II. ÚS 5/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 5/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom Mgr. Andrejom Gundelom, Ventúrska 276/14, Bratislava, ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 13 a čl. 14 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV Pz 374/14/1000-4 z 13. apríla 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že v občianskoprávnom konaní vedenom v súčasnosti Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sa sťažovateľka domáha proti obdarovanému vrátenia daru (časti nehnuteľnosti). Na základe trestného oznámenia obdarovaného bolo sťažovateľke spoločne s jej zaťom (ďalej len „spoluobvinený“) uznesením vyšetrovateľa 1. oddelenia vyšetrovania Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ORP-605/1-OVK-B2-2010 z 10. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie z 10. októbra 2013“) vznesené obvinenie pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. b) Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že výmenou zámkov od brány vchodu na pozemok, ako aj zámkov od vchodov do stavieb nachádzajúcich sa na tomto pozemku a fyzickým bránením znemožňovali spoluvlastníkovi (obdarovaný, pozn.) vo vstupe, a tým aj v užívaní týchto nehnuteľností.

Sťažnosť sťažovateľky a spoluobvineného proti uzneseniu vyšetrovateľa okresného riaditeľstva z 18. septembra 2014 bola uznesením prokurátora okresnej prokuratúry č. k. 1 Pv 219/11/1102-68 z 24. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie z 24. októbra 2014“) zamietnutá ako nedôvodná „s odôvodnením, že konali protiprávne, obdarovaný bol oprávnený nakladať s darom a nasťahovať sa doňho, aj keď sa v roku 2009 kompletne odsťahoval a v marci 2009, ihneď po doručení výzvy na vrátenie daru, tento daroval svojim deťom a každému v jednej polovici. Prokurátor bez akejkoľvek opory v zákone, či v platnej judikatúre... tvrdil, že sťažovateľka a jej zať konali úmyselne protiprávne, keď bránili vstupu... (obdarovaného a jeho syna, pozn.) do polovice darovanej nehnuteľnosti obchádzajúc skutočnosť, že (obdarovaný, pozn.)... v čase, keď malo k tomu dôjsť už nebol vlastníkom, lebo previedol svoj dar na deti neberúc na zreteľ právny názor vyplývajúci z judikatúry, že doručením výzvy na vrátenie daru prestal byť do právoplatného rozhodnutia v občianskoprávnej veci vlastníkom, či dokonca len oprávneným držiteľom darovanej veci.“.

Podaním zo 7. novembra 2014 sa sťažovateľka a spoluobvinený domáhali zrušenia právoplatného uznesenia vyšetrovateľa okresného riaditeľstva z 18. septembra 2014 a uznesenia prokurátora okresnej prokuratúry z 24. októbra 2014. Prokurátor generálnej prokuratúry klasifikoval označené podanie ako návrh podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, ktorý napadnutým prípisom ako nedôvodný odložil.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že proti obdarovanému podala trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona z dôvodu, že „napriek výzve na vrátenie daru a prebiehajúcemu občianskoprávnemu konaniu ohľadne vrátenia daru tento niekoľko dní po doručení výzvy na vrátenie daru v marci 2009 previedol dar na svoje deti...“. Trestné oznámenie sťažovateľky vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) uznesením sp. zn. KRP-246/2-VYŠ-BA-2014 PJ zo 14. augusta 2014 (ďalej len „uznesenie zo 14. augusta 2014“) odmietol, pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom takto: «Opatrením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV Pz 374/14/1000-4 z 13. 4. 2015 bolo porušené základné právo sťažovateľky vyplývajúce z čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a článkov 13 a 14 Listiny základných práv a slobôd, a to všetko za súčasného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky opatrenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV Pz 374/14/1000-4 z 13.4.2015 zrušuje a vec vracia Súdnej rade Slovenskej republiky (správne má byť „Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky“) na ďalšie konanie.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 13 a čl. 14 ods. 1 listiny napadnutým prípisom generálnej prokuratúry

Podľa čl. 13 listiny nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo iným spôsobom, s výnimkou prípadov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením (ďalej aj „základné právo na listové tajomstvo“).

Podľa čl. 14 ods. 1 listiny sloboda pohybu a pobytu je zaručená.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky nie je v časti namietaného porušenia základných práv garantovaných čl. 13 a čl. 14 ods. 1 listiny napadnutým prípisom generálnej prokuratúry odôvodnená. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že právny inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a s ním spojené náležitosti, ktoré musí každý návrh obsahovať, nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05).

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre priznáva sťažovateľom označeným článkom ústavy charakter všeobecného ústavného princípu (čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2), resp. generálneho interpretačného princípu (čl. 152 ods. 4 ústavy), ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy (m. m. napr. IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 70/2011, III. ÚS 66/2012), ktoré síce nepriznávajú fyzickým osobám a právnickým osobám konkrétne základné práva alebo slobody, ale sú v zásade vždy implicitnou súčasťou akejkoľvek rozhodovacej činnosti ústavného súdu, a teda aj rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Za týchto okolností prichádza v konaní o ústavných sťažnostiach do úvahy vyslovenie porušenia tých ustanovení ústavy, ktoré majú charakter ústavného princípu len v spojení s vyslovením porušenia konkrétneho základného práva. Neprichádza však do úvahy, aby ústavný súd vyhovel sťažnosti bez toho, aby vyslovil porušenie konkrétneho základného práva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj tú časť sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy napadnutým prípisom generálnej prokuratúry, ako zjavne neopodstatnenú pre absenciu priamej príčinnej súvislosti medzi napadnutým prípisom generálnej prokuratúry a ňou označenými ustanoveniami ústavy v spojení s konkrétnymi základnými právami garantovanými ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.