II. ÚS 500/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 500/2014­39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta o sťažnosti , , zastúpeného advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, Mariánske námestie 31, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaniach vedených pod sp. zn. 1 T 27/2011 a sp. zn. 3 T 81/2014 (vec pôvodne vedená pod sp. zn. 1 T 114/2004), za účasti Okresného súdu Čadca, takto

rozhodol:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, Mariánske námestie 31, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 1 T 27/2011 a sp. zn. 3 T 81/2014 [vec pôvodne vedená pod sp. zn. 1 T 114/20040 (ďalej spolu aj „napadnuté konania“)].

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Čadca ČVS: ORP­

594/2003 z 1. novembra 2003 začaté trestné stíhanie pre trestný čin ohovárania podľa § 206 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon v znení účinnom do 31. decembra 2005“). Prokurátor Okresnej prokuratúry Čadca (ďalej len „okresná prokuratúra“) podal na sťažovateľa obžalobu 19. apríla 2004, o ktorej okresný súd rozhodol trestným rozkazom sp. zn. 1 T 114/2004 (ďalej len „trestný rozkaz“) tak, že sťažovateľa uznal za vinného zo spáchania trestného činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2005 a odsúdil ho na peňažný trest v sume 5 000 Sk. Proti trestnému rozkazu z 22. apríla 2004 podal sťažovateľ 13. mája 2004 odpor.

Krajského súdu v Žiline podal sťažovateľ sťažnosť na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Uznesením Okresného súdu Čadca zo dňa 14. 1. 2010, teda takmer po troch rokoch, bolo opakovane rozhodnuté o pribratí znalcov do konania. Sťažovateľ podal voči uvedenému uzneseniu sťažnosť. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 3 Tos 27/2010 zo dňa 1. 4. 2010 bolo uznesenie Okresného súdu Čadca čiastočne zrušené. Listom zo dňa 14. 1. 2011 podal sťažovateľ vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 114/2004 sťažnosť na nečinnosť. Opakovanú sťažnosť v danej veci sťažovateľ podal listom zo dňa 9. 2. 2012. V rovnaký deň sťažovateľ podal ďalšiu sťažnosť na prieťahy vo viacerých konaniach vedených na Okresnom súde Čadca. Podpredseda Okresného súdu Čadca listom zo dňa 10. 2. 2012 konštatoval, že sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Krajský súd v Žiline listom zo dňa 16. 3. 2012 konštatoval nekonkrétnosť a nedôslednosť vybavenia sťažnosti. Po opakovanom vybavení sťažnosti podal sťažovateľ dňa 18. 8. 2012 podnet na prešetrenie vybavenia sťažnosti. Krajský súd v Žiline listom zo dňa 24. 9. 2012 upovedomil sťažovateľa o tom, že sťažnosť bola v danom prípade vybavená v súlade s ustanoveniami zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Vec nebola do dnešného dňa ukončená.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „Konanie vo veci vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.: 1 T 114/2004, ktoré je k dnešnému dňu spojené s konaním vedeným na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.: 1 T 27/2011, od okamihu podania obžaloby dňa 19. 4. 2004 prebieha už viac ako desať rokov. Sťažovateľ sa domnieva, že negatívne dôsledky trvania uvedeného trestného konania sa prejavujú aj v iných konaniach, v ktorých je účastníkom. Sťažovateľ predovšetkým nemá istotu v tom, ako k nemu budú príslušné orgány pristupovať. Dĺžka konania vedeného na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 1 T 114/2004 bola do veľkej miery ovplyvnená aj pochybením pri pribratí znalcov za účelom vyšetrenia duševného stavu sťažovateľa. Trvanie trestného konania zásadne zasahuje aj do súkromného života sťažovateľa a dotýka sa jeho dôstojnosti. Z pohľadu svojho okolia môže byť vnímaný ako osoba, ktorá sa dopustila závažnej trestnej činnosti. Dĺžka trvania konania vedeného na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.: 1 T 114/2004 predstavuje vážny zásah do práv sťažovateľa. Vyššie uvedené platí aj pre konanie vedené na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 1 T 27/2011. Obžaloba bola v danej veci podaná dňa 24. 2. 2011. Až listom zo dňa 13. 9. 2013 bola sťažovateľovi obžaloba zaslaná. Vzhľadom na právnu a faktickú zložitosť veci ako aj na správanie sa sťažovateľa nie je trvanie konaní vedených na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.: 1 T 114/2004 a pod sp. zn.: 1 T 27/2013 v súlade s požiadavkou prejednania veci v primeranej lehote. Naopak, trvanie konania je neprimerane dlhé a v rozpore s právom na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.“

Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr 1983/14 z 15. októbra 2014, v ktorom okrem prehľadu procesných úkonov uskutočnených v napadnutých konaniach uviedla, že „Vo veci (rozumej v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 T 27/2011, pozn.) boli spôsobené prieťahy v konaní v čase, keď bol konajúcim sudcom “, a v súvislosti s konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. 3 T 81/2014 konštatovala, že „vo veci boli spôsobené zbytočné prieťahy zo strany súdu. K prieťahom prispel i samotný sťažovateľ, ktorý sa riadne a včas nedostavoval na hlavné pojednávanie a nespolupracoval so súdnymi znalcami.“.

Ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 3 T 81/2014 sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedol, že „Sťažovateľ sa nedostavil na hlavné pojednávanie nariadené na 23. júna 2005 a ani na pojednávanie nariadené na 8. júla 2005. Dňa 25. augusta 2005 bolo vo veci rozhodnuté. Ak zmarenie pojednávaní možno považovať za zavinené sťažovateľom, čo z vyjadrenia nevyplýva, došlo k prieťahom v konaní najviac o 2 mesiace. K dostavovaniu sa sťažovateľa k znalcom je potrebné uviesť, že uznesenia o ustanovení znalcov boli Krajským súdom v Žiline opakovane zrušené. Okresný súd Čadca rozhodol o ustanovení znalcov opakovane. Kým nebolo rozhodnutie o ustanovení znalcov právoplatné, sťažovateľ nebol povinný sa k znalcom dostavovať. Týmto svojím konaním teda sťažovateľ nemohol spôsobiť prieťahy v konaní. Súd bol v danej veci opakovane nečinný. Medzi jednotlivými úkonmi uplynulo viac mesiacov, počas ktorých nebola vec riešená. Od 6. marca 2009 do 2. decembra 2009 nerealizoval súd vo veci žiaden relevantný úkon, t. j. bol nečinný takmer 9 mesiacov. Súd bol rovnako takmer nečinný aj v období od 20. augusta 2010 do 21. mája 2014. Sťažovateľ už od 14. januára 2011 upozorňoval na prieťahy v konaní. Napriek týmto jeho sťažnostiam nebolo vo veci až do podania ústavnej sťažnosti rozhodnuté. Konanie bolo zastavené až uznesením zo dňa 2. septembra 2014, t. j. po 10 rokoch a piatich mesiacoch, počas ktorých sa sťažovateľ v tejto trestnej veci bránil. Sťažovateľ nedisponuje informáciou, či je uznesenie o zastavení konania právoplatné.“.

Sťažovateľ si zároveň za úkon právnej služby vypracovania repliky doručenej ústavnému súdu 6. novembra 2014 k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uplatnil úhradu v sume 142,04 €.

V dňoch 23. júna 2005 a 8. júla 2005 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa. Na hlavnom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 25. augusta 2005, okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 114/2004 zamietol návrh sťažovateľa na doplnenie dokazovania výsluchom tých istých svedkov, dokazovanie výsluchom svedkov vyhlásil za skončené, sťažovateľovi udelil slovo na záverečnú reč a následne vyhlásil rozsudok sp. zn. 1 T 114/04 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 25. augusta 2005“), ktorým sťažovateľa uznal za vinného zo spáchania trestného činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov s podmienečným odkladom na 15 mesiacov, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal. Dňa 16. decembra 2005 bol krajskému súdu predložený spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 25. augusta 2005. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 1 To 372/2005 zo 14. februára 2006 (ďalej len „uznesenie krajského súdu zo 14. februára 2006“) tak, že odvolaním napadnutý rozsudok zrušil podľa § 258 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 a vec podľa § 259 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 vrátil okresnému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie. Spis bol okresnému súdu vrátený 8. marca 2006; okresný súd následne doručoval

