II. ÚS 532/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 532/2015­11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., Duklianska 11, Prešov, zastúpenej Advokátskou spoločnosťou JUDr. Patrik Holinga, s. r. o., Hlavná 25, Košice, za ktorú koná advokát JUDr. Patrik Holinga, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. 8 C 107/2011­60 z 30. apríla 2012, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 238/2012­88 z 23. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti MERKURY MARKET SLOVAKIA, s. r. o., o d m i e t a .

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu az jej príloh, sťažovateľka bola ako žalovaná v 2. rade účastníčkou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 C 107/2011, v ktorom sa proti nej a , , ako žalovanému (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) domáhala , , ako žalobkyňa (ďalej len „žalobkyňa“) určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 19. novembra 2008, ktorou žalovaný v 1. rade odpredal sťažovateľke nehnuteľnosť zapísanú na LV č. , k. ú. ako parc. č. o výmere 9 167m2 orná pôda (ďalej len „pozemok“), vklad vlastníckeho práva podľa ktorej bol povolený Správou katastra Michalovce 21. novembra 2008 pod č. V­4306/08 (ďalej len „kúpna zmluva“). Žalobkyňa žalobu doručenú okresnému súdu 23. augusta 2011 odôvodnila tým, že ako manželka žalovaného v 1. rade s uzatvorením tejto kúpnej zmluvy nesúhlasila a o jej uzatvorení nevedela, pričom nehnuteľnosť patrila do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného v 1. rade (hoci na liste vlastníctva bol zapísaný iba žalovaný v 1. rade), a preto je kúpna zmluva relatívne neplatným právnym úkonom, keď jej relatívnej neplatnosti sa voči sťažovateľke dovolala listom z 21. júla 2011. Žalovaný v 1. rade uviedol, že manželstvo so žalobkyňou uzatvoril 5. septembra 1987, rozsah ich bezpodielového spoluvlastníctva dosiaľ nebol zúžený, nehnuteľnosť bola nadobudnutá pôvodne v roku 1995 na základe kúpnej zmluvy, ktorú ako kupujúci uzatvoril sám, pretože ju chcel užívať ako samostatne hospodáriaci roľník. Ďalej žalovaný v 1. rade uviedol, že žalobkyňa o uzatvorení kúpnej zmluvy vedela, avšak s jej uzatvorením nesúhlasila, pretože kúpna cena sa jej zdala príliš nízka, žalovaný v 1. rade však napriek tomu kúpnu zmluvu uzatvoril. Sťažovateľka sa bránila tým, že na podanej žalobe nemá žalobkyňa naliehavý právny záujem, pretože mohla žalovať o plnenie; žalobkyni v skutočnosti ide o doplatenie kúpnej ceny, čo vyplýva z listu, ktorým žalobkyňa vyzvala sťažovateľku na vyriešenie veci tak, že sťažovateľka zaplatí ešte žalobkyni 170 000 €. Sťažovateľka poukázala i na to, že žalobkyňa musela od roku 1995 vedieť, že v katastri nehnuteľností je zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti iba žalovaný v 1. rade, zápis nenamietala, a preto je jej právo premlčané, a uviedla, že v roku 2008 pri jednaniach o uzatvorení kúpnej zmluvy bola so žalovaným prítomná aj iná osoba, nevie ju identifikovať, ale predpokladá, že išlo o žalobkyňu.

Rozsudok

okresného súdu č. k. 8 C 107/2011­60 z 30. apríla 2012 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012­88 z 23. mája 2013 nadobudol právoplatnosť 16. septembra 2013.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012­88 z 23. mája 2013 podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014 tak, že dovolanie odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné [§ 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. d) OSP], a žiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Uznesenie

najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 7. januára 2015.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky pre nedostatok právomoci v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 107/2011­60 z 30. apríla 2012.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012­88 z 23. mája 2013 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľky je právomoc ústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd sa najprv zaoberal uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 445/2013 z 12. decembra 2014, vo vzťahu ku ktorému sťažovateľka namieta, že toto je nedostatočne odôvodnené a že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšší súd dovolanie sťažovateľky meritórne neprerokoval a jej dovolanie odmietol, hoci bola splnená podmienka jeho prípustnosti v dôsledku odňatia možnosti sťažovateľke konať pred súdom.

Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, toto postačuje pre záver, že z tohto aspektu bolo plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľov.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Sťažovateľka porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 238/2012­88 z 23. mája 2013 odôvodnila tým, že všeobecné súdy nevyhoveli jej návrhu na výsluch žalobkyne a konateľa sťažovateľky, ďalej tým, že k výsluchu žalovaného v 1. rade sa nemala možnosť vyjadriť, keďže bol vykonaný na pojednávaní, v závere ktorého okresný súd aj rozhodol, resp. tým mala podstatne nevýhodnejšie podmienky než žalobkyňa, ako aj tým, že krajský súd nesprávne zistil skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil. Sťažovateľka poukázala i na dohodu o podpore a vzájomnej ochrane investícií medzi Slovenskou republikou a Poľskou republikou uzatvorenú 18. augusta 1994 vo Varšave a potrebu jej aplikácie pred zákonom podľa čl. 7 ods. 5 ústavy. Argumentovala aj tým, že rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesný postup alebo aj rozhodnutie súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu O. s. p. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov – podľa jeho názoru – záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 132 – § 135 O. s. p. hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 153 ods. 1 O. s. p.) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie.

rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré skutkové zistenie robí. Ústavný súd SR judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (uverejnenej pod č. 460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák. č. 23/91 Zb.) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č. 209/92 Zb. a č. 102/99 Z. z.) je aj právo účastníka konania

Pre účastníka konania, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje – ak s rozhodnutím nie je spokojný – efektívne využitie jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 201 prvá veta O. s. p.), t. j. aby mohol odvolanie odôvodniť z hľadiska § 205 ods. 1, 2 O. s. p., lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom prípade účastník konania objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný. Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo obsahuje iba nedostatočné dôvody prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nie je potrebné skúmať existenciu aj prípadných ďalších uplatnených

Výhrada žalovaného v 2. rade, že súd sa vo veci nevysporiadal s otázkou vrátenia plnení z neplatnej zmluvy podľa zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia a k cit. judikatúre NS SR, na ktorú poukazuje, je potrebné uviesť, že v prejednávanej veci ide o konanie o určenie neplatnosti právneho úkonu, na základe určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O. s. p. a cit. judikatúra je použiteľná len v prípade, ak by šlo – na základe zrušenej zmluvy – o žalobu o vydanie veci, t. j. žalobu podľa § 80 písm. b) O. s. p., teda o splnenie povinnosti, kedy povinnosť vydať vec synalagmaticky zodpovedá povinnosti vrátiť kúpnu cenu a v prejednávanej veci o takýto prípad nejde, preto aplikácia § 457 a § 458 ods. 1 v prejednávanej veci neprichádza do úvahy.

Posúdenie návrhu účastníka konania na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré dôkazy budú vykonané, je vecou súdu (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníka konania a aj súdna prax sa zjednotila v právnom názore (R 37/1993), že prípadné nevykonanie určitého dôkazu, môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. a, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhnuté dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom, preto namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je procesnou

K výhrade žalovaného v 2. rade, že súd nevyhovel jeho návrhom na doplnenie dokazovania a nevyslúchol opätovne žalobkyňu a jeho konateľa, je potrebné uviesť, že navrhnuté dokazovanie je nadbytočné, lebo nešlo o spornú skutočnosť, ktorú by bolo potrebné v tomto konaní preukazovať, so zreteľom na skutočnosť, že k prevodu vlastníckeho práva na tretiu osobu bol potrebný súhlas žalobkyne, a to so všetkými podstatnými náležitosťami zmluvy na predaj predmetnej nehnuteľnosti, t. j. aj s jej kúpnou cenou, ktorá je podstatnou náležitosťou zmluvy o prevode nehnuteľnosti, bez ktorej nie je zmluva o prevode nehnuteľnosti (bez dohody o cene) platná.

Aj súdna prax sa zjednotila na tom, že predaj spoločnej nehnuteľnej veci nie je bežnou vecou, ktorú môže podľa § 143 ods. 1 O. z. vybavovať každý z manželov, že ak jeden z manželov uzavrie zmluvu o predaji nehnuteľnosti bez súhlasu druhého manžela, je takýto právny úkon považovaný za platný len do času, kým druhý manžel sa jeho neplatnosti dovolá (§ 40a O. z.) a dovolať sa musí voči všetkým účastníkom právneho úkonu. Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

