II. ÚS 53/2016

1.3 Sťažovateľ je azylantom vo Švédsku, bol v moci našich úradov a žiada ho vydať Ruská federácia. V prvom rade sa domnievam, že najvyšší súd nemôže riešiť prejudiciálne, nemôže riešiť podrobne a nanovo v extradičnom konaní, či sťažovateľ je alebo nie je azylantom. Sťažovateľ v podstate namietal, že švédsky status utečenca ho chránil aj v Slovenskej republike, ktorá je rovnako členským štátom Európskej únie. Bolo teda potrebné vyložiť, či dôvod neprípustnosti v § 501 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (Vydanie osoby do cudziny je neprípustné, ak ide o osobu, ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu, alebo jej bol udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana, v rozsahu ochrany poskytnutej takej osobe osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou; to neplatí, ak ide o osobu, ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu opakovane a o jej žiadosti o udelenie azylu už bolo právoplatne rozhodnuté.) sa vzťahuje len na azyl udelený v Slovenskej republike, alebo aj v inom štáte EÚ. S touto otázkou sa najvyšší súd nezaoberal v tom zmysle, aké má alebo nemá u nás účinky švédsky azyl, ale na úspornej ploche spochybnil materiálne samotný azyl, pričom ústavný súd tiež internalizoval názory najvyššieho súdu.

1.5 Jedna možnosť je teda automaticky akceptovať rozhodnutia iných štátov EÚ. Tieto štáty tiež majú možnosť, pokiaľ s tým budú oboznámené, ochranu v štandardnom konaní odobrať. Druhou možnosťou je nebrať azyl v inom štáte ako automatický dôvod pre neprípustnosť vydania, ale posúdiť samostatne hrozbu vrátenia do krajiny, kde by bol jednotlivec prenasledovaný, resp. mučený, s tým, že sa ale prihliadne na to, že iný štát azyl udelil (uvedené platí pre refoulement aj pre extradíciu).

1.7 V doterajších rozhodnutiach všeobecných súdov ďalej vnímam istú repetitívnosť a mechanickosť argumentácie vrátane rozhodnutia krajského súdu o vydaní sťažovateľa. Predmetom konania bola na krajskom súde a najvyššom súde zákonnosť a ústavnosť vydávacej väzby sťažovateľa. Sťažovateľ vychádzal z úvah, že ak je zrejmé, že nemôže byť vydaný, tak aj jeho väzba je protiústavná. Napokon ústavný súd už tak rozhodoval (pozri II. ÚS 264/09, právna veta: „Orgány verejnej moci sú v súvislosti s rozhodovaním o zaistení cudzinca za účelom vyhostenia povinné brať do úvahy spojitosť medzi zaistením a jeho účelom.“, tiež II. ÚS 147/2013, ako aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sza 5/2013).

1.8 Najvyšší súd nezareagoval tým spôsobom, že v konaní o väzbe nedošlo k zisteniu zjavnej neprípustnosti vydania, a preto má obmedzenie osobnej slobody zákonný základ, ale svojou argumentáciou zašiel, myslím, v istom zmysle nad rámec konania o väzbe a vyjadril pomerne silnú pozíciu k veci sťažovateľovho vydania.

