 26. 09. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 CoB 129/2009 zo dňa 10. 12. 2009. Vzhľadom k tomu, že sťažovateľ uzavrel s povinným dňa 03. 10. 2010 (správne má byť 3. apríla 2010, pozn.) dohodu o urovnaní sporného dlhu súd uznesením sp. zn. 35 Er 1123/2010 zo dňa 16. 07. 2014 konanie zastavil a to na návrh povinného zo dňa 18. 08. 2010 resp. 12. 06. 2011. Na základe odvolania oprávneného ­ sťažovateľa sa vec nachádza na Krajskom súde v Bratislave od 10. 10. 2014 za účelom rozhodnutia o odvolaní. Pri rozhodovaní navrhujeme Ústavnému súdu SR, aby prihliadol najmä na tú skutočnosť, že poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané bez prieťahov, následne sťažovateľ ­ oprávnený uzavrel s povinným dohodu o urovnaní dlhu a napriek tejto uzavretej dohode zotrvával na realizácii exekučného konania, ktoré nakoniec rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III bolo práve z dôvodu uzavretia dohody o urovnaní zastavené. V danom prípade sa teda žiadateľ domáha priznania finančného zadosťučinenia za dĺžku exekučného konania, ktoré však podľa rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III je z pohľadu oprávneného, v danom prípade sťažovateľa vedené nezákonne. Sťažovateľ teda žiada vymôcť pohľadávku, ktorá zanikla uzavretím dohody o urovnaní dlhu zo dňa 03. 10. 2010 (správne má byť 3. apríla 2010, pozn.). V tejto súvislosti navrhujeme Ústavnému súdu SR, aby pri svojom rozhodovaní vyčkal do rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktorý právoplatne rozhodne o tom, či sťažovateľ ako oprávnený trvá na vedení exekúcie voči povinnému dôvodne. Výsledok tohto rozhodnutia podľa môjho názoru môže mať vplyv na priznanie eventuálneho finančného zadosťučinenia pre prípad, že by Ústavný súd SR konštatoval porušenie práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Vychádzame však z predpokladu, ak by aj Ústavný súd SR konštatoval porušenie základného práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR vzhľadom na dĺžku konania sp. zn. 35 Er 1123/2010, avšak právoplatne by bolo rozhodnuté o tom, že od 03. 10. 2010 (správne má byť 3. apríla 2010, pozn.) kedy došlo k uzavretiu dohody o urovnaní sťažovateľ ­ oprávnený trvá na exekúcii voči povinnému nedôvodne, tak priznanie finančného zadosťučinenia v tomto prípade by nebolo namieste.“

Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 35 Er 1123/2010 ústavný súd zistil tieto skutočnosti o doterajšom priebehu napadnutého konania: Dňa 6. augusta 2010 sťažovateľ doručil súdnemu exekútorovi JUDr. Pavlovi Crkoňovi (ďalej len „súdny exekútor“) návrh na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 35 444,80 € s príslušenstvom a náhradu trov konania. Súdny exekútor doručil okresnému súdu 9. augusta 2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dňa 18. augusta 2010 povinná doručila okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie. Okresný súd 13. septembra 2010 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a 17. septembra 2010 vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k návrhu povinnej na zastavenie exekúcie v lehote 10 dní. Sťažovateľ svoje vyjadrenie okresnému súdu doručil 6. októbra 2010. Dňa 15. októbra 2010 povinná doručila okresnému súdu námietky proti exekúcii, na základe čoho okresný súd 22. októbra 2010 vyzval súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu na posúdenie lehoty pre podanie námietok a zároveň vyzval povinnú na vyjadrenie sa k stanovisku sťažovateľa zo 6. októbra 2010; na výzvu odpovedal súdny exekútor podaním doručeným okresnému súdu 8. novembra 2010 a opätovne 25. novembra 2010. Dňa 25. októbra 2010 okresný súd vyzval povinnú na zaplatenie súdneho poplatku za námietky proti exekúcii; povinná doručila svoje vyjadrenie k stanovisku sťažovateľa okresnému súdu 8. novembra 2010 a zároveň požiadala o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov za námietky proti exekúcii. Okresný súd 30. novembra 2010 vyzval povinnú na zaslanie dokladov k žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Dňa 7. decembra 2010 vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III (ďalej len „okresné riaditeľstvo Policajného zboru“) požiadal okresný súd o zaslanie kópie spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie a návrhu povinnej na zastavenie exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. 35 Er 1123/2010­110 z 12. januára 2011 (ďalej len „uznesenie z 12. januára 2011“) nepriznal povinnej oslobodenie od platenia súdneho poplatku za námietky proti exekúcii. Proti označenému uzneseniu podala povinná 3. februára 2011 odvolanie; spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol 7. marca 2011 predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd uznesením č. k. 20 CoE 56/2011­122 z 22. septembra 2011 uznesenie okresného súdu z 12. januára 2011 potvrdil; spis bol okresnému súdu vrátený 26. októbra 2011. Povinná zaplatila 25. januára 2012 súdny poplatok za námietky proti exekúcii a 18. júna 2012 doručila okresnému súdu opätovne návrh na zastavenie exekúcie. Okresný súd 27. augusta 2012 nariadil pojednávanie na 21. september 2012, ktoré bolo odročené na účely vyžiadania vyšetrovacieho spisu okresného riaditeľstva Policajného zboru ČVS: ORP­711/OEK­B3­2010, zároveň si okresný súd vyžiadal predmetný vyšetrovací spis, ktorý mu bol doručený 9. októbra 2012. Dňa 30. októbra 2012 sťažovateľ doručil okresnému súdu doplnenie dôkazov. Uznesením č. k. 35 Er 1123/2010­187 zo 16. júla 2014 okresný súd exekúciu zastavil a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov exekučného konania.

Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti konštantne zdôrazňuje, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom vyplýva, že povinná podala 15. októbra 2010 okresnému súdu námietky proti exekúcii s odôvodnením, že 3. apríla 2010 došlo k uzatvoreniu dohody o vyporiadaní dlhu medzi sťažovateľom a povinnou, na základe ktorej sa účastníci dohodli o splatení celej dlžnej sumy. Okresný súd podľa obsahu vyhodnotil podanie povinnej ako návrh na zastavenie exekúcie, keďže tá tvrdí, že po vydaní exekučného titulu zaniklo právo ním priznané, a to splnením dlhu, pričom sa odvoláva na § 57 ods. 1 písm. f) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Aplikácia označeného ustanovenia Exekučného poriadku nevyhnutne vyžaduje zánik práva priznaného exekučným titulom, pričom tento zánik je potrebné zisťovať v súlade s príslušnými hmotno­právnymi ustanoveniami zákonov, čo by mohlo signalizovať (aj napriek už uvedenému) skutkovú zložitosť „exekučnej veci”. Avšak s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že pri rozhodovaní o sťažnosti nemôže byť samotná potreba aplikácie hmotno­právnych ustanovení tou okolnosťou, ktorá by ospravedlňovala absolútnu nečinnosť okresného súdu. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojich vyjadreniach faktickou zložitosťou napadnutej veci neargumentoval.

2. Pri hodnotení doterajšieho priebehu napadnutého konania z hľadiska ďalšieho štandardne uplatňovaného kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka tohto konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 35 Er 1123/2010 k zbytočným prieťahom.

K argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej k porušeniu jeho základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru malo dôjsť aj tým, že okresný súd porušil svoje zákonné povinnosti a nerozhodol o námietkach proti exekúcii v zákonnej lehote, ústavný súd dodáva, že vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie podľa jeho názoru automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho­ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02). Za týchto okolností samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii v posudzovanej veci ústavný súd nepovažuje za porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k jeho porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania tohto základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ žiada, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € z dôvodu „pretrvávajúcej dlhodobej právnej neistoty...“.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci ústavný súd dospel k názoru, že len vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv nepredstavuje pre neho dostatočné zadosťučinenie. Ústavný súd preto, zohľadňujúc doterajšiu dĺžku napadnutého konania a dĺžku obdobia, v ktorom bol okresný súd bez ospravedlniteľného dôvodu nečinný, rozhodol, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € bude v posudzovanej veci primerané (bod 2 výroku tohto nálezu).

Nad rámec svojho rozhodnutia o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia považoval za potrebné vyjadriť sa k argumentácii predsedu okresného súdu obsiahnutej v jeho vyjadrení k sťažnosti, v ktorom navrhuje, aby ústavný súd nepriznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie ani vtedy, ak dospeje k záveru, že ním označené práva podľa ústavy a dohovoru boli porušené, keďže sťažovateľ tým, že uzavrel dohodu o urovnaní dlhu a aj napriek tomu zotrvával na realizácii exekučného konania, sa vlastne domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia za exekučné konanie, ktoré je podľa názoru predsedu okresného súdu vedené nezákonne.

V konkrétnych okolnostiach veci nie je nezanedbateľná aj skutočnosť, že sťažovateľ uviedol okolnosti, na základe ktorých trval na exekúcii vo svojom vyjadrení doručenom okresnému súdu už 6. októbra 2010 (vyjadrenie sťažovateľa k návrhu povinnej na zastavenie exekúcie z 18. augusta 2010, pozn.), pričom okresný súd vo veci rozhodol až 16. júla 2014. Je pravdou, že podľa tohto vyjadrenia sťažovateľ dohodu o vyrovnaní dlhu uzavrel, zároveň však namietal nezaplatenie celkovej dohodnutej sumy zo strany povinnej, preto bolo úlohou okresného súdu sa s argumentmi tak sťažovateľa, ako aj povinnej náležitým spôsobom vysporiadať a po aplikácii príslušných relevantných ustanovení právnych predpisov dospieť k riadne odôvodnenému záveru. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nepovažuje ústavný súd argumenty predsedu okresného súdu za také, ktoré by mali vplyv na rozhodovanie o (ne)priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, resp. určenia jeho sumy.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.