uvedené v odvolaní. V prejednávanej veci nešlo o vybavovanie bežných záležitostí, týkajúcich sa spoločných vecí manželov, ale o predaj spoločnej nehnuteľnej veci, ktorá nie je bežnou vecou a žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o predaji predmetných nehnuteľností bez súhlasu druhého manžela – žalobkyne, čo je nepochybné z vykonaného dokazovania, a preto takýto právny úkon je neplatný, lebo žalobkyňa sa jeho neplatnosti dovolala (§ 40a O. z.) a dovolala sa ho voči všetkým účastníkom právneho úkonu, t. j. voči obom žalovaným. V konaní nebolo preukázané, žeby bola takýto súhlas dala v akejkoľvek forme, t. zn. písomne alebo ústne, resp. mlčky – konkludentne, a nebolo to preukázané ani z jej správania, z ktorého by bolo možno usúdiť, že s takýmto právnym úkonom súhlasila, teda aby bola táto záležitosť takto vybavená a tvrdenia žalovaného v 2. rade, ohľadom konkludentného, resp. ústneho súhlasu s uzavretím zmluvy, týkajúcej sa nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, nie sú ničím podložené a nemajú oporu vo vykonanom

účastníci právneho úkonu, proti ktorým sa jeden z jeho účastníkov dovolá neplatnosti, neuznajú jeho neplatnosť, ostáva iba jeden prostriedok súdnej ochrany, a to práve žalobou o určenie neplatnosti právneho úkonu, a preto možno jednoznačne uzavrieť, že žalobkyňa preukázala v konaní naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti zmluvy. Rozhodnutím súdu o určení relatívnej neplatnosti zmluvy, aj keď z nej vznikli práva a povinnosti, tie zanikajú od začiatku, akoby nikdy neboli vznikli a to znamená, že pri relatívnej neplatnosti vyhlásením zmluvy za neplatnú, obnoví sa vlastnícke právo pôvodného vlastníka – predávajúceho a jeho právo potom zapíše katastrálny úrad do

Podľa § 224 ods. 1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa patrí i pre odvolacie konanie.“

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkou tvrdeného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu napriek nevypočutiu žalobkyne a konateľa sťažovateľky, ako aj tým, že žalovaný v 1. rade bol vypočutý na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený aj rozsudok. Rovnako ako najvyšší súd ani ústavný súd nepovažuje nevypočutie žalobkyne a konateľa sťažovateľky k otázkam uvádzaných sťažovateľkou za taký postup, ktorý mohol byť považovaný za porušenie práva na súdnu ochranu, a to z dôvodu, že takéto doplnenie dokazovania nebolo pre riadne zistenie skutkového stavu potrebné, keďže z obsahu spisu bolo preukázané, že žalobkyňa s uzatvorením zmluvy súhlas nedala. Pokiaľ bol žalovaný v 1. rade vypočutý až na poslednom pojednávaní vo veci, na ktorom okresný súd rozhodol, ústavný súd nepovažuje vykonanie dokazovania na poslednom pojednávaní pred vyhlásením rozhodnutia za porušenie práva účastníka na súdnu ochranu. V takomto postupe nemožno vidieť ani porušenie princípu rovnosti zbraní, pretože možnosť reagovať na tento dôkaz po jeho vykonaní bola rovnako poskytnutá obom stranám.

Právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku č. k. 5 Co 238/2012­88 z 23. mája 2013 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočujú z medzí pravidiel ústavne konformnej aplikácie ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (citovaných v rozhodnutí najvyššieho súdu) upravujúcich následky zverejnenia uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom.

Pokiaľ sťažovateľka v doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu poukazuje na dohodu o podpore a vzájomnej ochrane investícií medzi Slovenskou republikou a Poľskou republikou uzatvorenú 18. augusta 1994 vo Varšave a potrebu jej aplikácie pred zákonom podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sťažovateľka vo svojej sťažnosti neuviedla žiadne dôvody, prečo mali byť v konaní pred všeobecným súdom použité (a ktoré) ustanovenia tejto dohody namiesto príslušnej vnútroštátnej zákonnej úpravy (a ktorých jej ustanovení). Sťažnosť, v ktorej sťažovateľ nepreukázal dôvody na použitie medzinárodnej zmluvy v konaní pred všeobecným súdom, treba považovať za zjavne neopodstatnenú (IV. ÚS 12/05). Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preto konštatoval, že ani tento argument sťažovateľky nemôže viesť k prijatiu jej sťažnosti na ďalšie konanie.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktoré by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.