uznesenie

krajského súdu zo 14. februára 2006. Dňa 6. júla 2006 okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 114/2004 (ďalej len „uznesenie okresného súdu zo 6. júla 2006“) pribral podľa § 105 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 dvoch znalcov z odboru psychiatrie na účely vyšetrenia duševného stavu sťažovateľa, proti ktorému sťažovateľ podal 9. augusta 2006 sťažnosť, na základe čoho bol spis predložený krajskému súdu 13. októbra 2006 na rozhodnutie o opravnom prostriedku. Krajský súd vrátil spis okresnému súdu 2. novembra 2006 bez rozhodnutia o opravnom prostriedku vzhľadom na skutočnosť, že uznesenie okresného súdu zo 6. júla 2006 nebolo doručované pribratým súdnym znalcom, ktorí sú osobami oprávnenými na podanie sťažnosti.

Dňa 21. júla 2009 zákonný sudca okresného súdu zisťoval prostredníctvom obvodného oddelenia Policajného zboru, či sťažovateľ bol niekedy zastihnutý hliadkou, pričom mu bolo oznámené, že na adrese, ktorú uviedla jeho matka, zastihnutý nebol. Dňa 5. novembra 2009 bolo okresnému súdu oznámené, že okresným súdom ustanovená znalkyňa bola vyčiarknutá zo zoznamu súdnych znalcov, na základe čoho okresný súd uznesením č. k. 1 T 114/2004­206 zo 14. januára 2010 (ďalej len „uznesenie zo 14. januára 2010“) prikázal vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa a podľa § 105 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 pribral do konania znalca z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie. Dňa 3. februára 2010 bola okresnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 14. januára 2010, na základe čoho bol spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie doručený 15. marca 2010 krajskému súdu na rozhodnutie. Dňa 1. apríla 2010 krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 27/2010 zrušil uznesenie okresného súdu zo 14. januára 2010 vo výroku, ktorým okresný súd prikázal vyšetriť duševný stav obžalovaného a vo výroku, ktorým bol do konania pribratý súdny znalec (a to z dôvodu, že nebolo potrebné opätovne prikazovať vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa a priberať do konania , keďže o tomto už rozhodol krajský súd svojím právoplatným uznesením z 1. februára 2007, pozn.). Dňa 14. júna 2010 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie okresným súdom ustanoveného znalca o tom, že sťažovateľ sa nedostavil na predvolanie na uskutočnenie znaleckého vyšetrenia, súdny znalec zároveň oznámil svoju zaujatosť. V dňoch 1. júla 2010 a 3. augusta 2010 okresný súd urgoval ustanoveného znalca o oznámenie, z akých dôvodov nebol vypracovaný znalecký posudok, súdny znalec 20. augusta 2010 okresnému súdu oznámil, že po viacerých neúspešných pokusoch o predvolanie sťažovateľa ho predvoláva na 30. august 2010, pričom zároveň navrhol pre prípad, že sťažovateľ výzvu neuposlúchne, jeho ústavné pozorovanie. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 27/2011 z 25. mája 2011 spojil na spoločné konanie a rozhodnutie trestnú vec sťažovateľa, v ktorej je obžalovaný zo spáchania trestného činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, vedenú pod sp. zn. 1 T 114/2004 s trestnou vecou sťažovateľa, v ktorej je obžalovaný zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3 Trestného zákona vedenú pod sp. zn. 1 T 27/2011; obe veci boli po spojení ďalej vedené pod sp. zn. 1 T 27/2011. Dňa 21. mája 2014 okresný súd vylúčil zo spoločného konania vedeného pod sp. zn. 1 T 27/2011 vec pôvodne vedenú pod sp. zn. 1 T 114/2004 na samostatné konanie, ktorú ďalej vedie pod sp. zn. 3 T 81/2014. Dňa 24. júna 2014 bolo vo veci nariadené hlavné pojednávanie na 2. október 2014; termín hlavného pojednávania bol následne zrušený. Dňa 2. septembra 2014 okresný súd vydal uznesenie sp. zn. 3 T 81/2014, ktorým trestné stíhanie sťažovateľa vo veci obžaloby zo spáchania trestného činu ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 zastavil, proti označenému uzneseniu podal 25. septembra 2014 prokurátor okresnej prokuratúry sťažnosť.

