II. ÚS 519/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2015 doručená sťažnosť a 7. mája 2015 doplnenie sťažnosti , (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Štefanom Kúdelom, ČSA 25, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Er 2328/2011 zo 6. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 CoE 205/2014 z 29. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená, pozn.) podala 26. októbra 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej ( pozn.) na podklade exekučného titulu (notárska zápisnica č. N113/2010, NZ 41800/2010, NCRIs42439/2010 z 5. novembra 2010 spísaná na Notárskom úrade JUDr. Michala Capeka, Námestie M. R. Štefánika 19, Brezno), ktorým povinná uznala voči sťažovateľke záväzok v sume 22 724,38 € z titulu neuhradených faktúr za nájom nebytových priestorov (prevádzka pizzerie) za rok 2009 v sume 7 413,32 € a za rok 2010 v sume 15 311,06 €.

Dňa 11. januára 2012 bola sťažovateľke doručená faktúra č. 20120101 z 2. januára 2012 vystavená povinnou na základe ocenenia hnuteľných vecí ponechaných v prevádzke pizzerie, ktorá bola predmetom nájomného vzťahu medzi sťažovateľkou a povinnou, so splatnosťou 16. januára 2012. Povinná zaslala sťažovateľke 12. januára 2012 oznámenie o započítaní vzájomných pohľadávok, v dôsledku ktorého podľa jej názoru zanikol celý záväzok uznaný exekučným titulom. Okresnému súdu boli 7. februára 2012 súdnym exekútorom doručené námietky povinnej proti exekúcii, ktorými namietala, že časť uznaného záväzku v sume 10 407,48 € zanikla splnením pred začatím exekučného konania a zvyšná časť záväzku mala zaniknúť započítaním na základe faktúry č. 20120101 z 2. januára 2012. Vo vyjadrení k námietkam povinnej z 22. októbra 2012 (ďalej len „vyjadrenie z 22. októbra 2012“) sťažovateľka tvrdila, že povinnej ostáva zo záväzku uznaného exekučným titulom uhradiť sumu 14 075,19 €, a zároveň vyslovila nesúhlas s jednostranným zápočtom pohľadávok zo strany povinnej z 12. januára 2012, keďže nemala voči povinnej žiadnu splatnú peňažnú pohľadávku. Sťažovateľka vo vyjadrení z 22. októbra 2012 taktiež poukázala na skutočnosť, že zo záznamu z 31. augusta 2011 vyplýva, že „bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že z uvedeného zoznamu hnuteľných vecí budú po vzájomnej dohode vyčlenené hnuteľnosti, ktoré sa ocenia a potom zápočtom bude vysporiadaný dlh za prenájom pizzerie. ... z uvedeného zoznamu hnuteľných vecí, ktoré... boli zo strany povinného prenechané na užívanie zatiaľ neboli po vzájomnej dohode vyčlenené žiadne hnuteľné veci, taktiež tieto hnuteľné veci ani neboli ocenené. K takejto dohode do dnešného dňa doposiaľ nedošlo, takže preto ani nemohla dodnes vzniknúť žiadna pohľadávka povinného voči mne.“.

Namietané porušenie v sťažnosti označených práv podľa ústavy a dohovoru sťažovateľka odôvodňuje tým, že krajský súd sa v napadnutom uznesení, ktoré považuje za arbitrárne a nepreskúmateľné, nevyrovnal so všetkými podstatnými argumentmi, ktoré uviedla vo svojom odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, konkrétne, že: ­ okresný súd rozhodol napadnutým uznesením ultra petitum, keďže povinná v námietkach proti exekúcii v petite nenavrhla, aby okresný súd podaným námietkam vyhovel, ale aby exekúciu zastavil (ďalej len „prvá námietka“), ­ okresný súd konal v rozpore s koncentračnom zásadou, keďže sa nad rámec podaných námietok povinnej zaoberal hodnotou hnuteľnej veci (vzduchotechniky), ktorá nebola zahrnutá povinnou do vzájomného započítania pohľadávok (ďalej len „druhá námietka“), ­ okresný súd sa nevysporiadal s výškou sumy, ktorá mala byť predmetom exekučného konania (ďalej len „tretia námietka“), ­ okresný súd sa vôbec nezaoberal námietkou povinnej týkajúcou sa jej údajnej pohľadávky spočívajúcej v zhodnotení nehnuteľnosti v sume 6 908,80 € (ďalej len „štvrtá námietka“), ­ okresný súd mal po doručení znaleckého posudku nariadiť a vykonať pojednávanie z dôvodu odstránenia rozporu medzi účastníkmi exekučného konania (ďalej len „piata námietka“), ­ okresný súd sa nevysporiadal s dátumom, kedy malo dôjsť k údajnému zápočtu pohľadávok medzi povinnou a sťažovateľkou (ďalej len „šiesta námietka“), ­ prejav povinnej o započítaní pohľadávok z 12. januára 2012 nie je dostatočne určitý a zrozumiteľný, keďže táto proti sťažovateľke započítala viaceré pohľadávky, ktoré boli prílohou faktúry povinnej č. 20120101 z 2. januára 2012, avšak zo započítacieho prejavu povinnej nebolo zrejmé, ktoré jednotlivé pohľadávky a v akej výške si uplatňuje na započítanie proti pohľadávkam sťažovateľky (ďalej len „siedma námietka“), ­ samotné započítanie pohľadávok zo strany povinnej z 12. januára 2012 je neplatné, keďže z jej prejavu započítania vyplýva, že údajná pohľadávka v sume 34 879,51 € mala vzniknúť 16. januára 2012, teda ku dňu splatnosti faktúry č. 20120101 z 2. januára 2012 vystavenej povinnou, teda povinná urobila kompenzačný prejav ešte pred splatnosťou údajnej pohľadávky proti sťažovateľke (ďalej len „ôsma námietka“).

