II. ÚS 51/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 51/2016-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S 13/2014 a jeho rozsudkom zo 14. mája 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Sťažovateľ v prvom rade namieta, že krajský súd nesprávne vyhodnotil jeho námietku, že nebol pasívne vecne legitimovaný v predmetnom konaní. V tejto súvislosti uvádza: «Krajský súd v Žiline konal s odporcom − . Vychádzal zo žalobného návrhu navrhovateľa, a to aj napriek tomu, že v žalobe označený účastník v procesnom postavení „odporca“ nemá právnu subjektivitu a nie je spôsobilý byť účastníkom súdneho konania. Žalovaný subjekt bol zo strany navrhovateľa p. označený neúplne, nepresne a nejednoznačne, bez uvedenia akéhokoľvek identifikátora... Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľnou vadou konania a mal podľa presvedčenia sťažovateľa viesť správny súd bez ďalšieho k zastaveniu konania. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania odporcu má za následok, že v momente začatia konania nebol platne založený procesnoprávny vzťah. Odporca ako subjekt práva neexistuje, nikdy mu nebolo pridelené IČO, nemá nijaký majetok, hmotný či nehmotný. Samotný správny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na tú skutočnosť, že právnu subjektivitu podľa stanov má výlučne , pričom predstavenstvo je len jej výkonným orgánom. Z tohoto dôvodu nie je možné navrhovateľom označený subjekt považovať za účastníka konania. Bolo však povinnosťou navrhovateľa p. správne označiť údaje potrebné na identifikáciu právnickej osoby v postavení odporcu, pričom táto jeho povinnosť vyplýva z ust. § 79 ods. (1) O. s. p. Navrhovateľ si túto svoju povinnosť nesplnil, a to i napriek tomu, že bol právne zastúpený. Sťažovateľ namietal tú okolnosť, že nie je pasívne legitimovaným subjektom v predmetnom súdnom konaní vo svojom písomnom vyjadrení k žalobnému návrhu i na pojednávaní dňa 14. 05. 2014, avšak krajský súd sa s touto námietkou vôbec nevysporiadal, čím podstatným spôsobom pochybil. Nevyrovnal sa so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie v predmetnej právnej veci právne dôležité a významné.»

Sťažovateľ tiež poukazuje na podanú námietku zaujatosti voči predsedovi a členom sťažovateľa, a tiež na právny záver krajského súdu, že sťažovateľ ako výkonný orgán si mal vyhradiť rozhodovanie o určitých záležitostiach medzi konferenciami. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „Ostatné právne závery správneho súdu považuje sťažovateľ taktiež za neodôvodnené a neudržateľné. Námietka zaujatosti voči predsedovi i všetkým členom predstavenstva bola správnemu súdu predložená v rámci iného konania - a to vo veci vedenej tým istým senátom Krajského súdu v Žiline pod sp. zn.: 21 S/14/2014, ktorá je vedená na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Predstavenstva č. P02/2014 zo dňa 17. 01. 2014 o neprijatí navrhovateľa za člena . Existuje len jeden originál podanej námietky, ako aj rozhodnutia o nej. Pokiaľ bol originál predložený v inom súdnom konaní iniciovanom navrhovateľom, nebolo možné originál predložiť opätovne. Podľa právneho názoru správneho súdu sťažovateľ je výkonným orgánom , ktorý medzi konferenciami rozhoduje o ďalších záležitostiach , ktoré si vyhradí. Podľa právneho názoru správneho súdu doklad, že sťažovateľ si vyhradil rozhodovanie o odvolaní navrhovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu má byť súčasťou správneho spisu, týkajúceho sa navrhovateľa. Sťažovateľ sa s takýmto právnym názorom správneho súdu nestotožňuje a považuje ho za arbitrárny. Súčasťou správneho spisu, týkajúceho sa navrhovateľa, sú výlučne listiny, ktoré sa dotýkajú navrhovateľa a jeho podaní vo vzťahu k , nie ďalšie listiny, napr. zápisnice zo zasadnutí predstavenstva. Zo žiadneho interného predpisu ani nevyplýva, že rozhodnutie o vyhradení si záležitosti zo strany výkonného orgánu − predstavenstva, t. j. sťažovateľa − musí byť urobené v písomnej forme. Okrem toho, predstavenstvo ako výkonný orgán si vyhradilo rozhodovanie o odvolaní ktorejkoľvek osoby proti rozhodnutiu o odopretí vydania poľovného lístka, nielen o odvolaní navrhovateľa. O podaniach navrhovateľa vo všeobecnosti rozhoduje rovnako ako o podaniach ktorejkoľvek inej osoby. Sťažovateľ poukazuje na tú podstatnú skutočnosť, že už zo samotného textu Rozhodnutia P03/2014 zo dňa 17. 01. 2014 jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ vydal predmetné rozhodnutie ako príslušný orgán v zmysle ust. § 19 bodu 1. písm. l) Stanov. Aj samotný navrhovateľ v petite svojho žalobného návrhu navrhoval, aby po zrušení rozhodnutí správnych orgánov prvého i druhého stupňa správny súd vrátil vec Predstavenstvu na ďalšie konanie a rozhodovanie; nenavrhoval vec postúpiť príslušnému správnemu orgánu, aj keď tak urobiť mohol.“