Uznesením sp. zn. 1 T 27/2011 zo 16. septembra 2013 okresný súd ustanovil sťažovateľovi obhajcu, ktorému doručoval obžaloby vo veciach vedených pod sp. zn. 1 T 27/2011 a sp. zn. 1 T 114/2004, ako aj uznesenie sp. zn. 1 T 27/2011 z 25. mája 2011 o spojení vecí. Dňa 3. októbra 2013 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa na 23. október 2013. Dňa 7. októbra 2013 okresný súd nariadil predvedenie sťažovateľa na hlavné pojednávanie nariadené na 23. október 2013. Dňa 23. októbra 2013 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Dňa 31. októbra 2013 bolo Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Čadca doručené upovedomenie o vykonaní previerky v mieste trvalého bydliska sťažovateľa a jeho matky, na základe ktorého bol okresný súd informovaný o tom, že sťažovateľ sa nezdržiava ani na jednej z adries a nepodarilo sa zastihnúť ani jeho rodinných príslušníkov. Dňa 8. novembra 2013 okresný súd vykonal dopyt na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Čadci v súvislosti s dávkami vyplácanými sťažovateľovi v hmotnej núdzi, ktorý odpovedal na výzvu podaním z 12. novembra 2013, a na , v súvislosti s platbami zasielanými z účtu sťažovateľa, ktorá odpovedala na výzvu podaním z 15. novembra 2013. Dňa 21. mája 2014 okresný súd vylúčil zo spoločného konania vedeného pod sp. zn. 1 T 27/2011 vec pôvodne vedenú pod sp. zn. 1 T 114/2004 na samostatné konanie a vylúčenej veci pridelil sp. zn. 3 T 81/2014. Dňa 24. júna 2014 bolo nariadené hlavné pojednávanie na 2. október 2014, ktoré bolo odročené z dôvodu nedostavenia sa svedka na 27. november 2014 na účely ustanovenia znalca, vyžiadania listinných dôkazov a predvolania svedka. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 81/2014 z 3. októbra 2014 pribral do konania súdneho znalca.

Podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. 6. 1978). Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky. Obvykle neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej postup súdu môže mať povahu prieťahov v konaní (napr. I. ÚS 137/02).

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 81/2014 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 114/2004) od podania obžaloby okresnému súdu 19. apríla 2004 do 25. mája 2011, keď okresný súd uznesením spojil na spoločné konanie a rozhodnutie veci vedené pod sp. zn. 1 T 114/2004, a od 21. mája 2014, keď okresný súd vylúčil zo spoločného konania vedeného pod sp. zn. 1 T 27/2011 vec pôvodne vedenú pod sp. zn. 1 T 114/2004 na samostatné konanie, ďalej vedenú pod sp. zn. 3 T 81/2014, do rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ je stranou napadnutého trestného konania v procesnom postavení obžalovaného. Zo súdneho spisu ústavný súd zistil také skutočnosti, na základe ktorých by mohol pripísať negatívny podiel sťažovateľa na doterajšej dĺžke napadnutého konania. Sťažovateľ sa nezúčastnil bez ospravedlnenia hlavného pojednávania nariadeného na 23. jún 2005 a 8. júl 2005 a neposkytoval okresnému súdu požadovanú súčinnosť v súvislosti s vykonávaním znaleckého dokazovania (právoplatné uznesenie krajského súdu z 1. februára 2007 a právoplatné uznesenie krajského súdu z 1. apríla 2010), ktorým bolo prikázané vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa podľa § 116 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, a súčasne boli do konania pribratí dvaja znalci z odboru psychiatrie, a to aj napriek skutočnosti, že označené právoplatné uznesenia krajského súdu boli sťažovateľovi riadne doručené. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ si neplnil svoju povinnosť poskytnúť požadovanú súčinnosť pri vykonávaní znaleckého dokazovania vyplývajúcu mu z právoplatných rozhodnutí krajského súdu, preto ústavný súd nemohol súhlasiť s jeho argumentáciou, podľa ktorej „Kým nebolo rozhodnutie o ustanovení znalcov právoplatné, sťažovateľ nebol povinný sa k znalcom dostavovať. Týmto svojím konaním teda sťažovateľ nemohol spôsobiť prieťahy v konaní.“.

