II. ÚS 534/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 42/2014 z 29. januára 2015, ktorou žiada vydať tento nález: „Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. 1. 2015 sp. zn. 2Obo/42/2014, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23. 6. 2014 sp. zn. 1K/59/1993, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 1. 2015 sp. zn. 2Obo/42/2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Porušovateľ práva je povinný nahradiť všetky trovy tohto konania.“

Z dôležitých dôvodov môže súd na návrh správcu zbaviť správcu funkcie. Súd aj bez návrhu zbaví správcu funkcie, ak správca neplní riadne svoje povinnosti alebo aj z iných dôležitých dôvodov. Ak súd zbaví správcu funkcie, ustanoví nového správcu. Súd ustanoví nového správcu podľa odseku 1 na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov; funkcia doterajšieho správcu zaniká dňom rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov. Nového správcu súd ustanoví uznesením na schôdzi konkurzných veriteľov. Uznesenie súd doručí doterajšiemu správcovi, novému správcovi a zverejní ho na úradnej tabuli súdu a v Obchodnom vestníku. Účinky doteraz vykonaných právnych úkonov doterajšieho správcu zostávajú zachované. Zbavením funkcie nezaniká správcova zodpovednosť podľa odseku 2 za čas výkonu funkcie. Správca, ktorý bol zbavený funkcie, je povinný riadne informovať nového správcu a dať mu k dispozícii všetky doklady.

rozhodovania. Navyše v rozhodnom čase bol sťažovateľ práceneschopný. Uznesenie krajského súdu č. k. 1 K 29/1993 1033 z 23. júna 2014 je aj vecne nesprávne, pretože krajský súd nepostupoval v zmysle § 8 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“ alebo „zákon o konkurze a vyrovnaní“), keď sa výslovne „riadil len rozhodnutím schôdze veriteľov bez toho, aby tu boli nejaké iné dôvody, ktoré by viedli súd k záveru, že sú splnené dôvody na zbavenie pôvodného správcu funkcie“. Rozhodnutie schôdze veriteľov o ustanovení nového správcu má pre konkurzný súd len odporúčací charakter, preto sa konkurzný súd musí zaoberať všetkými okolnosťami súvisiacimi s činnosťou pôvodného správcu a prihliadnuť aj na dôvody vznesené schôdzou veriteľov. V prípade sťažovateľa schôdza veriteľov neuviedla žiadne dôvody ani výhrady voči postupu sťažovateľa ako správcu konkurznej podstaty, na základe ktorých by krajský súd mohol dospieť k záveru, že sú tu dôvody

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 42/2014 z 29. januára 2015, uviedol, že najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate iba odkazom na stanovisko obchodného kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Obpj 7/2005 zo 16. decembra 2005 (ďalej len „stanovisko obchodného kolégia“) a tým, že k jeho odvolaniu z funkcie došlo na základe rozhodnutia schôdze veriteľov; takýto spôsob zániku funkcie správcu mu neumožňuje žiadnu procesnú obranu. Rozhodnutie najvyššieho súdu neberie do úvahy judikatúru ústavného súdu k čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Stanovisko obchodnoprávneho kolégia je založené len na gramatickom výklade a nemôže obísť príkaz rešpektovať a neporušovať základné práva. Všeobecný súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť, ak

ustanovení. Konkurzný súd je preto povinný skúmať v každom prípade existenciu dôležitých dôvodov na zbavenie správcu funkcie a takto postupovať môže iba vtedy, ak sú tieto dôvody preukázané bez ohľadu na rozhodnutie schôdze veriteľov. Sťažovateľ bol rozhodnutím najvyššieho súdu diskriminovaný oproti iným správcom, ktorých odvolanie bolo najvyšším súdom meritórne prerokované, pričom pre takýto postup niet žiadneho verejného záujmu. Dôsledky, ktoré pripísal najvyšší súd rozhodnutiu schôdze veriteľov, sú neprimerané.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znesení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 2 Obo 42/2014 z 29. januára 2015 odôvodnil takto: «Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolanie doterajšieho správcu konkurznej podstaty podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a po preskúmaní napadnutého uznesenia ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že odvolaniu doterajšieho správcu nie je možné vyhovieť. V prejednávanej veci podal odvolanie doterajší správca konkurznej podstaty, pričom jeden z dôvodov odvolania oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo/185/2007 zo dňa 27. 09. 2007.

na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov; funkcia doterajšieho správcu zaniká dňom rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov. Nového správcu súd ustanoví uznesením na schôdzi konkurzných veriteľov. Uznesenie súd doručí doterajšiemu správcovi, novému správcovi a zverejní ho na úradnej tabuli súdu a v Obchodnom vestníku. Účinky doteraz vykonaných právnych úkonov doterajšieho správcu zostávajú zachované.

Prvá, druhá a tretia veta definujú prípady, kedy o odvolaní a ustanovení nového správcu rozhoduje výlučne súd. Vo štvrtej vete sú právomoci ohľadne ustanovenia nového správcu rozdelené medzi schôdzu konkurzných veriteľov a súd a k zániku funkcie doterajšieho správcu dochádza ex lege. Z gramatického výkladu tejto štvrtej vety vyplýva, že je na výlučnej vôli schôdze konkurzných veriteľov, či vo funkcii správcu podstaty ponechajú doterajšieho správcu alebo do tejto funkcie ustanovia nového správcu. V tomto smere dané ustanovenie neurčuje žiadne podmienky.

. .“, čo znamená, že súd je v takomto prípade povinný ustanoviť nového správcu uvedeného v rozhodnutí schôdze konkurzných veriteľov s tým, že zákon mu neukladá a ani neumožňuje dôvodnosť ustanovenia nového správcu posudzovať podľa prvej a druhej vety § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní, ale výslovne súdu ukladá povinnosť ustanoviť nového správcu podľa odseku 1 § 8 zákona o konkurze a vyrovnaní, t. j., že musí ísť o správcu, ktorý je zapísaný v príslušnom zozname správcov. Navyše súd nového správcu je povinný ustanoviť uznesením priamo na schôdzi konkurzných veriteľov, pričom je zrejmé, že musí ísť o tú schôdzu konkurzných veriteľov, na ktorej veritelia zvolili nového správcu.

ustanovenia. V zmysle ustanovenia § 8 ods. 5 šiestej vety uvedené uznesenie o ustanovení nového správcu súd doručí doterajšiemu správcovi, ktorého funkcia zaniká ex lege dňom rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov, ďalej novému správcovi a zverejní ho na úradnej tabuli súdu a v Obchodnom vestníku.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. II. ÚS 8/01).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Ako vyplýva zo stanoviska obchodného kolégia, jedným z jeho záverov je i konštatovanie, podľa ktorého: „keďže funkcia doterajšieho správcu zaniká ex lege, je zrejmé, že uznesenie súdu o ustanovení nového správcu sa ho žiadnym spôsobom nedotýka, a preto nie je osobou oprávnenou podať proti tomuto uzneseniu odvolanie. Na podanie odvolania nie je oprávnený ani v prípade, ak by súd osobitým výrokom uznesenia deklaroval, že funkcia doterajšieho správcu zanikla.“

Ústavný súd uzavrel, že dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a ústavne akceptovateľné, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015