II. ÚS 52/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 52/2015­13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Spotrebiteľské združenie OSA, Fedinova 9, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou HKP Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 6 Co 615/2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Spotrebiteľské združenie OSA odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 615/2013­160 zo 14. augusta 2014 bol

rozsudok

okresného súdu zmenený tak, že žaloba žalobkyne bola zamietnutá v celom rozsahu, pričom žalovanej a sťažovateľke ako vedľajšej účastníčke nebola náhrada trov konania priznaná. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom sťažovateľky o premlčaní uplatňovaného nároku, avšak napriek tomu jej právo na náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal.

Podľa názoru sťažovateľky žalobkyňa tým, že uplatnila zjavne premlčaný nárok, de facto zavinila, že bola v spore finálne neúspešná. Treba prihliadnuť zároveň aj na to, že neúspech žalobkyne bol zapríčinený uplatnením námietky premlčania zo strany sťažovateľky. Je preto nepochybné, že sa žalobkyňa od počiatku spoliehala na právnu negramotnosť žalovanej ako spotrebiteľky a až pristúpenie sťažovateľky a uplatnenie námietky premlčania realizované právnym zástupcom sťažovateľky malo za následok úplné zamietnutie žaloby. Žalovaná bola preto v konaní úspešná vďaka úkonu sťažovateľky, za ktorý však sťažovateľke nebola priznaná náhrada trov konania.

Sťažovateľka je občianskym združením založeným na účely kolektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Jej činnosť okrem iného spočíva v ochrane kolektívnych práv spotrebiteľov, ktorá sa realizuje prostredníctvom zastupovania spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní, resp. prostredníctvom vstupu do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka. Daná právna vec bola typickým spotrebiteľským sporom. Základnou filozofiou spotrebiteľského práva je pozitívnym zásahom štátu prostredníctvom zákonodarnej a súdnej moci dosiahnuť vyváženie faktickej nerovnováhy medzi spotrebiteľom a profesionálnym dodávateľom majúcim mocenskú, ekonomickú a právnu nadvládu nad spotrebiteľom. Táto nadvláda vyplýva z okolností uzatvárania predformulovaných štandardných zmlúv, v ktorých zmluvné podmienky stanovuje dodávateľ majúci väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb.