Pri preskúmavaní tretieho hodnotiaceho kritéria sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a konštatuje, že v takej pre sťažovateľa významnej veci, akou je trestnoprávne konanie, okresný súd jednak svojou nečinnosťou, ale aj neefektívnou činnosťou spôsobil neprimerané predĺženie predmetného konania.

Podľa zistení ústavného súdu sa napadnuté konanie vedené okresným súdom vyznačuje niekoľkými obdobiami krátkodobej nečinnosti [napr. obdobie od februára 2005 (hlavné pojednávanie) do júna 2005 (hlavné pojednávanie), v ktorom jediným úkonom okresného súdu bolo vyžiadanie si súvisiaceho spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 C 59/2003; obdobie od marca 2006, keď bol spis po rozhodnutí o odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 25. augusta 2005 vrátený krajským súdom okresnému súdu na ďalšie konanie, do júla 2006, keď okresný súd vydal uznesenie o pribratí dvoch súdnych znalcov z odboru psychiatrie na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa, od júla 2009, keď okresný súd zisťoval miesto pobytu sťažovateľa prostredníctvom obvodného oddelenia Policajného zboru, do januára 2010, keď okresný súd uznesením č. k. 1 T 114/2004­206 prikázal vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa a pribral do konania súdnu znalkyňu z odboru psychiatrie, a od augusta 2010, keď okresný súd urgoval súdneho znalca na oznámenie dôvodov nevypracovania znaleckého posudku, do mája 2011, keď došlo k spojeniu veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 1 T 114/2004 s vecou vedenou pod sp. zn. 1 T 27/2011)], ako aj jedným dlhodobým obdobím neodôvodnenej nečinnosti od februára 2007, keď krajský súd po vydaní uznesenia sp. zn. 3 Tos 3/2007 vrátil spis okresnému súdu na ďalšie konanie, až do marca 2009, keď okresný súd nariadil výsluch sťažovateľa.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 27/2011

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 1 T 27/2011 nemožno považovať z faktického hľadiska ani z právneho hľadiska za zložité. Zo spisu vyplýva, že v predmetnej trestnej veci ide o rozhodovanie o obžalobe pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej rozhodovacej agende všeobecných súdov v trestných veciach.

2. V súvislosti so správaním účastníka konania ako druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovi ako strane napadnutého trestného konania v procesnom postavení obžalovaného nemožno v tomto napadnutom konaní pripísať na ťarchu jeho negatívny podiel na dĺžke tohto napadnutého konania. Sťažovateľ sa síce nezúčastnil bez ospravedlnenia hlavného pojednávania nariadeného na 3. október 2013, zo zistení ústavného súdu však vyplýva, že predvolanie na toto pojednávanie si prevzal až 4. októbra 2013, teda o termíne hlavného pojednávania nemal pred jeho konaním vedomosť.

3. Pri preskúmavaní tretieho hodnotiaceho kritéria sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a konštatuje, že aj v tomto prípade okresný súd jednak svojou nečinnosťou, ale aj neefektívnou činnosťou spôsobil predĺženie predmetného konania.