- vylučovacia klauzula

1.10 V kontexte Ženevského Dohovoru sa situácii, keď má vyžiadaná osoba azyl z iného štátu, venuje UNHCR v stanovisku k extradíciám: „55. Byla-li vyžádaná osoba uznána za uprchlíka jinou zemí, je její status uprchlíka v této zemi významným faktorem a extradiční orgány dožádaného státu jej musí brát v úvahu při zkoumání, zda by vydání osoby bylo v souladu se zásadou non-refoulement. Rozhodnutí státu, že určitá osoba je uprchlíkem podle Úmluvy z roku 1951, má extrateritoriální účinky přinejmenším vůči ostatním členským státům Úmluvy z roku 1951. Status uprchlíka uznaný v jednom členském státě by měl být jiným členským státem zpochybňován jen ve výjimečných případech, kdy vyjde najevo, že dotyčná osoba zjevně nesplňuje požadavky Úmluvy z roku 1951. Tak tomu může být, například vyjdou-li najevo skutečnosti naznačující, že původně učiněná prohlášení byla nepravdivá, nebo z nich vyplývá, že dotyčná osoba splňuje kritéria vylučujících klauzulí Úmluvy z roku 1951.82 Německý Spolkový ústavní soud konstatoval, že uznání za uprchlíka jiným signatářským státem Úmluvy z roku 1951 sice není pro německé extradiční orgány závazné, ale tím, že se extradiční soud nespojil s úřady země azylu a nevyžádal si jejich názor na danou situaci, nesplnil svoji povinnost provést veškerá možná šetření potřebná pro zjištění, zda dotyčné osobě hrozí pronásledování, obzvláště pokud byly známy významné skutečnosti podporující takový závěr. Podle názoru ústavního soudu rozhodnutí jiného signatářského státu Úmluvy z roku 1951, že dotyčná osoba má oprávněné obavy z pronásledování ve dožadujícím státě, takovou skutečností je, a to tím spíše, že země azylu již dříve extradiční žádost dožadujícího státu pro tytéž trestné činy odmítla na základě statutu uprchlíka přiznaného této osobě (nález ze 14. listopadu 1979, 1 BvR 654/79). Je třeba poznamenat, že v obdobných případech může stát, který vyžádanou osobu uznal za uprchlíka, této osobě poskytnout diplomatickou ochranu.“ Uvedené stanovisko je staršieho dáta a uvedená citácia vyplýva z medzinárodného práva všeobecne. Ako bolo uvedené, v európskom práve je aktuálne sporné (uvádza to aj ESĽP), či štáty majú rozhodnutia o udelení medzinárodnej ochrany bez ďalšieho uznávať – ale rozhodne by na nich mali minimálne prihliadať.

1.11 Na základe nálezu sp. zn. II. ÚS 111/08 sú povinné už všeobecné súdy určite vo vydávacom konaní vykonať „substantial ground test“ – test domnienky vážnych dôvodov na zistenie, či vyžiadanej osobe nehrozí zlé zaobchádzanie. Článok 3 dohovoru žiadnu vylučovaciu klauzulu nemá a pôsobí absolútne. Ústavný súd v právnej vete II. ÚS 111/08 uviedol: «Ústavný súd konštatuje, že aj všeobecné súdy sú pri posudzovaní prípustnosti vydania viazané ľudsko-právnymi normami. Inými slovami, podmienky prípustnosti vydania (extradičné právo hmotné), ktoré sú povinné zvažovať súdy, sa rozširujú o podmienku ľudsko-právnu, jadrom ktorej je naplnenie textu dohovoru a judikatúry k nemu. Uvedené vyplýva už zo spomenutej nezastupiteľnej úlohy brániť ľudskú slobodu pred inými mocami. V materiálnom právnom štáte sú súdy vzhľadom na svoju nezávislosť (čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 144 ods. 1 ústavy), viazanosť len právom (čl. 144 ods. 1 ústavy) a znalosť práva na prvom mieste povolané brániť základné práva a slobody, v extradičnom prípade pred prokurátorom krajskej prokuratúry (§ 502 ods. 1 Trestného poriadku) a mocou dožiadajúceho štátu. Súdy sú zároveň vzhľadom na svoju znalosť práva vo vzťahu k ľudským právam „najpovolanejším“ štátnym orgánom. Treba doplniť, že dôsledkom rozšírenia dôvodov neprípustnosti podľa § 501 Trestného poriadku sa rozširuje aj prieskum podľa § 509 ods. 4 Trestného poriadku. Z teoretického hľadiska ide o aplikačnú prednosť ústavy a medzinárodných zmlúv v situácii, v ktorej sú právnymi normami stanovujúcimi „niečo viac“ ako zákon, čím rozširujú zdanlivo taxatívnu úpravu v zákone. V koncepte priamej aplikovateľnosti ústavy a medzinárodných zmlúv o ľudských právach už nie vždy obstojí doslovný výklad a klasické chápanie taxatívneho výpočtu. Inštitút ministrovho povolenia, resp. nepovolenia vydania nemožno považovať za plnohodnotný, resp. účinný opravný prostriedok v zmysle čl. 3 v spojení s čl. 13 dohovoru. Z vnútroštátneho pohľadu, berúc do úvahy nezvratnosť extradície, môže byť účinným prostriedkom nápravy porušenia základných práv (hlavne čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy) v zmysle a v spojení s čl. 13 dohovoru len rozhodnutie súdu. Ide o porušenie ľudských práv, teda už súdy musia o nich rozhodovať (porov. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Chahal v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22414/93, § 151, § 153). Z uvedeného vyplýva povinnosť súdov vykonať test domnienky závažných dôvodov.»

