II. ÚS 522/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 522/2015­12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného osobitnou opatrovníčkou , , zastúpenou JUDr. Ema Zacharová, advokát s. r. o., Forgáchova bašta 5676/7, Nové Zámky, konajúca prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. Emy Zacharovej, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 10 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 61 Ps 9/2014 z 22. septembra 2014, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 524/2014 zo 14. apríla 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Uznesením sp. zn. 59 Ps 12/2013 z 27. februára 2014 bola sťažovateľovi ustanovená osobitná opatrovníčka, ktorá ho má zastúpiť pri právnom úkone ako darcu a oprávneného z vecného bremena pri uzavretí darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena k bytu, ktorý sa nachádza v okrese , v obci , v katastrálnom území a je vedený na Okresnom úrade Bratislava, katastrálnom odbore na ako byt č. o podlahovej ploche 73,51 m 2 nachádzajúci sa vo vchode č. na 1. p. bytového domu súpisné č. , na parcele č. , s vlastníctvom bytu je spojené spoluvlastníctvo spoločných častí a spoločných zariadení domu v podiele 2009/100000 k celku a spoluvlastníctvo pozemku zapísaného na parcela registra „C“, č. parcely zastavané plochy a nádvoria o výmere 499 m2 v podiele 2009/100000 k celku (ďalej len „byt s príslušenstvom“), a ktorou zriadil v prospech oprávneného z vecného bremena vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania tohto bytu s príslušenstvom.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 61 Ps 9/2014 z 22. septembra 2014 návrh osobitnej opatrovníčky na schválenie právneho úkonu (darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena zo 6. mája 2014) zamietol. Tento rozsudok napadla osobitná opatrovníčka odvolaním. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 CoP 524/2014 zo 14. apríla 2015 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ, zastúpený osobitnou opatrovníčkou, ďalej uvádza: „Vyhodnotenie tejto situácie súdmi a zamietavý rozsudok pokladám za neetické, nemorálne, priečiace sa dobrým mravom a v rozpore s cieľom, ktorý pre nesvojprávneho darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena sleduje. Súd sa nezaoberal tým, čo je hodnota pre nesvojprávneho. Preňho je nepomerne väčšou hodnotou starostlivosť rodiny ako byt. Byt je len prostriedok, ktorý umožňuje starostlivosť v Nesvojprávny v byte sám byť nevie, nemá ani prostriedky na jeho udržanie. ... Okresný súd Bratislava II ako súd prvého stupňa... rozhodol sa vydať podľa mňa nadbytočné uznesenie, ktorým ustanovil ďalšieho opatrovníka pre konanie ... Zásah popísanej protiústavnosti do ústavných práv bol mimoriadne účinný a má za následok popretie jeho práva na rovnosť v dôstojnosti i v právach, popiera jeho ľudskú dôstojnosť, neoprávnene zasahuje do jeho súkromného a rodinného života, ohrozuje jeho zdravie, vôbec nerešpektuje a nechráni rodinu, konaním súdu mu bolo zabránené pred súdom konať prostredníctvom osobitného opatrovníka a teda v jeho prítomnosti, diskrimináciu zdravotne ťažko postihnutého nesvojprávneho... nesleduje jeho záujmy a má za následok obmedzenie ústavou a dohovorom priznaných práv a slobôd. Preto žiadam priznanie... aj nemajetkovej ujmy v sume 2.000,­ €.“

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 10 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 dohovoru v spojení s čl. 12 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 61 Ps 9/2014 z 22. septembra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný súd považuje za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ, zastúpený osobitnou opatrovníčkou, v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil, pričom ho považuje za rozhodnutie „neetické, nemorálne, priečiace sa dobrým mravom...“.

V nadväznosti na námietku sťažovateľa, zastúpeného osobitnou opatrovníčkou, ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že navrhovaný právny úkon nemožno schváliť. Z citovaného odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd vzal do úvahy i etickú rovinu právnej veci, keď uviedol, že „niet dôvodu pochybovať o jeho dobrom úmysle ako uja, ktorý sa chce postarať o svojho synovca“, avšak nakoniec dospel k záveru, že navrhovaný právny úkon nie je jednoznačne v prospech nesvojprávneho.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v Občianskom súdnom poriadku.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými základnými právami podľa ústavy a právami podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ, zastúpený osobitnou opatrovníčkou, namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015