II. ÚS 499/2014

1. Základné právo a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 38/2003 p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 38/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. a p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť a trovy konania v sume 300,16 € (slovom tristo eur a šestnásť centov) na účet ich právneho zástupcu TÖGEL SIKORA & TL, s. r. o., Záborského 19, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

Sťažovatelia v sťažnosti okrem prehľadu procesných úkonov okresného súdu uvádzajú: «Uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 31. 10. 2011 súd vyhlásil, dokazovanie vo vyššie uvedenej právnej veci za skončené a zároveň súd odročil pojednávanie na deň 21. 11. 2011 za účelom vyhlásenia rozsudku vo veci. Vyššie uvedené

uznesenie

Okresného súdu Bratislava II nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňom jeho vyhlásenia, t. j. dňom 31. 10. 2011. Pojednávanie vytýčené na 21. 11. 2011 sa nekonalo z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne . Sťažovatelia podali v súlade s ustanovením § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „len zákon o súdoch“) sťažnosť pre prieťahy v konaní zo dňa 13. 12. 2012 predsedovi Okresného súdu Bratislava II. Z odpovede predsedu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 28. 1. 2013 vyplýva, že tento vyhodnotil sťažnosť ako opodstatnenú, na základe čoho zaradil vec do evidencie konaní sledovaných predsedom súdu. Následne zákonná sudkyňa vytýčila pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 20. 2. 2013. Toto pojednávanie sa však nekonalo z dôvodu neprítomnosti sudkyne prejednávajúcej vec na tomto pojednávaní bez vysvetlenia. Pojednávanie vytýčené za rovnakým účelom na 29. 4. 2013 bolo zákonnou sudkyňou odročené na deň 6. 5. 2013, z dôvodu, že nestihla pripraviť písomné vyhotovenie rozsudku. Na pojednávaní konanom dňa 6. 5. 2013 bol vyhlásený rozsudok vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 9 C/38/2003, avšak nebolo doručené účastníkom konania jeho písomné vyhotovenie na pojednávaní. Písomné vyhotovenie rozsudku nebolo doručené účastníkom konania ani do dňa podania tejto ústavnej sťažnosti... Sťažovatelia podali opätovne predsedovi Okresného súdu Bratislava II sťažnosť zo dňa 27. 5. 2013 v zmysle § 62 ods. 1 zákona o súdoch predsedovi na porušenie práva sťažovateľov na verejné prerokovanie veci bez prieťahov. Z odpovede predsedu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 1. 7. 2013 vyplýva, že sťažnosť bola znova vyhodnotená ako dôvodná a obsahovala prísľub, že predseda Okresného súdu Bratislava II dohliadne, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci zákonnou sudkyňou vypracované. Napriek ďalšej sťažnosti sťažovateľov vyhodnotenej ako dôvodnej do dnešného dňa nebolo doručené účastníkom konania písomné vyhotovenie rozsudku v predmetnej veci.»

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 499/2014­13 z 10. septembra 2014 ju prijal na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 38/2003.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti sťažovateľov a oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 2152/2014 doručenom ústavnému súdu 29. októbra 2014 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vo vyjadrení k sťažnosti ďalej uviedla: «Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a súdneho spisu uvádzam, že sa jedná o skutkovo a právne náročnú vec, v ktorej súd prejednáva zmluvu o dielo uzavretú medzi účastníkmi konania a naviac práce vyhotovené odlišne od dohodnutého predmetu zmluvy, čo malo za následok navýšenie ceny diela. Napriek uvedenému však musím konštatovať, že v konaní vznikli prieťahy spôsobené súdom. Vec bola niekoľkokrát prešetrovaná aj zo strany predsedu súdu, bola zaradená do režimu sledovania, je pravdou, že rozhodnutie vo veci bolo vyhlásené dňa 06. 05. 2014 (ide o zjavnú chybu, správne má byť „06. 05. 2013“, pozn.), pričom rozsudok bol expedovaný účastníkom konania až dňa 26. 03. 2014. K veci ďalej uvádzam, že zákonná sudkyňa , ktorá bola zákonnou sudkyňou v predmetnej veci sa listom prezidentovi SR zo dňa 21. 01. 2014 vzdala funkcie sudcu a táto jej zanikla ku dňu 31. 01. 2014. Po skompletizovaní spisov oddelenia 9C vec prevzal v zmysle dodatku k Rozvrhu práce na rok 2014 sudca , ktorý bol však Súdnou radou Slovenskej republiky s účinnosťou od 01. 04. 2014 preložený na výkon funkcie sudcu na iný okresný súd. Súdnou radou Slovenskej republiky bola s účinnosťou od 01. 05. 2014 na výkon funkcie sudcu preložená sudkyňa , ktorá oddelenie 9C v zmysle dodatku k Rozvrhu práce na rok 2014 prevzala.»