1.13 Považujem za užitočné sprístupniť anotáciu rozsudku ESĽP M. G. proti Bulharsku (http://eslp.justice.cz/justice/judikatura_eslp.nsf/WebSearch/C4FAD55601138A F1C1257D18002DA119?openDocument&Highlight=0): „Senát čtvrté sekce Soudu jednomyslně rozhodl, že v případě vydání stěžovatele do Ruska by došlo k porušení článku 3 Úmluvy. (i) Okolnosti případu Stěžovatel, občan Ruské federace čečenského původu, žil do roku 2004 v Ingušsku. V říjnu 2003 provedli v jeho domě příslušníci tajné ruské služby prohlídku, v rámci níž zajistili poměrně velké množství zbraní.

V červenci 2012 byl stěžovatel při cestě do Turecka zadržen na rumunsko-bulharských hranicích, jelikož vyšlo najevo, že je ruskými orgány hledán za účelem jeho trestního stíhání. Bulharský státní zástupce nařídil extradiční vazbu a v srpnu 2012 byla bulharskému ministru spravedlnosti zaslána žádost ruských orgánů o vydání stěžovatele, podle níž měl být trestním soudem v ingušském Nazranu vydán příkaz k zatčení stěžovatele a k jeho umístění do předběžné vazby. V rámci extradiční žádosti poskytla ruská strana rovněž diplomatické záruky, podle kterých mělo být stěžovateli mj. umožněno účinně se bránit prostřednictvím advokáta a neměl být trestně stíhán z politických a rasových důvodů, pro jeho vyznání či národnost. V červenci 2012 byl do extradičního spisu stěžovatele zařazen dopis představitele Vysokého komisaře OSN pro uprchlíky, který potvrdil, že stěžovateli byl pro jeho pronásledování v zemi původu přiznán uprchlický status, nebezpečí, které mu v Rusku hrozilo, stále trvalo a jeho vydání by tedy bylo v rozporu se zásadou non- refoulement zaručenou mj. článkem 3 Úmluvy.

Soud připomněl, že v minulosti v několika desítkách případů proti Rusku dospěl k závěrům o závažných porušeních lidských práv v souvislosti s protiteroristickými zásahy či trestním stíháním vedeným proti osobám podezřelým z příslušnosti k povstaleckým skupinám v severním Kavkazu.

Ty se přitom opakovaně dopouštěly tzv. nucených zmizení, kolektivního trestání či mučení osob podezřelých z příslušnosti k povstaleckým skupinám. Soud proto konstatoval, že oblast severního Kavkazu včetně Ingušska nadále zůstává zónou ozbrojeného konfliktu charakteristickou násilnostmi a závažným porušováním základních lidských práv osob patřících k místní populaci.

