II. ÚS 500/2015

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 47/2000 p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Galanta p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 3. Okresný súd Galanta j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet advokáta JUDr. Igora Klamára, Družstevná 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 47/2000 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

„Predmetné konanie začalo 12. 7. 2000 a stále prebieha. Jeho dĺžka ku dnešnému dňu dosiahla takmer pätnásť rokov. Podľa nášho názoru nejde o vec skutkovo, právne alebo procesné zložitú. Žaloba o zaplatenie 29.456,85 EUR s prísl. doručená súdu bola podložená všetkými potrebnými dokladmi. Navrhovateľ ako účastník konania vždy reagoval na výzvy súdu alebo žiadosti znalca riadne a včas a nie je si vedomý, že by k dĺžke konania prispel svojím konaním. V snahe domôcť sa meritórneho rozhodnutia okresného súdu vo veci sme v danom prípade využili ustanovenie § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení a písomne sme upozornili predsedu okresného súdu na prieťahy v súdnom konaní, avšak aj po ubezpečení podpredsedom Okresného súdu Galanta, že vec bude možné meritórne rozhodnúť na najbližšom pojednávaní, konanie v predmetnej veci stále pokračuje. Podľa nášho názoru v danej veci spôsobil prieťahy súd. Prvé pojednávanie v predmetnej veci nariadil po viac ako desiatich mesiacoch od podania návrhu. Okresný súd prvý krát rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 15. 4. 2004. Na základe odvolania navrhovateľa Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 31. 1. 2005 rozsudok Okresného súdu zrušil. Ďalšie pojednávanie vo veci bolo vytýčené až po mojej písomnej žiadosti na deň 28. 2. 2006. Pojednávanie vytýčené na tento deň, ako aj ďalšie pojednávanie, vytýčené na deň 13. 4. 2006 sa nekonali z dôvodov na strane odporcu. Ďalšie pojednávanie vo veci sa konalo až 1. 6. 2006, t. j. takmer jeden a pol roka od vydania rozhodnutia Krajského súdu v Trnave. Pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu vypracovania doplnku k znaleckému posudku. Dňa 8. 8. 2006 vydal Okresný súd Galanta uznesenie, ktorým uložil znalcovi vypracovať dodatok k znaleckému posudku č. 038/2003 z 3. 3. 2003. Následne boli vydané ďalšie uznesenia, ktoré popisujem v časti A návrhu, ktorými boli ustanovení ďalší znalci na vypracovanie dodatku predmetného znaleckého posudku. Až dňa 15. 4. 2013 bol súdu doručený znalecký posudok č. 50/2013, ktorý vypracoval znalec . Máme za to, že aj v tomto prípade možno prieťahy v konaní pričítať okresnému súdu, pretože znalci nerešpektovali určené lehoty na vypracovanie dodatku k znaleckému posudku a súd vo vzťahu ku znalcom nekonal adekvátne rýchlo. Následkom týchto skutočností bol znalecký posudok bol vypracovaný až po takmer siedmich rokoch od vydania nariadenia na jeho vypracovanie. Od tejto doby sa uskutočnili dve pojednávania vo veci, naposledy dňa 6. 4. 2014. Konanie prebieha do dnešného dňa s tým, že ďalší termín pojednávania doteraz vytýčený nebol.“

Predseda okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení č. Spr 721/2015 z 23. októbra 2015 (doručenom ústavnému súdu 30. októbra 2015) v podstatnej časti uvádza: „Je možné súhlasiť so sťažovateľom, že predmetné súdne konanie trvá neprimerane

. . . Nie je možné však súhlasiť s názorom sťažovateľa, že ide o vec jednoduchú po právnej a skutkovej stránke, pretože nevyhnutným predpokladom na kvalifikované rozhodnutie vo veci je riadne a kvalitné vykonanie znaleckého dokazovania. V súdenom prípade doteraz bolo určených už 5 znalcov.

. . Dňa 01.06.2006 súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie za znalca bol určený . Po právoplatnosti uznesenia a zložení preddavku na znalecké dokazovanie spis bol zaslaný znalcovi dňa 12.10.2006. Keďže znalec v súdom určenej lehote nepodal znalecký posudok, súd urgoval znalca na podanie znaleckého posudku. V následnom období so znalcom nebolo možné sa spojiť, pretože súdne zásielky zasielané poštou znalec nepreberal a zásielky mu nebolo možné doručiť ani prostredníctvom OO PZ v , až napokon urgencia o podanie posudku a vrátenie súdneho spisu sa podarilo doručiť znalcovi až za pomoci policajného orgánu 06.09.2007, keďže napriek tejto výzve znalec nepodal posudok a nevrátil spis, súd mu dňa 29.10.2007 uložil poriadkovú pokutu 25.000,- Sk. Toto uznesenie znalcovi sa nepodarilo doručiť ani poštou ani prostredníctvom policajného orgánu, hoci súd sa o to sústavne pokúšal až napokon predmetné uznesenie bolo doručené znalcovi 29.04.2008. Medzičasom súd sa obrátil s požiadavkou vykonanie dohľadu nad činnosťou OOPZ pri doručovaní zásielok adresátovi na Krajské riaditeľstvo policajného zboru v .

Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 22. 12. 2008 a spis znalcovi bol doručený 23. 01. 2009. Keďže znalec v súdom určenej lehote nepodal znalecký posudok, súd ho urgoval dňa 22. 05. 2009 avšak súdnu zásielku znalec neprevzal, napokon urgencia bola doručená poštou čo bolo zistené na základe reklamačného konania vykonané na pošte. Keďže znalec ani takto nedoručil súdu znalecký posudok, ani súdny spis nevrátil, súd mu dňa 17.08.2009 uložil poriadkovú pokutu 300,- Eur. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť až 06.10.2009.

10.05.2011 urgoval podať znalecký posudok a vrátiť spis. Znalec súdne zásielky zasielané poštou nepreberal, preto súd dňa 14.06.2011 doručil výzvu znalcovi prostredníctvom OOPZ SR v . Na to znalec súdu vrátil spis bez vypracovania znaleckého posudku a zároveň požiadal dňa 01.08.2011 o predĺženie lehoty na podanie znaleckého posudku vzhľadom na náročnosť veci do 30.11.2011. Súd súhlasil s predĺžením lehoty avšak len do 30.09.2011 a spis 09.08.2011 vrátil späť znalcovi. Keďže ani v tejto predĺženej lehote znalec znalecký posudok nepodal, súd mu dňa 16.11.2011 uložil poriadkovú pokutu 500,- Eur. Ani toto uznesenie sa nepodarilo doručiť znalcovi prostredníctvom pošty, preto súd dňa 10.01.2012 požiadal OOPZ SR v o doručenie súdnej zásielky znalcovi. Po doručení uznesenia o uložení poriadkovej pokuty v zákonnej lehote dňa 23.02.2012 znalec podal voči uzneseniu odvolanie. Súd 27.02.2012 opätovne urgoval znalca, ale už o vrátenie spisu a keďže cez poštu sa nepodarilo doručiť znalcovi urgenciu súd doručoval dňa 28.03.2012 prostredníctvom OOPZ SR v .

Medzičasom už súd vydal uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania ďalším znalcom, dňa 08.10.2012 a spis okamžite po odobratí od znalca dňa 04.12.2012 zaslal znalcovi . Dňa 07.12.2012 súdu bolo doručené oznámenie Ministerstvom spravodlivosti SR o tom, že bol vyčiarknutý zo zoznamu znalcov.

Sudca dňa 22.04.2013 vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 06.08.2013. . . Dňa 06.05.2014 vo veci bolo meritórne pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 16.09.2014 za účelom výsluchu znalca . Medzičasom odporca dňa 11.06.2014 požiadal súd o doplnenie znaleckého posudku znalcom s poukazom na predložené nové dôkazy. Túto svoju žiadosť písomne podaním doručeným súdu 18.07.2014 doplnil. Súd na základe toho dňa 08.08.2014 vydal uznesenie o nariadení doplnenia znaleckého dokazovania v uznesení v naznačenom smere a následne zrušil určený termín pojednávania na 16.09.2014. Znalec mal doplniť znalecký posudok v lehote 40 dní, ktorú lehotu znalec nedodržal a 07.01.2015 požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku. Následne dňa 12.01.2015 odporca požiadal súd o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ktorú žiadosť súd uznesením zo dňa 13.01.2015 zamietol. Znalcovi súd predĺži lehotu na podanie doplňujúceho posudku. Odporca dňa 04.02.2015 podal odvolanie proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov.

Znalec však medzičasom dňa 08.04.2015 podal znalecký posudok, ktorý následne súd doručil právnym zástupcom účastníkov konania na vyjadrenie, uznesením zo dňa 06.05.2015 priznal znalečné znalcovi . Dňa 19.06.2015 súd vydal uznesenie o oslobodení odporcu od platenia súdnych poplatkov a následne uznesenie o znalečnom bolo predložené do učtárne tunajšieho súdu za účelom vyplatenia znalečného pre znalca. Sudca v období mesiacov august, september 2015 si čerpal riadnu dovolenku a následne bol PN.

Prípisom č. k. II. ÚS 500/2015-16 z 5. októbra 2015 ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby oznámil, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie okresného súdu č. Spr 721/2015 z 23. októbra 2015 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 19. novembra 2015 uvádza, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, pričom k vecnej stránke označeného vyjadrenia okresného súdu okrem iného konštatuje, že „všetky prieťahy boli spôsobené konaním, resp. nekonaním súdu (zmeny zákonného sudcu), nekonaním ustanovených znalcov a niektoré termíny pojednávaní boli menené z dôvodu ospravedlnenia sa odporcu, resp. jeho právneho zástupcu“.

