II. ÚS 514/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 514/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Ferdinandom Klinovským, Radlinského 47, Dolný Kubín, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 71/2012 a jeho uznesením z 22. novembra 2012, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 68/2012 a postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 46/2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

V rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 T 46/2011 z 23. februára 2012 sa okrem iného uvádza: «Obžalovaný v konaní pred súdom odmietol vypovedať a rovnako odmietol vypovedať aj v prípravnom konaní (č. l. 25). Na hlavnom pojednávaní však vyhlásil, že je nevinný. Poškodená na hlavnom pojednávaní (č. l. 218) vypovedala zhodne ako v prípravnom konaní (č. l. 40, 46), kedy potvrdila, že v noci z 04. 06. 2010 na 05. 06. 2010 bola v v bare spolu s kolegyňou (svedkyňa ).

. . Ďalej poškodená uviedla, že hneď ráno telefonovala majiteľovi baru (svedok Kleň) a žiadala ho o sprístupnenie videozáznamu z kamier, ktoré boli v bare umiestnené. V čase, keď podávala trestné oznámenie, o existencii a výpovednej hodnote takto vykonaného videozáznamu ešte nevedela. Svedok jej totiž o existencii takého záznamu hovoril až v ten deň večer po podaní trestného oznámenia. Poškodená uviedla, že videozáznam jej svedok prehral v jeho kancelárii v bare na špeciálnom monitore, kde boli záznamy viacerých kamier. Na tomto zázname hneď spoznala a identifikovala obžalovaného. Bola nepríjemne prekvapená a sklamaná, keďže ho dlhodobo poznala a dobre spolu vychádzali. Uviedla, že v pôvodných výpovediach pred policajtmi OR PZ Dolný Kubín nechcela o existencii videozáznamu vypovedať, pretože mala obavu z objektívneho vyšetrovania a takýto postup jej odporučili aj pracovníci inšpekcie ministerstva vnútra, ktorí napokon vyšetrovanie prípadu prevzali.

Potvrdil, že bezpečnostný kamerový systém, ktorý dal v bare nainštalovať v záujme bezpečnosti hostí, zaznamenáva už niekoľko rokov dianie v interiéri baru, ako aj vo vstupnej chodbe. Na snímanie priestorov kamerami sú návštevníci baru informovaní hneď pri vchode do baru. Poškodená mu v ten deň ráno telefonovala, že jej niekto v jeho bare ukradol kabelku s vecami. Povedala mu, v ktorej časti baru sa zdržiavala a kedy malo približne ku krádeži dôjsť. Na základe toho svedok prezrel videozáznam z toho večera a zistil, že táto krádež je zaznamenaná, avšak zlodeja nespoznal. Zavolal preto poškodenej, ktorá prišla do baru a prehral jej videozáznam. Poškodená hneď spoznala a označila po mene obžalovaného, pričom uviedla, že tento je policajt. .

. . Na hlavnom pojednávaní svedkyňa po prehratí videozáznamu identifikovala miesto, kde sedeli aj miesto, kde mala poškodená odložené veci. Svedok na hlavnom pojednávaní (č. l. 222) v zhode s výpoveďou z prípravného konania (č. l. 67) potvrdil, že je kamarátom obžalovaného. V ten večer sa s ním stretol v bare . Obžalovaný tu bol so svojou priateľkou . Svedok šiel s ňou tancovať. Z tanečného parketu šiel rovno z baru preč, a preto nevie, kedy z baru odišiel obžalovaný a svedkyňa . Na pojednávaní svedok najskôr tvrdil, že z baru odišiel ako prvý, teda obžalovaný so svedkyňou išli až za ním.

Obžalovaný mal vypité, ale „určite vedel, čo robí“. V bare stretli svedka , s ktorým ona šla tancovať. Po chvíli k nim prišiel obžalovaný a spolu odišli domov. V rukách obžalovaného si nevšimla žiadne cudzie veci. Priznala, že doma jej obžalovaný prehrával videozáznam, na ktorom je zaznamenané ako odcudzil zo sedacieho boxu cudzie veci. Povedal jej, že nevie, prečo to urobil. . . .

. . Ďalej súd vykonal dokazovanie čítaním listinných dôkazov podľa obsahu súdneho spisu.