Bylo dále nesporné, že ruské orgány žádaly vydání stěžovatele za účelem trestního stíhání, přičemž ruský soud rozhodl o umístění stěžovatele do předběžné vazby. Podle Soudu by potom stěžovateli, v případě jeho vydání Ruska a následného pravděpodobného umístění do jednoho z vazebních zařízení v severním Kavkazu s ohledem na jeho obvinění z trestné činnosti v rámci aktivit jedné z povstaleckých skupin hrozilo mučení za účelem vynucení jeho výpovědi nebo jiné nelidské či ponižující zacházení. Takové zacházení s osobami nacházejícími se v obdobném postavení jako stěžovatel prokazují výše uvedené zprávy CPT, Komisaře pro lidská práva rady Evropy a CAT. Podle stěžovatele byli navíc v minulosti ruskými státními orgány pronásledováni i jeho blízcí, přičemž sestra stěžovatele měla

Soud zohlednil, že Rusko je smluvním státem Úmluvy a zavázalo se respektovat lidská práva Úmluvou zaručená, avšak v projednávané věci diplomatické záruky nebyly dle jeho názoru způsobilé dostatečně eliminovat rizika špatného zacházení se stěžovatelem, a to zejména s ohledem na výše uvedené mezinárodní zprávy, podle kterých ruské orgány mj. neplní povinnost špatné zacházení s osobami obviněnými z povstaleckých aktivit účinně vyšetřit. Bulharská vláda navíc nespecifikovala, jakým způsobem měla v úmyslu zajistit respektování záruk ze strany ruských orgánů, přičemž ani nebylo možné se opřít o zkušenosti s diplomatickou spoluprací s ruskou stranou v jiných obdobných případech.

1.14 Rovnako sú hodné pozornosti pasáže z uznesenia sp. zn. I. ÚS 1149/16, pričom osobne by som možno bol pri rozhodovaní o prípustnosti extradície ešte o niečo opatrnejší: „Z ustálené judikatury Ústavního soudu vyplývá, že extradice není přípustná, pokud existují závažné důvody domnívat se, že vydávaná osoba bude vystavena reálnému nebezpečí mučení nebo nelidského či ponižujícího zacházení anebo trestu [nález sp. zn. II. ÚS 1221/13 ze dne 29. 1. 2014 (N 12/72 SbNU 169), bod 19].

Při posuzování tohoto reálného nebezpečí je nutno zkoumat dva faktory: obecnou situaci v cílové zemi a osobní okolnosti stěžovatele. Ústavní soud se v minulosti opakovaně zabýval také přípustností extradice do Ruska. Jde-li o konkrétní poměry v Ruské federaci, Ústavní soud opakovaně poukazuje na zprávy o nevyhovujících podmínkách v ruských věznicích a deficitech v ruském justičním systému, tyto však podle něj samy o sobě nezpůsobují, že by vydání do Ruské federace bylo ve všech případech nepřípustné. Ústavní soud nemá v úmyslu jakkoliv bagatelizovat zprávy svědčící o tom, že dodržování základních práv v Ruské federaci vykazuje závažné nedostatky, zejména pokud jde o právo na spravedlivý proces a zákaz mučení a nelidského nebo ponižujícího zacházení. Situace v zemi nicméně dlouhodobě není považována za natolik závažnou, aby absolutně vylučovala vydávání osob do Ruské federace.

Obdobné principy v případě vydávání či vyhošťování do Ruska aplikuje i Evropský soud pro lidská práva (dále jen „ESLP“). V případě Ruska je zásadní rozdíl, zda má být osoba vydána do centrálních částí Ruska, kde riziko špatného zacházení je obecně menší, nebo do neklidné oblasti severního Kavkazu. Judikatura ESLP je v současné době konstantní v tom, že i přes občasná porušování lidských práv v Rusku situace není taková, aby vylučovala jakékoliv vyhoštění nebo extradici do Rusku.

případě je poté nutno pečlivě zvažovat okolnosti každého jednotlivého případu (viz např. shledaná porušení Úmluvy v rozhodnutích ve věcech R. K. proti Francii, č. 61264/11, § 63; M.V_ a M.T_ proti Francii, č. 17897/09, § 40; či M.G_ proti Bulharsku, č. 59297/12).