Ústavný súd zisťoval skutočnosti o doterajšom priebehu napadnutého konania zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu, spisu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 160/2014 a z písomného vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, ktorá v rámci podrobného prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní najmä uviedla: „07. 07. 2003 ­ doručený návrh na začatie konania, 15. 07. 2003 ­ výzva na zaplatenie súdneho poplatku do 7 dní od doručenia výzvy, 22. 07. 2003 ­ výzva na zaplatenie súdneho poplatku doručená sťažovateľovi, 07. 12. 2004 ­ uznesenie o zastavení konania z dôvodu nezaplatenia súdnych poplatkov, 04. 01. 2005 ­ doručené podanie navrhovateľa ­ zmena petitu návrhu, 02. 02. 2005 ­ uznesenie, ktorým bolo zrušené uznesenie č. k. 9 C/38/2003­24, 02. 02. 2005 ­ uznesenie o zastavení konania v časti istiny 207.688,­ Sk, 24. 03. 2005 ­ doručené vyjadrenie odporcov k návrhu navrhovateľa, 14. 11. 2005 – pojednávanie, 23. 11. 2005 ­ doručené písomné vyjadrenie odporcov, 07. 12. 2005­ doručené písomné podanie navrhovateľa, 11. 01. 2006 ­ pojednávanie, pojednávanie odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne,

22. 04. 2009 ­ pojednávanie (konalo sa), 18. 05. 2009 ­ doručená žiadosť navrhovateľa o odročenie pojednávania z dôvodu jeho práceneschopnosti, 18. 05. 2009 ­ pojednávanie, pojednávanie odročené z dôvodu práceneschopnosti navrhovateľa (nekonalo sa), 22. 05. 2009 ­ oznámenie o zmene právneho zástupcu navrhovateľa ­ žiadosť o odročenie pojednávania, 24. 06. 2009 ­ pojednávanie odročené (nekonalo sa), 02. 11. 2009 ­ pojednávanie (konalo sa), 24. 11. 2009 ­ doručené písomné podanie ­ čiastočné späťvzatie návrhu navrhovateľom, 09. 12. 2009 ­ pojednávanie (konalo sa), 14. 12. 2009 ­ doručené písomné podanie odporcov ­ oznámenie adresy svedka, 29. 01. 2010 ­ doručené písomné podanie odporcov ­ žiadosť právnej zástupkyne odporcov o odročenie pojednávania z dôvodu čerpania dovolenky, 01. 02. 2010 ­ pojednávanie odročené z dôvodu neprítomnosti právnej zástupkyne odporcov (nekonalo sa), 22. 03. 2010 ­ pojednávanie odročené z dôvodu neprítomnosti odporcov v 1. a 2. rade, ktorí neboli na pojednávanie predvolaní (nekonalo sa), 22. 04. 2010 ­ doručené písomné podanie odporcov ­ žiadosť o odročenie pojednávanie z dôvodu neprítomnosti ich právneho zástupcu, 26. 04. 2010 ­ pojednávanie odročené (nekonalo sa), 28. 05. 2010 ­ doručené písomné podanie odporcov ­ žiadosť o odročenie pojednávania, 31. 05. 2010 ­ pojednávanie odročené (nekonalo sa), 14. 06. 2010 ­ doručené písomné podanie odporcov ­ ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní ­ žiadosť o odročenie pojednávania, plánovaná dovolenka, 18. 06. 2010 ­ úradný záznam ospravedlnenie svedka, jeho neúčasti na pojednávaní, 30. 06.2010 ­ pojednávanie ­ pojednávanie odročené (nekonalo sa), 09. 08. 2010 ­ pojednávanie (konalo sa),

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 61/2006 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na zaplatenie sumy 9 961,22 € s príslušenstvom z titulu zmluvy o dielo. Po právnej stránke ide o štandardnú vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Zo skutočností uvedených sťažovateľmi a okresným súdom ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. Zo skutkového hľadiska ústavný súd zastáva názor, že ide o vec, ktorú možno považovať za fakticky zložitejšiu (početné návrhy účastníkov na dokazovanie a potreba znaleckého dokazovania, ktorého vykonanie je časovo náročnejšie). Ústavný súd ale zároveň konštatuje, že faktická zložitosť veci nemôže ospravedlniť skutočnosť, že vec ani po uplynutí jedenástich rokov od podania návrhu nie je dosiaľ právoplatne skončená.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd zistil, že v roku 2010 bolo na ich žiadosť odročené pojednávanie spolu päťkrát, čo objektívne spôsobilo jeho predĺženie, a preto na túto skutočnosť prihliadal pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že doterajšie trvanie napadnutého konania (vyše 11 rokov) je už samo osebe celkom zjavne neprimerané. Podľa názoru ústavného súdu súdne konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho ako napadnuté konanie, možno spravidla bez ďalšieho považovať za také, ktoré je nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05, II. ÚS 3/09).

Vychádzajúc z doterajšej zjavne neprimeranej dĺžky napadnutého konania (vyše jedenásť rokov), ktorá je z ústavného hľadiska neakceptovateľná, v spojení s obdobiami neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu, ústavný súd dospel k záveru, že v ňom došlo postupom okresného súdu k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval. Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a nemajú povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.

Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 38/2003 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

SIKORA & TL, s. r. o., Záborského 19, Bratislava. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Každému zo sťažovateľov priznal za každý úkon vykonaný v roku 2014 sumu 134 €, čo po znížení o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky predstavuje sumu 268 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony pri dvoch sťažovateľoch vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu predstavuje sumu 300,16 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Keďže právny zástupca sťažovateľov nepredložil ústavnému súdu potvrdenie o tom, že je platcom dane z pridanej hodnoty, ústavný súd mu priznanú odmenu o túto čiastku nezvýšil.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.