II. ÚS 529/2013

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 322,73 € (slovom tristodvadsaťdva eur a sedemdesiattri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Fulca, Živnostenská 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Odôvodnenie:

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. II. ÚS 529/2013­22 z 22. októbra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 (ďalej len „uznesenie“). Sťažnosť vo zvyšnej časti ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

zdržiavať len za jeho prítomnosti a s jeho súhlasom aj s dcérou, taktiež nedostatočne vykuroval dom, čím takto svojím konaním poškodenej ako oprávnenej osobe bránil v užívaní domu, ktorého bola v tom čase spoluvlastníčkou tým, že jej odmietol dať kľúče od domu, a tak jej znemožnil prístup do domu.

takmer výlučne iba poukazom na rozhodnutie dovolacieho súdu v súvislosti s potrebou prehodnotenia vykonaných dôkazov a poukázal na povinnosť rešpektovať ustanovenie § 327 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), pričom v dôvodoch rozsudku prvostupňový súd uplatnil výhradu, že sa so závermi rozhodnutia odvolacieho súdu nestotožňuje. Podľa názoru sťažovateľa Okresný

Odvolanie sťažovateľa proti predmetnému rozsudku bolo Krajským súdom v Bratislave ako odvolacím súdom zamietnuté podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné. Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd tým, že uznesením sp. zn. 1 To 83/2012 zo 17. októbra 2012 zamietol odvolanie sťažovateľa, porušil zákon v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku a v ustanovení § 319 Trestného poriadku.

súdmi. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 dovolanie sťažovateľa podľa ustanovenia § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietol ako dovolanie, ktoré bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka, že v tomto prípade nejde o rigorózny a reštriktívny výklad ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti dovolania dovolacím súdom, ale o zjavne neopodstatnené nerešpektovanie podstaty týchto ustanovení spôsobené arbitrárnym výkladom a svojvoľnou aplikáciou zo strany dovolacieho súdu, ktoré popiera účel a zmysel týchto ustanovení.

Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Tdo 16/2013 vyslovil jednak porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s tým, že najvyšší súd ústavne neakceptovateľným, nekonformným a svojvoľným spôsobom vyložil a aplikoval na jeho prípad citované ustanovenia Trestného poriadku o prípustnosti dovolania a rozsudku, čím mu znemožnil konať pred (dovolacím) súdom, pričom takýmto postupom v rozhodovaní a odôvodňovaní svojho rozhodnutia spôsobil ústavne neospravedlniteľný a neudržateľný zásah do jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, z rovnakých dôvodov ďalej porušenie čl. 50 ods. 3 ústavy, keďže dovolací súd sa z dôvodu svojvoľného odmietnutia dovolania sťažovateľa vôbec nezaoberal obsahom samotného dovolania a v ňom uvedenými námietkami, a napokon porušenie čl. 49 ústavy, ako aj čl. 7 ods. 1 dohovoru. Požaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 322,73 €.

Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 1. augusta 2014 (doručeným ústavnému súdu 7. augusta 2014) a tiež aj najvyšší súd vo vyjadrení zo 4. decembra 2013 (doručeným ústavnému súdu 11. decembra 2013) vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 1. augusta 2014 uviedol najmä: „Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na svoju argumentáciu uvedenú na stranách 11 a 14 svojej sťažnosti z ktorej je zrejmé, že v rozpore s uvedeným tvrdením Najvyššieho súdu SR vo svojej sťažnosti nenapádal arbitrárnosť napadnutého uznesenia ako celku ale arbitrárny a svojvoľný výklad a aplikáciu ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti dovolania, pričom tento svoj záver v sťažnosti aj podrobne a vecne odôvodnil.

len hypotetická. Sťažovateľ naopak vo svojej sťažnosti na strane 12 uviedol, že generálny prokurátor disponuje právom podávať mimoriadne opravné prostriedky, a to vrátane dovolania podaného či už v prospech alebo neprospech odsúdeného, pričom toto jeho právo, a ani rovnosť strán trestného konania, nie sú nijako dotknuté dovolaním podaným zo strany sťažovateľa, prípadne jeho priaznivým vybavením zo strany dovolacieho súdu, tak ako sa to snaží naznačiť Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia.

. . Sťažovateľ na strane 13 svojej sťažnosti uviedol, že síce je pravdou, že po právnej stránke výkonom peňažného trestu nastávajú účinky na základe, ktorých sa má na odsúdeného hľadieť ako na neodsúdeného, avšak nie je tomu tak vždy, a už vôbec nie

. . Nie je nakoniec pravdivou ani argumentácia Najvyššieho súdu SR, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdil, že výrok o náhradnom treste v prípade peňažného trestu má zabrániť podaniu dovolania. Sťažovateľ na stránke 13 svojej sťažnosti uviedol len toľko, že v právnom a demokratickom štáte je neprípustné, aby Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, ktorý je zároveň orgánom ochrany zákonnosti a ústavnosti, svojvoľnou a arbitrárnou aplikáciou ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti dovolania implicitne podmieňoval využitie sťažovateľovho práva na podanie dovolania povinnosťou strpieť ujmu vo forme premeny miernejšieho trestu na trest prísnejší. Jediný záver, ktorý z arbitrárneho výkladu predmetných ustanovení Trestného poriadku o prípustnosti dovolania podaného Najvyšším súdom SR v napadnutom uznesení vyplýva je totiž taký, že odsúdený (v tomto prípade sťažovateľ) má právo podať dovolanie, resp. o jeho dovolaní môže Najvyšší súd SR rozhodnúť, len v prípade, ak svoj trest ešte nevykonal a nedošlo k jeho zahladeniu. Na základe takéhoto ústavne neprípustného výkladu predmetných ustanovení Trestného

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „I. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.05.2013, č. k. 2 Tdo 16/2013 porušené bolo. II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.05.2013, č. k. 2 Tdo 16/2013 sa zrušuje. III. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 322,73 €, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu JUDr. Milana Fulca, so sídlom Živnostenská 2, 811 06 Bratislava do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 529/2013­22 z 22. októbra 2013 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k právnemu záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie podané odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest, potrebné posudzovať ako neprípustné.