Vykonaným dokazovaním mal súd spoľahlivo preukázané, že žalovaný skutok sa stal, je trestným činom, spáchal ho obžalovaný, ktorý je za jeho spáchanie trestne zodpovedný. Spáchanie žalovaného skutku je preukázané na základe videozáznamu z miesta činu, na ktorom je obžalovaný zaznamenaný priamo pri páchaní trestného činu. Osobu obžalovaného a jeho čin na takomto videozázname identifikovali poškodená, svedkyňa a svedok Títo zhodne spoznali obžalovaného priamo pri páchaní žalovaného trestného činu, ako aj pri jeho odchode z priestorov baru. Rovnako boli na tomto zázname identifikovaní svedkovia a . Títo svedkovia po prezretí videozáznamu potvrdili jeho autentickosť a označili aj seba na prehratých záberoch. Takto ich identifikovala aj poškodená. Vzhľadom na takúto jednoznačnú dôkaznú situáciu súd konštatoval, že krádež vecí poškodenej vykonal obžalovaný. Obhajoba obžalovaného spočívala výlučne v spochybňovaní nezákonnosti dôkazu (video­nahrávky). Tento dôkaz však súd považoval za zákonný a použiteľný pred súdom (viď úvahy vyššie), a preto možno konštatovať, že obhajoba obžalovaného nebola úspešná. ... Obžalovaný vedel, že z baru odnáša okrem vlastných vecí aj veci cudzie a vzhľadom na zaznamenaný priebeh (spôsob) jeho konania je preukázané, že veci z baru zobral a odniesol zámerne. Nič nenasvedčuje tomu, že obžalovaný tak učinil nevedomky, či pod vplyvom požitého alkoholu. Napokon týmto smerom sa neuberala ani obhajoba obžalovaného. Tu treba poukázať aj na výpoveď priateľky obžalovaného, ktorá potvrdila, že obžalovaný síce mal vypité, ale „určite vedel, čo robí“.»

V označenom rozsudku krajského súdu z 18. júla 2012 sa okrem iného uvádza: „Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja, ktorý zodpovedá všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak priamych ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa. Právna kvalifikácia súdeného skutku ako prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa tohto uvedeného zákonného ustanovenia. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd podrobne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal so spochybňovaním zákonnosti kamerového záznamu a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozsudku teda učinil súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 Tr. por. Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej častí rozsudku, ktoré sa týkajú výroku o vine a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku, si odvolací súd v celom rozsahu osvojil, a preto v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje. K výroku o vine môže krajský súd len stručne dodať, že výpoveď svedkyne ako aj svedka v kontexte s videozáznamom z kamier, ktorý bol na DVD nosiči predložený, na účely trestného konania, vytvárajú taký silný usvedčujúci dôkazný stav, z ktorého nemožno vyvodiť iné len to, že stíhaný skutok sa stal a že ho spáchal obžalovaný práve tak, ako je uvedené v skutkovej vete výrokovej časti rozsudku okresného súdu. ...

Je potrebné tiež poukázať na to, že záujem na ochranu súkromia obžalovaného neprevyšuje záujem spoločnosti na spravodlivom postihnutí možného protiprávneho konania obžalovaného. ... Krajský súd už vyššie konštatoval, že v zmysle zákona č. 428/2002 Z. z. v aktuálnom znení o ochrane osobných údajov možno priestor prístupný verejnosti monitorovať pomocou videozáznamu alebo audiozáznamu, ale len na účely zabezpečovania verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušenia bezpečnosti štátu, a to len vtedy, ak je snímaný priestor zreteľne označený ako monitorovaný. Vyhotovený záznam pritom možno použiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Uvedený zákon striktne určuje pravidla pre prevádzkovateľa takéhoto informačného systému, ktoré vlastne bránia potencionálnemu zneužitiu vyhotoveného záznamu. Okresný súd tento dôkaz považoval za zákonný a použiteľný pred súdom aj s odkazom na článok 8 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 8 odsek 2 uvedeného dohovoru a dospel k správnym úvahám o zákonnosti a použiteľnosti tohto dôkazu. Obžalovaný namieta tiež postup orgánov činných v trestnom konaní pri zabezpečení obrazového záznamu, resp. DVD­R nosiča s tým, že mal byť vydaný príkaz na zaistenie počítačových údajov. S touto námietkou sa odvolací súd nestotožnil a postup orgánov činných v trestnom konaní považoval za správny a zákonný... Okresný súd sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal s obhajobou obžalovaného a zákonnosťou hlavného usvedčujúceho dôkazu, pričom krajský súd považuje za podstatné uviesť, že odvolací súd nezistil pochybenie pri hodnotení dôkazov okresným súdom, nezistil ani pochybenie pri zákonnosti uvedených dôkazov...“.

«Okresný súd Dolný Kubín 30. októbra 2012 predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dovolanie obvineného. . . z dôvodov § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por. (č. l. 288 293), pretože napadnutým rozhodnutím bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu a rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom. V dôvodoch svojho dovolania v podstate zopakoval dôvody, ktorými argumentoval proti rozsudku súdu prvého stupňa v odvolacom konaní. .

. . Obvinený ako prvý dovolací dôvod uplatnil dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. .

