II. ÚS 530/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 530/2015­7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť a , obaja bytom , zastúpených Advokátskou kanceláriou HUDEC s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava, advokátom − konateľom JUDr. Markom Hudecom, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 106/2015­196 z 29. apríla 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú: „Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd Okresného súdu Bratislava II, svojim uznesením č. k. 6 Co/106/2015­196 zo dňa 29. 04. 2015 v právnej veci nás – sťažovateľov proti Slovenskej republike, zast. Ministerstvom hospodárstva SR, Mierová ul. č. 19, Bratislava, o náhradu škody 83.440,­ EUR s prísl., rozhodol v zmysle § 221 OSP tak, že rozsudok prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uznesenie

nám bolo doručené dna 25. 5. 2015. Svoje rozhodnutie zdôvodnil odvolací súd tým, že má za to, že je potrebné doplniť dokazovanie za účelom ustálenia, či nárok je odvodzovaný titulom náhrady škody alebo vydania bezdôvodného obohatenia, čo je významné z pohľadu posúdenia pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. (str. 4 ods. 4 uznesenia) Následne ale odvolací súd obšírne analyzuje otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v prípade, ak by išlo o náhradu škody a tiež ak by išlo o vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom v oboch prípadoch dospel k záveru, že žalovaná nie je (nebude) pasívne vecne legitimovanou (str. 5­7 uznesenia).

Odôvodnenie

predmetného napádaného uznesenia, ktorým je prvostupňový súd viazaný, tak znemožňuje akýkoľvek iný záver, než je zamietnutie našej žaloby... Je zrejmé, že odvolací súd má odlišný právny názor na našu sporovú vec, než súd prvého stupňa a vykonávajúc svoju kompetenciu tento názor náležite zdôvodnil. Skutočný dopad odôvodnenia odvolacieho súdu ale reálne znemožňuje súdu prvého stupňa prijať akýkoľvek iný záver, než je zamietnutie našej žaloby, a to bez ohľadu na výsledok doplneného dokazovania, k čomu ho odvolací súd zaviazal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že krajský súd uznesením č. k. 6 Co 106/2015­196 z 29. apríla 2015 porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo samotnej sťažnosti sťažovateľov, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že krajský súd uznesením č. k. 6 Co 106/2015­196 z 29. apríla 2015 rozhodol o odvolaní žalovanej (sťažovatelia v označenom konaní vystupujú ako žalobcovia, pozn.) proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 C 73/2013­153 zo 4. novembra 2014 tak, že predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Keďže sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu v napadnutom konaní sp. zn. 6 Co 106/2015 sťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu doručená 22. júla 2015, t. j. v čase, keď krajský súd už vo veci nekonal, resp. keď sťažovateľom bolo predmetné

uznesenie

krajského súdu doručené 27. mája 2015 a keď ešte predtým bol spis vrátený okresnému súdu na ďalšie konanie (11. mája 2015), k namietanému porušovaniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným súdom už nemohlo dochádzať. Treba k tomu dodať, že krajský súd od doručenia odvolania pritom na prvý pohľad vôbec nekonal so zbytočnými prieťahmi, resp. aj to, že z hľadiska posudzovania prípustnosti sťažnosti sťažovateľov títo ako iný prostriedok pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyužili sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu ako orgánu štátnej správy súdov.

V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľov smerujúcou podľa petitu proti označenému uzneseniu krajského súdu č. k. 6 Co 106/2015­196 z 29. apríla 2015 ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) nemôže dôjsť samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom (nečinnosťou, nesprávnym postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ namieta porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím orgánu verejnej moci, nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (m. m. III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08).