Námietka premlčania je právnou námietkou vyplývajúcou z hmotnoprávnych predpisov. Bez právneho posúdenia veci a bez uplatnenia námietky premlčania zo strany sťažovateľky by nemohlo byť na ňu súdom prihliadnuté a je pravdepodobné, že žalovaná by bola vo veci neúspešná. Krajský súd priamo poprel rovnosť podmienok v konkrétnom súdnom konaní, keď žalobkyni so silným ekonomickým zázemím súdy priznávali v konaniach s rovnakým kauzálnym základom právo na náhradu trov, avšak občianskemu združeniu pôsobiacemu v nepodnikateľskej sfére právo na náhradu trov právneho zastúpenia krajský súd nepriznal. Spochybnením opodstatnenosti právneho zastúpenia sťažovateľky došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces zahŕňajúceho v sebe tzv. princíp rovnosti zbraní. V tomto smere sťažovateľka poukazuje na viaceré rozhodnutia iných súdov (Krajského súdu v Nitre, Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove), v ktorých sa dospelo k názoru zhodnému so stanoviskom sťažovateľky. Odvoláva sa aj na rozhodovaciu prax ústavného súdu a Ústavného súdu Českej republiky týkajúcu sa posudzovania náhrady trov konania.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 615/2013­160 zo 14. augusta 2014 vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 19/2011­85 z 11. apríla 2012 tak, že žaloba sa v napadnutej časti zamieta s tým, že žalovanej a sťažovateľke sa náhrada trov konania nepriznáva. Podľa názoru krajského súdu v konaní bola úspešná sťažovateľka a ním podporovaná žalovaná. Žalovaná si však náhradu trov neuplatnila a trovy uplatnené sťažovateľkou treba považovať za neúčelné. Zastúpenie sťažovateľky advokátom nemalo totiž v danej veci opodstatnenie, keďže samotnou úlohou spotrebiteľských združení je ochrana práv spotrebiteľov. Oprávnenie právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana práva spotrebiteľa, vystupovať v konaní ako vedľajší účastník vyplýva z výslovného znenia § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Je zjavné, že vstup takejto osoby do konania je v princípe motivovaný snahou aktívne presadzovať práva spotrebiteľa s cieľom zabezpečiť čo najširšiu ochranu spotrebiteľských záujmov. Postavenie spotrebiteľského združenia ako účastníka v konaní je podmienené tým, že ochrana spotrebiteľa je hlavnou náplňou jeho činnosti. Aktuálna právna úprava umožňujúca združeniu na ochranu spotrebiteľa vystupovať v civilnom procese bola prijatá do nášho právneho poriadku s cieľom presadiť záujmy spotrebiteľa. Pokiaľ takéto združenie vzniklo s deklarovaným cieľom chrániť spotrebiteľské práva a následne na tomto princípe vstúpilo do konania, je zjavné, že malo v zmysle právnej úpravy disponovať špecifickými odbornými vedomosťami, ktoré by boli spôsobilé zabezpečiť kvalifikovaný postup v konaní. V posudzovanej veci vstúpilo do konania ako vedľajší účastník spotrebiteľské združenie zastúpené advokátom. Krajský súd nijako nespochybňuje právo ktoréhokoľvek účastníka (aj vedľajšieho účastníka) využiť služby advokáta a nechať sa v konaní zastúpiť. Podstatnou otázkou však v danom prípade bola účelnosť takéhoto postupu, keďže trovy spojené s takýmto zastúpením by mala znášať druhá procesná strana. Ak samotné združenie vzniklo s cieľom podporovať práva spotrebiteľa, potom sa javí ako nadbytočné využívať osobitné služby advokáta, pokiaľ sa predmet sporu týka hlavného predmetu činnosti vedľajšieho účastníka. Tvrdenia sťažovateľky o potrebe kvalifikovaného právneho zastúpenia spochybňujú samotnú podstatu existencie sťažovateľky a vyvolávajú pochybnosti o špekulatívnych cieľoch jej založenia a následného vstupu do množstva súdnych konaní. Sťažovateľka vyvíja zjavne množstvo aktivít v oblasti poskytovania pomoci spotrebiteľom a na tieto účely disponuje množstvom špecifických odborných vedomostí, ktoré sú spôsobilé zabezpečiť riadne zastúpenie v konaní. Sťažovateľke nie je nijako upreté právo na náhradu trov, ak jej takéto trovy v súvislosti s konaním vznikli. Tieto trovy však nezahŕňajú náklady spojené so zastúpením advokátom. Účelne vynaložené hotové výdavky si mohla sťažovateľka uplatniť, čo sa však nestalo.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný súd je toho názoru, že v celkovom kontexte treba výrok rozsudku krajského súdu týkajúci sa náhrady trov konania považovať za akceptovateľný. Žiadne znaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nemá. Skutočnosť, že sťažovateľka má odlišný názor, nemôže sama osebe znamenať porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.

Z príslušnej právnej úpravy je nepochybné, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník (§ 93 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku). Rovnako je zrejmé aj to, že účastníkovi (a teda aj vedľajšiemu účastníkovi), ktorý mal vo veci plný úspech, patrí náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti neúspešnému účastníkovi (§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Ďalej treba uviesť, že pri posudzovaní otázky účelnosti trov právneho zastúpenia v tomto prípade nemožno stratiť zo zreteľa, že tieto trovy vznikli až v odvolacom konaní. V konaní vedenom okresným súdom totiž žalovaná nenamietala na svoju obranu premlčanie uplatňovaného nároku žalobkyne, a preto okresný súd nijako nemohol na premlčanie prihliadnuť. Uplatnenie námietky v prvostupňovom konaní by umožnilo už okresnému súdu posúdiť otázku včasnosti uplatnenia nároku žalobkyne. K námietke premlčania došlo až v odvolacom konaní z iniciatívy sťažovateľky. Žalovanej nič nebránilo uplatniť námietku už skôr. Za tohto stavu možno vysloviť názor, že neúspech v prvostupňovom konaní si žalovaná sama zavinila nedostatočnou obranou.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015