Vzhľadom na to, že k uvedenej problematike bolo potrebné zjednocujúce stanovisko, ústavný súd ho prijal na zasadnutí pléna 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ÚS 4/2015, v ktorom vyslovil právnu vetu: Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V napadnutom uznesení najvyšší súd okrem iného uviedol, že zákon obmedzuje možnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu, zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným rozhodnutiam. Ústavný súd sa stotožňuje s týmto právnym názorom najvyššieho súdu prezentovaným v napadnutom uznesení, pokiaľ ide o vymedzenie podstaty a účelu inštitútu dovolania. V tejto súvislosti ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že takéto precizovanie podmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu, že dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má byť v porovnaní s riadnymi opravnými prostriedkami podstatne užšia, keďže dovolanie a rozhodnutie o ňom spravidla narúša stabilitu konečného a vykonateľného, resp. v niektorých prípadoch už aj vykonaného rozhodnutia súdu. Vzhľadom na zákonom podrobne vymedzené podmienky, dôvody, ako aj okruh osôb oprávnených podať dovolanie je v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania, aby v aplikačnej súdnej praxi dochádzalo k akejkoľvek ďalšej redukcii zákonom ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie.

V napadnutom uznesení najvyšší súd argumentuje tým, že priznanie práva podať dovolanie odsúdenému, u ktorého nastali účinky zahladenia odsúdenia v dôsledku vykonania uloženého peňažného trestu, by bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných strán, keďže ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aj u generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Najvyšší súd ďalej poukazuje na to, že v dôsledku toho by generálny prokurátor mohol podať odvolanie aj v neprospech odsúdeného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia. To by následne umožňovalo otvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a zvrátenie priaznivých dôsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený.

Na rozdiel od prezentovaného právneho záveru najvyššieho súdu je ústavný súd toho názoru, že z hľadiska prípustnosti podania dovolania je bez významu, či sa v dôsledku zahladenia odsúdenia hľadí na osobu odsúdeného ako na osobu, ktorá odsúdená nebola, keďže z hľadiska prípustnosti podania dovolania je rozhodujúce to, či existuje odsudzujúce rozhodnutie a či toto odsudzujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tomuto záveru plne korešponduje aj znenie citovaného ustanovenia § 165 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého odsudzujúcim rozsudkom je rozsudok, ktorým súd obžalovaného uznal za vinného. Inak povedané, podmienkou podania dovolania je existencia už samotného odsúdenia páchateľa – podmienkou nie je absencia zahladenia odsúdenia spojená so zákonnou fikciou neodsúdenia. Fikcia neodsúdenia sťažovateľa vyplýva z vykonania uloženého peňažného trestu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku, pričom odopretím práva podať dovolanie proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu by nebolo možné naplniť deklarovaný účel inštitútu dovolania, ktorým je odstrániť účinky založené nezákonným právoplatným rozhodnutím.

Najvyšší súd ďalej v napadnutom uznesení uvádza: „Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže takáto osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní do zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie, ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe. Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku alebo obnoveniu takých právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol dožadovať, pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa.“

Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecných súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osoby páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).

Účinky spojené s uloženým a zahladeným trestom v dôsledku jeho vykonania postihujú odsúdeného v možnosti uplatnenia jeho subjektívnych práv a civilnoprávnych vzťahov a možnosť podať dovolanie v danom prípade predstavuje výkon základného práva na súdnu ochranu, pričom právnym poriadkom umelo konštruovaná skutočnosť – fikcia neodsúdenia, nemôže uprieť či znemožniť odsúdenému prístup k mimoriadnemu opravnému prostriedku, ktorého prípadné vyhodnotenie ako dôvodného a oprava vymedzených procesných a hmotnoprávnych chýb môže následne v konečnom dôsledku vyústiť do oslobodenia odsúdeného – tzn. preukázania nespáchania trestného činu.

Odopretie práva podať dovolanie odsúdenému len z dôvodu, že sa na neho v dôsledku vykonania mu uloženého peňažného trestu hľadí ako keby nebol odsúdený, neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania obmedzuje prístup odsúdeného k súdnej ochrane, čím zasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.

Určené trovy uhradí najvyšší súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. Milana Fulca (§ 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde). Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 30. júla 2013, spísanie sťažnosti z 30. júla 2013 a vyjadrenie z 1. augusta 2014). Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát po 130,16 €, teda 260,32 €, a dvakrát režijný paušál po 7,81 €, teda 15,62 €, a za jeden úkon vykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 € a režijný paušál 8,04 €, preto trovy právneho zastúpenia pre sťažovateľa predstavujú sumu 417,18 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to, že advokát sťažovateľa je platcom DPH, trovy právneho zastúpenia pre sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 501,58 € s DPH. Vzhľadom na to, že sťažovateľ opakovane vyčíslil trovy konania len vo výške 322,73 € a žiadal priznať náhradu trov konania vo výške 322,73 € s DPH, priznal mu ústavný súd náhradu trov konania len do uplatnenej a vyčíslenej výšky.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, čo so súhlasom oboch účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).