Sťažovateľka si zároveň uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € z dôvodu, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu jej mala byť spôsobená ujma spočívajúca v znemožnení domôcť sa svojej pohľadávky v sume 14 075,19 €.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie, v súlade s § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 Er 2328/2011 zo 6. marca 2014 a uznesenia krajského súdu sp. zn. 43 CoE 205/2014 z 29. januára 2015 do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, pretože preskúmavanie tohto rozhodnutia zveruje Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v tomto prípade odvolaciemu súdu.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia, ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre tiež konštantne uvádza, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

K zásadnej námietke sťažovateľky, podľa ktorej s prihliadnutím na text záznamu z rokovania z 31. augusta 2011 dosiaľ nedošlo ku vzájomnej dohode o vyčlenení hnuteľných vecí, takže žiadna pohľadávka voči sťažovateľke nemohla vzniknúť, krajský súd v napadnutom uznesení uviedol: «Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu.

potrebné. Podmienkou započítania je, že ide o dva peňažné záväzky medzi tými istými subjektmi, keď veriteľ a dlžník majú vo vzťahu k sebe vzájomne splatné pohľadávky. Plnenie musí byť rovnakého druhu a pohľadávky musia byť spôsobilé na započítanie.

. .). Odvolací súd zistil, že dňa 31. 08. 2011 sa uskutočnilo osobné rokovanie oprávneného a povinného, na ktorom bol dohodnutý postup odovzdávania predmetu nájmu pizzerie. Zároveň bol vyhotovený zoznam hnuteľných vecí, z ktorého budú po vzájomnej dohode vyčlenené hnuteľnosti, ktoré sa ocenia a zápočtom bude vysporiadaný dlh za prenájom pizzerie. Zároveň sa účastníci dohodli, že do 14 dní uzatvoria vzájomnú dohodu o započítaní pohľadávok. Zoznam zo dňa 31. 08. 2011 obsahuje zoznam vecí, ktoré si oprávnený ponechal vo svojej dispozícii bez náhrady, avšak reálne od začiatku ich užívania oprávneným patrili povinnému. Na základe uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že medzi oprávneným a povinným došlo k dohode ohľadom vecí zo zoznamu, ktoré sa mali oceniť, nakoľko „po vzájomnej dohode vyčlenené veci“ boli práve tie hnuteľné veci, ktoré si oprávnený ponechal v prevádzke a ktoré naďalej používa pre vlastnú podnikateľskú činnosť. Keďže do 14 dní, a ani do konca roka 2011 nedošlo k stretnutiu

Pokiaľ si oprávnený nechcel ponechať všetky veci zo zoznamu vo svojej dispozícii, mal ich povinnému odovzdať bez zbytočného odkladu, prípadne ho vyzvať na ich vyzdvihnutie.»