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená sťažovateľom, ktorý napadol rozsudok krajského súdu zo 14. mája 2014 a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov podľa § 247 a nasl.

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), v ktorom vystupoval na strane odporcu (ako orgán verejnej správy, ktorého rozhodnutie sa v predmetnom konaní na základe žaloby žalobcu preskúmavalo a ktoré podľa tvrdenia žalobcu malo byť nezákonné).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je nositeľom základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Otázkou spôsobilosti orgánov verejnej moci mať v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy postavenie sťažovateľa sa ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti už viackrát zaoberal, pričom v rámci judikatúry ústavného súdu sa ustálil právny názor, že v zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (II. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06, IV. ÚS 257/2012, II. ÚS 699/2015).

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).

Podľa § 51 ods. 7 písm. a) zákona o poľovníctve vydanie poľovného lístka obvodná komora odoprie, a ak už bol vydaný, tak sa odníme, osobe, ktorá nespĺňa podmienky podľa odseku 4 alebo odseku 5.

Podľa § 79 ods. 1 zákona o poľovníctve na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Z uvedených ustanovení zákona o poľovníctva vyplýva, že Slovenská poľovnícka komora (ďalej len „Komora“) je právnická osoba, ktorá sa ďalej člení na obvodné komory, ktoré pôsobia spravidla v územnom obvode okresného úradu (porovnaj § 41 ods. 4). Komora plní úlohy na úseku poľovníctva vyplývajúce jej zo zákona o poľovníctve a zo stanov. Do pôsobnosti Komory patrí aj vydávanie poľovných lístkov, predlžovanie ich platnosti a ich odnímanie [porovnaj napr. § 42 ods. 1 písm. d), § 51 ods. 1, § 51 ods. 7].

V zmysle stanov Komory z 23. januára 2010 (vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu zo 14. mája 2014, pozn.) je obvodná poľovnícka komora organizačnou zložkou Komory (§ 17 ods. 1 stanov). Podľa § 17 ods. 6 stanov obvodná poľovnícka komora má vlastnú právnu subjektivitu, koná vo svojom mene a môže nadobúdať majetok. Podľa § 19 ods. 1 stanov predstavenstvo je výkonným orgánom obvodnej poľovníckej komory, ktoré medzi konferenciami podľa písm. l) rozhoduje o ďalších záležitostiach obvodnej poľovníckej komory, ktoré si vyhradí.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zo 14. mája 2014 vyplýva, že rozhodnutím č. 30, 31/2013 zo 7. novembra 2013 nevyhovela žiadosti žalobcu o vydanie poľovného lístka na päť rokov. Žalobca proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie, o ktorom rozhodol sťažovateľ rozhodnutím č. P03/2014 zo 17. januára 2014 tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie zo 7. novembra 2013 potvrdil. Žalobca podal krajskému súdu žalobu podľa § 247 ods. 1 OSP, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu sťažovateľa.

Vzhľadom na to, že krajský súd reálne preskúmaval rozhodnutie, ktoré prijal sťažovateľ, je pre ústavný súd bez právneho významu skúmať, či sťažovateľ bol funkčne príslušný rozhodnúť o odvolaní žalobcu a či má právnu subjektivitu, a tým aj spôsobilosť byť účastníkom konania.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ v napadnutom konaní nemohol disponovať právami, ktorých porušenie namieta v konaní pred ústavným súdom, t. j. ani nemohol byť osobou, ktorá je oprávnená podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (obdobne napr. III. ÚS 329/07, I. ÚS 136/09, I. ÚS 240/09, IV. ÚS 392/2011, IV. ÚS 257/2012, II. ÚS 699/2015).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2016