II. ÚS 50/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 18 CoPr 5/2012 z 23. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 28. apríla 2004 Okresnému súdu Poprad žalobu proti Prezídiu Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, odboru hraničnej a cudzineckej polície (ďalej len „žalovaný“) o zaplatenie sumy 44 550 Sk a o určenie neplatnosti personálneho rozkazu č. 228 z 28. júna 2001. Okresný súd Poprad postúpil vec Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením z 29. januára 2008 konanie o preskúmanie zákonnosti personálneho rozkazu č. 228 z 28. júna 2001 zastavil, nárok sťažovateľa na zaplatenie 44 550 Sk s príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie a vec postúpil Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“).

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 21 S 3/2008 z 3. novembra 2011 tak, že žalobu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 18 CoPr 5/2012 z 23. mája 2012 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal vady konania podľa § 237 písm. f) a g) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). O dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 180/2013 z 28. apríla 2014 tak, že toto dovolanie odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, pričom ďalej uvádza: „Súd prvého stupňa ako i odvolací súd svojim postupom odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, keď obidva súdy nezdôvodnili riadne napadnuté rozhodnutia, pričom odvolací súd zároveň pochybil i v tom, že nezdôvodnené rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ust. §-u 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. nezrušil... Základným právnym názorom súdu prvého stupňa, ale i odvolacieho súdu, na základe ktorého bola žaloba žalobcu zamietnutá, je ich názor že pri rozhodnutí v tejto veci sú súdy viazané personálnym rozkazom č. 228 z 28. 6. 2001... Ani súd prvého stupňa a ani odvolací súd nepresvedčili sťažovateľa, že by tento ich právny názor mal oporu v zákone, pretože žiadne zákonné ustanovenia, ktoré by zdôvodňovali ich postup pri hodnotení uvedeného personálneho rozkazu necitovali a ani inak neuviedli, preto ich právne posúdenie veci je pre žalobcu len nezdôvodneným názorom. Podľa sťažovateľa predmetný nezákonný personálny rozkaz je len jedným z dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané. Prečo sa súdy necítili byť viazané zákonným personálnym rozkazom č. 262/1999, ktorým bol žalobcovi priznaný osobný príplatok..., ktorý bol tiež jedným z dôkazov, to nezdôvodnili. ... Pokiaľ rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je dostatočne zdôvodnené podľa ust. §- u 157 ods. 2 O. s. p., je odvolací súd povinný podľa názoru sťažovateľa napadnuté rozhodnutie v súlade s ust. §-u 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na nové rozhodnutie, inak dôjde narušeniu dvojinštančnosti konania a tým aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. To platí aj v prípade, že odvolací súd je presvedčený o vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré nie je dostatočne odôvodnené v súlade s ust. §-u 157 ods. 2 O. s. p. Sťažovateľ v tomto smere poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 4 Cdo 317/2009...

Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť pridelením veci do nesprávneho registra, uvádza: „Podľa nášho názoru je nesprávne pokladať za správne obsadený súd, ak bolo porušené právo účastníka konania na jeho zákonného sudcu, teda v súlade s ust. §-u 3 ods. 3 Zák. č. 757/2004 Z. z., podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Už všeobecné súdy musia byť strážcami ústavnosti pri svojom konaní a rozhodovaním, a to v súlade s čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. Preto pokiaľ Ústava SR stanovuje, že nikto nemôže byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi a zároveň zákon stanovuje, kto je považovaný za zákonného sudcu, javí sa nám nesprávne tvrdenie, že súd obsadený inou osobou, ako zákonným sudcom možno považovať za správne obsadený súd. Opačný názor sa nám javí ako ústavne nekonformný a zužujúci výklad. Pokiaľ sa týka tvrdenia odvolacieho súdu, ktorý skutočnosť, že vec bola zaradená do nesprávneho registra, nepovažuje za významnú, keďže táto chyba mala byť odstránená ust. §-u 152 ods. 7 Vyhl. MS SR č. 543/2005 Z. z. márnym uplynutím 30 dňovej lehoty od nesprávneho zaradenia veci, máme za to, že tento právny názor je nesprávny. Chybné zaradenie veci do registra sa nemôže zhojiť aplikáciou ust. §-u 152 ods. 7 Vyhl. č. 545/2005 Z. z. Takéto tvrdenie je v rozpore s ust. §-u 3 ods. 3 Zák. č. 757/2004 Z. z., podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Zákon určuje osobu zákonného sudcu len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce. Ust. §-u 152 ods. 7 Vyhl. č. 545/2005 Z. z. nie je ani zákonom ani rozvrhom práce, preto je jeho aplikácia predpisom vyššej právnej sily priamo vylúčená. Zároveň ust. §-u 152 ods. 7 Vyhl. č. 545/2005 Z. z. považujeme za pokus o legislatívne obchádzanie ust. čl. 48 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Pokiaľ súd zistí pri rozhodovaní rozpor v predpise vyššej právnej sily − čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a ust. §-u 3 ods. 3 zák. č. 757/2004 Z. z. na jednej strane a ust. §-u 152 ods. 7 Vyhl. č. 545/2005 Z. z. ako predpisu nižšej právnej sily, ktorý je mimochodom vydaný exekutívou, máme za to, že súd je povinný pridržať sa normy vyššej právnej sily, ktorá bola kreovaná zákonodarnou mocou a podať podnet na zosúladenie odporujúcej normy nižšej právnej sily príslušnému orgánu. Keďže prvostupňový sudca podľa rozvrhu práce na rok 2008 nebol zaradený na prejednávanie civilných vecí, by sa v súlade s rozvrhom práce nikdy nemohol stať zákonným sudcom na prejednanie tejto veci.“

Sťažovateľ si tiež uplatnil právo na úhradu trov konania v sume 284,08 €.

Čo sa týka návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, podľa sťažovateľa je odôvodnené „z dôvodu zásahu do jeho ústavných práv. Jeho návrh sa prejednáva od roku 2004, súdy vo veci viackrát pochybili a nakoniec vyhlásili, že nie sú vo veci nezávislé a že nemôžu vo veci rozhodnúť o všetkých podstatných otázkach a musia sa držať personálneho rozkazu. Neodôvodnili však svoje rozhodnutie po právnej stránke a navyše mu bol odňatý aj zákonný sudca, opäť chybným postupom súdu a sudca ktorý vec rozhodoval, v danom roku nebol pridelený na rozhodovanie civilných vecí vôbec. Hoci tieto okolnosti namietal, súdy rozhodnutia ani neodôvodnili v zákonnom predpísanom rozsahu, tak sa z napadnutého rozhodnutia a ani z predchádzajúceho rozhodnutia prvostupňového súdu nedozvedel, podľa akých zákonných noriem v konaní vlastne neuspel. Tento postup súdu v ňom vyvolal pocit nespravodlivosti, márnosti súdneho konania, ktoré mu neprinieslo ani len zákonné vysvetlenie, prečo vo veci neuspel a to po 10-tich rokoch súdneho konania.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd poukazuje na to, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 28. marca 2013, pričom sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, podal sťažnosť na poštovú prepravu 21. júla 2014, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 28. apríla 2014 tak, že ho odmietol. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu mu bolo doručené 22. mája 2014, a preto s prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu „lehota na podanie ústavnej sťažnosti končí dňom 22. 7. 2014“.

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej sťažnosti nenamieta porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, prípadne postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Za týchto okolností bolo potrebné počítať plynutie lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, a nie od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).