Za nesústredenú činnosť považuje sťažovateľ aj postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 27/2011, ktorým tento doručil obžalobu až po viac ako troch rokoch (obžaloba bola okresnou prokuratúrou podaná okresnému súdu 24. februára 2011, pozn.), a to listom z 13. septembra 2013. Spis vzťahujúci sa na konanie vedené pod sp. zn. 1 T 27/2011 (ďalej len „spis“), ktorý si vyžiadal ústavný súd, neobsahoval podľa jeho zistení doručenku, ktorá by preukazovala doručenie obžaloby sťažovateľovi. Zo spisu vyplynulo, že obžaloba podaná v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 27/2011 bola spoločne s obžalobou podanou v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 114/2004 doručená obhajcovi sťažovateľa 24. septembra 2013 (po jeho ustanovení okresným súdom 16. septembra 2013). Na č. l. 172 spisu sa nachádza pokyn zákonného sudcu, ktorý bol zaznamenaný 12. augusta 2013 a vykonaný 13. septembra 2013: „Hlav. poj. 3/10/2013, o 9.30 hod., č. 29, volať: obžal., + obž. 1 T 27/11“, z ktorého možno usúdiť, že ním zákonný sudca dal kancelárii inštrukciu na doručenie obžaloby sťažovateľovi, tak ako to sťažovateľ sám tvrdí (obžaloba doručená až listom z 13. septembra 2013, pozn.). V konečnom dôsledku sa k tvrdeniu sťažovateľa o tejto skutočnosti okresný súd nevyjadril, a teda tvrdenie sťažovateľa ani nevyvrátil. Z uvedeného dôvodu hodnotí ústavný súd postup okresného súdu v súvislosti s doručovaním obžaloby sťažovateľovi ako nesústredenú činnosť, ktorá v konečnom dôsledku prispela výrazným spôsobom k predĺženiu napadnutého konania.

Ako neefektívnu činnosť okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd hodnotí aj postup, ktorým okresný súd uznesením č. k. 1 T 27/2011­234 z 25. mája 2011 spojil na spoločné konanie vec sťažovateľa vedenú pod sp. zn. 1 T 114/2004 s vecou vedenou sp. zn. 1 T 27/2011.

Ústavný súd sa stotožňuje s odôvodnením okresného súdu obsiahnutým v jeho uznesení sp. zn. 1 T 27/2011 z 21. mája 2014, avšak zároveň konštatuje, že jeho postup, výsledkom ktorého bolo prijatie rozhodnutia o spojení vecí sťažovateľa na spoločné konanie, je nevyhnutné kvalifikovať ako nesústredenú a neefektívnu činnosť, keďže okresnému súdu musela (a mala) byť už v čase prijímania takéhoto rozhodnutia známa skutočnosť, že nie sú dané podmienky na spoločné konanie a že prípadné spojenie vecí sťažovateľa na spoločné konanie bude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote. Sťažovateľ súčasne tvrdí, že mu okresný súd nedoručil „uznesenie o spojení vecí“, čím rovnako došlo v napadnutom konaní k porušeniu jeho práv podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd, vychádzajúc zo spisu, konštatuje, že okresný súd uznesenie č. k. 1 T 27/2011­ 234 z 25. mája 2011 o spojení vecí sťažovateľa doručoval sťažovateľovi do Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Žiline, súdna zásielka však bola vrátená okresnému súdu 23. júna 2011 s poznámkou o nemožnosti jej doručenia sťažovateľovi pre jeho zdravotný stav. Z uvedeného vyplýva, že doručeniu citovaného uznesenia bránila okresnému súdu v konkrétnom čase objektívna prekážka, ústavnému súdu však nie je zrejmý dôvod, pre ktorý sa okresný súd opätovne nepokúsil dané uznesenie sťažovateľovi doručovať, prípadne zisťovať, či zdravotný stav sťažovateľa mu prevzatie súdnej zásielky umožňuje.

Vzhľadom na uvedené je podľa názoru ústavného súdu potrebné vyhodnotiť ako neefektívny aj postup okresného súdu súvisiaci s doručovaním uznesenia č. k. 1 T 27/2011­234 z 25. mája 2011.

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € „z dôvodu, že prieťahy v konaní spôsobili značnú právnu neistotu sťažovateľa, ktorá v danom prípade trvá už viac ako desať rokov...“.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Majúc na zreteli konkrétne okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutých konaní, období nečinnosti, ako aj období, v ktorých došlo k neefektívnej činnosti okresného súdu, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu 134 €, čo predstavuje spolu s režijným paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 284,08 € (bod 4 výroku tohto nálezu).