Nad rámec svojich predchádzajúcich tvrdení sťažovateľ poukázal aj na právne závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 311/06, podľa ktorých nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Sťažovateľ zároveň v predmetnom podaní skorigoval rozsah a sumu požadovanej úhrady pôvodne uplatnených úkonov právnej služby a žiada, aby mu bola priznaná úhrada „... za 3 úkony právnej služby... (prevzatie veci a prvá porada s klientom, vypracovanie sťažnosti, vyjadrenie k stanovisku OS Galanta) 3 x paušál... [s]polu 444,66 Eur“.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní z vyjadrení a listín predložených účastníkmi konania, na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sp. zn. 11 Cb 47/2011, ako aj z podkladov (prehľadov úkonov okresného súdu v konaní sp. zn. 11 Cb 47/2011), ktoré mal k dispozícii v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 189/2011, v ktorom rozhodoval o sťažnosti odporcu, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 47/2011.

1. Predmetom napadnutého konania, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, je rozhodovanie o jeho návrhu na zaplatenie sumy 29 456,85 € s príslušenstvom z titulu odstúpenia od zmluvy o dielo, pričom obdobné spory tvoria bežnú agendu všeobecných súdov, ktoré vykonávajú súdnictvo v obchodnoprávnych veciach. V súvislosti s posudzovaním faktickej zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že pre rozhodnutie v merite veci je potrebné zistiť skutkové otázky, ktoré vyžadujú odborné znalosti, a tým aj vykonanie znaleckého dokazovania, čo bezpochyby zvyšuje stupeň skutkovej náročnosti veci. Stupeň skutkovej zložitosti veci zvyšuje aj rozsah spisového materiálu, ktorý činí približne 900 listov. Napriek už uvedenému tieto skutočnosti nie sú v okolnostiach danej veci spôsobilé vysvetliť celkovú dĺžku napadnutého konania, avšak možno ich zohľadniť pri určení sumy primeraného zadosťučinenia.

2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria, a to správania sťažovateľa ako účastníka napadnutého konania, nezistil také skutočnosti, ktoré by významne ovplyvnili jeho doterajšiu dĺžku a mali byť zohľadnené na jeho ťarchu. Sťažovateľ sa zúčastňoval pojednávaní a na výzvy okresného súdu reagoval primerane. Správanie sťažovateľa v napadnutom konaní takto nemožno hodnotiť ako faktor, ktorý prispel k celkovej dĺžke konania.

Z obsahu sťažnosti a z vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil, že konanie na okresnom súde je ako celok poznačené neefektívnosťou a nesústredenosťou. Za súčasť nesústredenej činnosti okresného súdu považuje ústavný súd aj jeho postup pri zabezpečovaní znaleckého dokazovania aj po právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

Na vrub neefektívnosti v postupe okresného súdu pri zabezpečovaní znaleckého dokazovania možno okresnému súdu pripísať jeho postup vo vzťahu k ustanoveným znalcom, keď nekonal dostatočne rýchlo a dôsledne, pričom takto rozhodujúcou mierou prispel k prieťahom v napadnutom konaní.

Napokon ústavný súd konštatuje, že o neefektívnosti postupu okresného súdu svedčí predovšetkým samotná skutočnosť, že vec sťažovateľa nie je ani po viac ako 15 rokoch od začatia konania právoplatne skončená, čo je už samo osebe z ústavného hľadiska neakceptovateľné (napr. m. m. IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 82/2010), bez ohľadu na hodnotenie miery, v akej okresný súd prispel k tomuto stavu.

Pokiaľ ide o obranu okresného súdu, že v napadnutom konaní došlo k opakovanej zmene zákonného sudcu, ich nedostatočného počtu a s tým súvisiacim množstvom pridelených vecí jednotlivým sudcom okresného súdu, ústavný súd túto argumentáciu nemohol akceptovať. Ústava v čl. 48 ods. 2, ale aj dohovor v čl. 6 ods. 1 zaväzuje predovšetkým všeobecné súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal alebo nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03, II. ÚS 153/06, III. ÚS 399/2011), že personálne problémy (dlhodobá práceneschopnosť sudcu, zmeny zákonných sudcov) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, III. ÚS 399/2011).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 700 €. Tento návrh odôvodňuje najmä s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, prihliadol na charakter jeho neefektívnej činnosti v skúmanom období, na obdobie jeho nečinnosti, predmet sporu, skutkovú a právnu zložitosť veci, ako aj jej význam pre sťažovateľa a správanie sťažovateľa v posudzovanom období.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorá bola 839 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal sťažovateľovi za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 139,83 € [1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 3 vyhlášky)], čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume po 8,39 € [1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky)] predstavuje sumu 296,44 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Ústavný súd nepriznal odmenu za tretí úkon právnej služby, ktorým bolo stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu, pretože neobsahuje novú skutkovú alebo právnu argumentáciu relevantnú vo veci oproti tej, ktorú sťažovateľ uvádza vo svojej sťažnosti (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP (bod 3 výroku tohto nálezu)].

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.