. . V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za potrebné pripomenúť, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov – ustanovenia § 2 ods. 5 a ods. 6 a § 125 Tr. por. Podľa nich bolo potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý bol nevyhnutný pre rozhodnutie.

Rovnako tak ani hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom. . . . Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanej veci k namietanému porušeniu práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nedošlo. Ako ďalší dovolací dôvod obvinený uviedol ustanovenie § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp. neboli vykonané zákonným spôsobom, prípadne na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom. V rámci tohto dôvodu namietal, že rozhodnutie súdov je založené na obrazovom zázname, ktorý vyhotovil svedok a bol získaný nezákonne. Zo strany obvineného ide o obranu, ktorú uplatňoval už v pôvodnom konaní na súde prvého stupňa i v konaní o odvolaní. S námietkami obvineného sa oba nižšie súdy náležite

Dôkaznými prostriedkami sú najmä. . . Okruh dôkazných prostriedkov výslovne uvedených v citovanom ustanovení môže byť v konkrétnom prípade doplnený o ďalšie dôkazy, čo zákon umožňuje nielen demonštratívnym výpočtom vymenovaných dôkazov s použitím slovka „najmä“, ale aj všeobecnou formuláciou, podľa ktorej za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci. .

. . V posudzovanej veci, ako z vyššie uvedeného vyplýva, neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/ Tr. por., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.».

Na základe argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol: „Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, v zmysle čl. 46. Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými článkom VI. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo v konaní pred Najvyšším súdom SR pod č. kon.: 5 Tdo/71/2012, ako aj v konaní pred Krajským súdom Žilina vedenom pod sp. zn.: 2 To/68/2010 a v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn.: 9 T/46/2011 porušené. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 5 Tdo/71/2012 zo dňa 22. 11. 2012 sa vo všetkých výrokoch a vec mu vracia na nové rozhodnutie. Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania a trovy právneho zastúpenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, alebo medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu považujú iba za súčasť jeho argumentácie (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

V nadväznosti na uvedené možno z navrhovaného petitu vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a tiež postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 68/2012 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 46/2011.

V časti III svojej sťažnosti sťažovateľ formuluje námietky týkajúce sa porušenia zásady rovnosti, resp. zásady rovnosti zbraní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, resp. porušenia čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 dohovoru. Túto časť sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou považuje len za súčasť argumentácie sťažovateľa.

Z rovnakého dôvodu (nedostatok právomoci) ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 68/2012. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že kľúčová námietka sťažovateľa obsiahnutá v jeho odvolaní i dovolaní (a napokon aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu) sa týkala použitia nezákonného dôkazu v jeho trestnej veci. Vzhľadom na to bol najvyšší súd ako dovolací súd oprávnený na základe dovolania sťažovateľa preskúmať jeho námietku týkajúcu sa použitia nezákonného dôkazu. Keďže namietaný postup krajského súdu súvisiaci s námietkou použitia nezákonného dôkazu bol predmetom prieskumu najvyššieho súdu v dovolacom konaní, právomoc najvyššieho súdu aj v tomto prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Po preskúmaní rozsudku okresného súdu z 23. februára 2012, rozsudku krajského súdu z 18. júla 2012 a predovšetkým napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd s odkazom na citované časti označených rozhodnutí konštatuje, že všetky všeobecné súdy rozhodujúce v trestnej veci sťažovateľa formulovali jasné a zrozumiteľné odpovede na námietky sťažovateľa a ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlili, prečo dôkaz (DVD – R nosič obsahujúci obrazovú nahrávku stíhaného skutku) považujú za použiteľný v trestnej veci sťažovateľa. Z označených rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva jednoznačný záver, že monitorovanie predmetného disko klubu ako verejne prístupného priestoru bolo realizované na účely zachovania verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality, ako aj to, že tento priestor bol zreteľne označený ako monitorovaný. Vo vzťahu k tomuto záveru ústavný súd nemá z ústavného hľadiska relevantné výhrady, naopak, stotožňuje sa s ním.

Ani argumentáciu krajského súdu o dopade prípadného nesplnenia podmienok registrácie prevádzkovateľa systému bezpečnostných kamier v predmetnom disko klube („Ani táto skutočnosť nemôže mať podľa názoru odvolacieho súdu vplyv na zákonnosť uvedeného dôkazu, nakoľko v prípade, že ako prevádzkovateľ informačného systému má povinnosti, ktoré porušil, tak v takom prípade môže Úrad na ochranu osobných údajov postupovať v zmysle zákona č. 428/2002 Z. z. Porušenie tejto povinnosti nemôže mať prednosť pred odhalením trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaný dopustil.“), voči ktorej najvyšší súd v napadnutom uznesení neformuloval žiadne výhrady, ústavný súd nepovažuje s ohľadom na príslušné ustanovenia zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov za svojvoľnú.