II. ÚS 520/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015 doručená sťažnosť a , obaja bytom (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Martinom Olosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 C 44/2011 z 20. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 158/2012 z 20. januára 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovatelia boli účastníkmi konania o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vedeného okresným súdom pod sp. zn. 3 C 44/2011 v procesnom postavení navrhovateľov. Odporcom v tomto konaní bol súdny znalec ustanovený v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 16/2008 na podanie znaleckého posudku, ktorý mal po vznesení námietok proti jeho osobe zo strany sťažovateľov ako účastníkov konania sp. zn. 5 C 16/2008 vo svojom vyjadrení označiť sťažovateľov „za klamárov a ich tvrdenia týkajúce sa popáleniny na hlave ich syna za lživé“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 C 44/2011 z 20. marca 2012 návrh na začatie konania zamietol a sťažovateľov zaviazal povinnosťou zaplatiť odporcovi spoločne a nerozdielne náhradu trov konania. Tento rozsudok napadli sťažovatelia odvolaním. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 158/2012 z 20. januára 2015 rozsudok okresného súdu v oboch výrokoch potvrdil a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Dňa 13. augusta 2015 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie sťažnosti, v ktorom sťažovatelia okrem iného oznámili, že si zvolili právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, zároveň upravili petit sťažnosti a navrhli, aby ústavný súd na základe predostretej argumentácie nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa 1/ ... a sťažovateľa 2/ ... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 3 C/44/2011­158 zo dňa 20. 03. 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co/158/2012­197 zo dňa 20. 01. 2015 porušené bolo. 2. Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 3 C/44/2011­158 zo dňa 20. 03. 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co/158/2012­197 zo dňa 20. 01. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi 1/ ... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,­ € (slovom päťtisíc eur), ktoré sú Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne povinní mu zaplatiť spoločne a nerozdielne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Sťažovateľovi 2/ ... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,­ € (slovom päťtisíc eur), ktoré sú Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne povinní mu zaplatiť spoločne a nerozdielne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 5. Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľom 1/ ... a 2/ ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 355,72 EUR na účet advokáta JUDr. Martina Olosa... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovatelia sťažnosťou napádajú rozsudok, ktorým okresný súd zamietol ich návrh na začatie konania o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy a zaviazal ich povinnosťou zaplatiť odporcovi spoločne a nerozdielne náhradu trov konania.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia využili svoje právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Pri preskúmavaní námietok sťažovateľov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým rozsudkom krajského súdu a v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Na základe preskúmania napadnutého rozsudku okresného súdu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa preto stotožňuje s týmito skutkovými závermi, aj s právnym posúdením veci v odôvodnení napadnutého rozsudku a podľa § 219 ods. 2 O. s. p. na ne poukazuje. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka súdneho konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky.

Občianskeho zákonníka, upravujúcimi ochranu osobnosti, zasiahol do práva navrhovateľov na ochranu osobnosti. Takto vymedzený predmet konania bol preto podstatný pre vymedzenie rozhodných skutkových a právnych otázok, ktoré bolo potrebné riešiť v tomto konaní. Z uvedených dôvodov sa preto okresný súd správne zameral na otázku, či obsah vyššie uvedeného vyjadrenia zasiahol do občianskej cti navrhovateľov. Ako vyplýva aj z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku, okresný súd podrobne posúdil obsah vyššie uvedeného vyjadrenia odporcu z hľadiska možného zásahu jeho obsahom do osobnostných práv navrhovateľov. Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd správne vyvodil, že odporca týmto svojim vyjadrením len plnil svoju zákonom stanovenú povinnosť vyjadriť sa na výzvu súdu v zmysle § 17 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 14 a nasl. O. s. p.

S poukazom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil aj so záverom okresného súdu, podľa ktorého nebolo úlohou súdu v tomto konaní skúmať, či v roku 1987 malo zo strany odporcu dôjsť k pochybeniu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti o syna navrhovateľov. Z uvedených dôvodov okresný súd správne zamietol návrhy navrhovateľov na doplnenie dokazovania, ktoré návrhy bez akýchkoľvek pochybností smerovali výlučne k objasneniu otázky správnosti postupu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti synovi navrhovateľov v roku 1987.“

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľov nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015