Tyto zvláštní rizikové faktory tedy u stěžovatele absentují. Ústavní soud také nemá žádné zprávy z dostupných zdrojů, včetně judikatury ESLP, že by podmínky detence v moskevském Vyšetřovacím vězení č. 5 byly v rozporu s čl. 3 Úmluvy a stěžovatel ani žádné konkrétní poznatky o tomto vazebním vězení nepředložil.“

2.2.Vo veci sp. zn. II. ÚS 53/2016 by vzhľadom na právny stav veci najsprávnejším rozhodnutím bol z môjho pohľadu taký výrok nálezu, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

- hypotéza

2.3 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádzal, že „rozvrh práce Krajského súdu v Košiciach neumožňuje bez ďalšieho prideliť predsedovi senátu, rozhodujúcemu o predbežnej väzbe zadržanej osoby rozhodovať automaticky (bez možnosti náhodného pridelenia) o návrhu na vzatie tej istej osoby do vydávacej väzby“, napriek tomu sa najvyšší súd s jeho námietkou „spočívajúcou v tom, že sudkyňa − predsedníčka senátu , nie je členkou súdneho oddelenia 6 Ntc... nijako nevyrovnal, ale ani nezaoberal“. Po citovaní príslušného ustanovenia rozvrhu práce Krajského súdu v Košiciach, na znenie ktorého vo svojej sťažnosti odkazoval, ďalej sťažovateľ uvádzal, že z jeho obsahu „nevyplýva, že by návrh prokuratúry na vzatie sťažovateľa do vydávacej väzby mal byť pridelený tomu istému senátu, ktorý rozhodoval o návrhu Krajskej prokuratúry v Košiciach o vzatí sťažovateľa do predbežnej väzby. Naopak, ustanovenie rozvrhu práce, ktoré odkazuje, v prípade rozhodovania podľa piatej časti Tr. por., na rozvrh služieb, ktorý tvorí prílohu rozvrhu práce, potvrdzuje sťažovateľom uvádzanú skutočnosť, že o jeho väzbe nemal bez ďalšieho rozhodovať senát 6Ntc, ani , ktorá nie je členkou tohto senátu, ale sudca stanovený týmto rozvrhom služieb.“. Namietal tiež, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení s „obsahom [jeho] námietok... vo vzťahu k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu nezaoberal, keďže na konkrétne námietky... reagoval argumentáciou, ktorej vzťah ku konkrétnym ustanoveniam rozvrhu práce Krajského súdu v Košiciach, obsadeniu jednotlivých súdnych oddelení a rozvrhu služieb nemožno identifikovať“.

2.6 Najvyšší súd v reakcii na túto argumentáciu sťažovateľa napadnuté uznesenie v relevantnej časti odôvodnil tým, že „[v]časti pravidla určovania zákonného sudcu je uvedené, že v prípade rozhodnutia podľa piatej časti Trestného poriadku nie je možné vec prideliť náhodným výberom pomocou aplikácie... Z pravidiel určovania zákonného sudcu je zrejmé, že v prípade opätovného predkladania trestných vecí na rozhodnutie, o ktorých už predtým rozhodoval určitý senát (a to vrátane rozhodovania o väzbách) sa vec pridelí po lustrácii tomuto senátu (predsedovi senátu). Najvyšší súd má za to, že rovnaký postup je aplikovateľný aj v prípade rozhodovania o návrhu prokurátora na vzatie osoby do predbežnej väzby, vydávacej väzby a rozhodnutia o prípustnosti vydania do cudziny osoby, ktorá je vo vydávacej väzbe. Uvedený právny názor podporuje aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18. apríla 2013 sp. zn. IV. ÚS 571/2012, z ktorého vyplýva, že ústava medzi väzbou v rámci vnútroštátne vedeného trestného konania a väzbou v extradičnom konaní nerozlišuje. V danom prípade vec bola pridelená predsedníčke senátu – sudkyni na konanie a rozhodnutie po lustrácii nie náhodným výberom cez elektronickú podateľňu, ale prostredníctvom vyššie uvedenej výnimky, pretože vo veci už pôvodne konala a rozhodovala o predbežnej väzbe.“.