K námietkam sťažovateľky o nedostatkoch prejavu započítania zo strany povinnej (siedma námietka) a o zániku vzájomných pohľadávok (šiesta námietka) krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol: „... z jednostranného započítacieho úkonu povinného je zrejmé, ktorú pohľadávku povinného v sume 34.879,81 Eur započítal proti presne špecifikovanej pohľadávke oprávneného v sume 22.724,38 Eur. Z tejto pohľadávky oprávneného povinný uhradil ešte pre začatím exekučného konania sumu 10.407,48 Eur, preto v uvedenej časti pohľadávka oprávneného zanikla. Predmetom započítania mohla byť preto iba pohľadávka oprávneného v sume 12.316,90 Eur. Odvolací súd je toho právneho názoru, že pohľadávka oprávneného zanikla započítaním nasledujúcim dňom po dni, v ktorom mali podľa dohody zo dňa 31. 08. 2011 účastníci konania vymedziť hnuteľné veci, ktorých cena mala byť predmetom započítania. Najskôr týmto dňom sa v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, kedy a v akej forme bol započítací prejav povinného doručený oprávnenému, mohli stretnúť vzájomné pohľadávky oprávneného a povinného. Z uvedených dôvodov súd správne prihliadol pri rozhodovaní na jednostranné započítanie pohľadávok, vykonané povinným dňa 12. 01. 2012, pretože započítaním vzájomné pohľadávky účastníkov zanikli.“

K tretej námietke sťažovateľky týkajúcej sa nedostatku ustálenia predmetu exekúcie, keďže tento bol medzi sťažovateľkou a povinnou sporný, krajský súd v napadnutom uznesení uviedol: „Aj keď odvolací súd považoval námietku oprávneného o tom, že okresný súd sa nevysporiadal s výškou sumy, ktorá je predmetom exekučného konania za dôvodnú, uvedený nedostatok nemal za následok nesprávne rozhodnutie okresného súdu, nakoľko hodnota hnuteľných vecí patriacich povinnému a prenechaných na užívanie oprávnenému prevyšuje sumu 12.316,90 Eur a aj sumu 14.075,19 Eur, ktorú žiadal oprávnený uhradiť.“

Podľa § 50 ods. 4 a 5 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo námietkam, je prípustné odvolanie.

Podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku ak je rozhodnutie, ktorým sa námietkam vyhovelo, právoplatné, súd exekúciu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú (tzv. zásada ne ultra petitum), a nepochybne i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa účastníci domáhali. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Súd musí zároveň dbať na to, aby výroková časť rozhodnutia bola formulovaná tak, aby bola jasná, stručná, výstižná a predovšetkým materiálne vykonateľná.

Zásada ne ultra petitum sa v plnej miere vzťahuje aj na exekučný súd (a contrario § 153 ods. 2 OSP).

Podaním námietok povinná uplatnila svoju procesnú obranu proti exekúcii z dôvodu, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku. Účelom námietok je zastavenie exekúcie, pričom samotné zastavenie exekúcie v prípade vyhovenia námietkam povinného nie je ovládané zásadou dispozitívnosti, keďže s prihliadnutím na § 50 ods. 5 Exekučného poriadku súd exekúciu ex offo zastaví potom, ako rozhodnutie, ktorým sa vyhovelo námietkam, nadobudne právoplatnosť.

Podľa ôsmej námietky sťažovateľky je samotné započítanie pohľadávok zo strany povinnej neplatné, keďže z neho vyplýva, že údajná pohľadávka v sume 34 879,51 € mala vzniknúť 16. januára 2012, teda ku dňu splatnosti faktúry č. 20120101 z 2. januára 2012 vystavenej povinnou, takže povinná urobila kompenzačný prejav ešte pred splatnosťou údajnej pohľadávky proti sťažovateľke. Vo vzťahu k tejto časti argumentácie sťažovateľky ústavný súd uvádza, že z hľadiska účinnosti samotného započítania pohľadávky stretnutie vzájomných pohľadávok samo osebe nemá právne účinky, tieto nastanú až kompenzačným prejavom, avšak už ku dňu stretnutia pohľadávok, teda s účinkami ex tunc. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie krajského súdu k šiestej námietke sťažovateľky týkajúcej sa stanovenia dátumu zániku vzájomných pohľadávok, ktorý nastal s prihliadnutím na odôvodnenie krajského súdu predo dňom, kedy povinná kompenzačný prejav urobila („pohľadávka oprávneného zanikla započítaním nasledujúcim dňom po dni, v ktorom mali podľa dohody zo dňa 31. 08. 2011 účastníci konania vymedziť hnuteľné veci, ktorých cena mala byť predmetom započítania“). Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje námietku sťažovateľky o údajnom kompenzačnom prejave, ktorý predchádzal splatnosti pohľadávky sťažovateľky, za irelevantnú.

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku už nebol právny dôvod zaoberať sa jej ďalšími návrhmi, okrem iného aj návrhom na prijatie dočasného opatrenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015