- dispozícia

2.7 Pri takto konštruovanom právnom stave bolo podľa môjho názoru možné na vec nazerať dvojakou optikou (prístupom):

2.8 Po prvé/prvý prístup – vychádza sa z interpretácie platného textu rozvrhu práce, pričom na otázku pridelenia veci týkajúcej sa rozhodovania o vydávacej väzbe, ktorého úprava v rozvrhu práce absentuje, sa analogicky použijú ustanovenia rozvrhu práce, ktoré sú svojím účelom a obsahom najbližšie uvedenej právnej situácii (t. j. situácii prideľovania veci týkajúcej sa rozhodovania o vydávacej väzby konkrétnemu senátu/sudcovi), a to ustanovenia rozvrhu práce upravujúce prideľovanie veci senátu/sudcovi pri opätovnom predložení veci na rozhodnutie v tej istej väzobnej veci spočívajúcej v rozhodovaní o sťažnostiach proti rozhodnutiam o väzbe v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní.

2.12 Naopak, súd rozhodujúci v prvom stupni o vydávacej väzbe je povinný už v tomto štádiu extradičného konania zohľadňovať také skutočnosti, ktoré majú vplyv na rozhodovanie vo veci samej (t. j. o samotnej extradícii) a z ktorých jednoznačne a nepochybne vyplýva, že konkrétna osoba, voči ktorej sa navrhuje vzatie do vydávacej väzby, nemôže byť vydaná na trestné stíhanie do dožadujúceho sa štátu. Navyše súd v tomto prípade koná v prvom stupni a je na jeho pleciach ustáliť skutkový a právny stav na základe navrhovaných dôkazov a iných skutočností.

2.13 Nemožno preto na otázku pridelenia veci týkajúcej sa rozhodovania o vydávacej väzbe, ktorého úprava v rozvrhu práce absentuje, analogicky použiť ustanovenia rozvrhu práce upravujúce prideľovanie veci senátu/sudcovi pri opätovnom predložení veci na rozhodnutie v tej istej väzobnej veci spočívajúcej v rozhodovaní o sťažnostiach proti rozhodnutiam o väzbe v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní, keďže tieto nie sú, vzhľadom na rozdielnu kvalitu rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté o väzbe obvineného v prípravnom konaní alebo na hlavnom pojednávaní a rozhodovania o vzatí dotknutej osoby do vydávacej väzby, kde súd rozhoduje ako prvostupňový súdny orgán, svojím účelom a obsahom najbližšie uvedenej právnej situácii.

2.14 Pri druhom prístupe je dôležitý taktiež argument, že použitie analógie pri riešení otázky prideľovania veci týkajúcej sa rozhodovania o vzatí dotknutej osoby do vydávacej väzby konkrétnemu senátu/sudcovi je záležitosť interpretácie, výkladu a vypĺňania medzier v rozvrhu práce, a nie je preto vylúčené, že obdobný, resp. ten istý právny stav posúdi iný súd rozdielne (a teda nepoužije analógiu alebo analogicky použije iné ustanovenie rozvrhu práce), čím dochádza v prostredí trestného (extradičného) práva k zníženiu právnej istoty dotknutých osôb v spojení zo zárukami vyplývajúcimi z práva na zákonného sudcu.