II. ÚS 535/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2015 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným 3. júna 2015) , (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 21 C 29/2012­38 z 2. mája 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015, ktorou žiada vydať tento nález: „1. Základné právo , , trvale bytom , na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné, sp. zn.: 21 C/29/2012 zo dňa 02. 05. 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 6 Co/173/2012 zo dňa 17. 12. 2012 a uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 6 Cdo/78/2014 zo dňa 28. 01. 2015, porušené boli. 2. Rozsudok Okresného súdu Humenné, sp. zn.: 21 C/29/2012­38 zo dňa 02. 05. 2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 6 Co/173/2012 zo dňa 17. 12. 2012 a uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 6 Cdo/78/2014 zo dňa 28. 01. 2015 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie. 3. Okresný súd Humenné, Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd SR sú povinní uhradiť trovy tohto konania...“

žalovanú vyzvala na vyporiadanie spoločného majetku získaného činnosťou združenia, k dohode nedošlo. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť, zmluvu o združení považovala v skutočnosti za zmluvu o pôžičke. Zmluva o združení bola uzatvorená iba pre potrebu úradov a žalovaná ju podpísala v časovej tiesni. Od sťažovateľky a jej manžela si požičala 675 000 Sk, táto suma ale do združenia vložená nebola. Sťažovateľka sa na činnosti združenia nikdy nepodieľala, pretože na činnosť lekárne je potrebná licencia, ktorú mala iba žalovaná, a sťažovateľka v lekárni pracovala v podstate iba ako zamestnanec.

Bol toho názoru, že medzi sťažovateľkou a žalovanou vznikla platná zmluva o združení, majetok nadobudnutý spoločnou činnosťou vyporiadal podľa § 834 Občianskeho zákonníka prikázaním žalovanej, pričom vychádzal, pokiaľ ide o jeho cenu, zo znaleckého posudku. O odvolaniach podaných proti tomuto rozsudku sťažovateľkou i žalovanou rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 88/2011 z 22. februára 2012 tak, že rozsudok okresného súdu vo výrokoch o zrušení podielového spoluvlastníctva, prikázaní špecifikovaných vecí do výlučného vlastníctva žalovanej a o povinnosti žalovanej zaplatiť sťažovateľke 46 471,49 € ako vecne správny potvrdil (výrok nadobudol právoplatnosť 27. februára 2012), v prevyšujúcej časti rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Vo vzťahu k úrokom z omeškania uviedol, že k zrušeniu spoluvlastníctva došlo až rozhodnutím okresného súdu a z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nie je zrejmé, ako sa žalovaná mohla dostať so zaplatením sumy 46 471,49 € do omeškania už prv, keď

Prv sa do omeškania dostať nemohla, pretože spoluvlastníctvo k majetku získanému spoločnou činnosťou nemohlo zaniknúť prv, než jeho zrušením súdom na základ rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 23/2007 568 z 24. mája 2011.

Združenie zaniklo už 31. decembra 2001, nasledujúcim dňom vzniklo sťažovateľke právo domáhať sa vyporiadania majetku získaného spoločnou činnosťou, žalovanej poskytla lehotu na dodatočné plnenie od 15. októbra 2002, a preto jej patria úroky z omeškania už od 16. októbra 2002.

konania. Navrhla rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že krajský súd jej prizná úrok z omeškania zo sumy 46 471,49 € vo výške 16,5 % ročne od 16. októbra 2002 do zaplatenia a náhradu trov konania 20 925,86 €. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny a nepriznal účastníkom náhradu trov

6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015 odôvodnila tým, že všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili, pokiaľ ide o otázku vzniku omeškania žalovanej so zaplatením 46 471,49 € a rozhodnutia o náhrade trov konania (z dôvodov, ktoré uviedla sťažovateľka už v odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 21 C 29/2012 38 z 2. mája 2012). Postup okresného súdu s ohľadom na právnu a faktickú zložitosť veci bol neprimerane zdĺhavý.

Okresný súd pri svojom rozhodovaní nerešpektoval záväzný právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v rozsudku sp. zn. 2 MCdo 7/2006 z 28. februára 2007 a v uznesení krajského súdu č. k. 1 Co 74/2010 503 z 25. októbra 2010.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Krajský súd ako súd odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie označených základných práv rozsudkom okresného súdu č. k. 21 C 29/2012­38 z 2. mája 2012, pre nedostatok právomoci.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015 odôvodnil takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podala účastníčka konania, skúmal predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie je zásadne prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu. ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

nevymedzuje. V súdnej praxi prevláda názor, že pod týmto pojmom treba rozumieť vyslovenie právneho názoru ako právneho pokynu (napr. ktorý právny predpis má súd aplikovať, ako treba právny predpis interpretovať a pod.) smerujúceho k vyriešeniu otázky (ne)dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Súdna prax je jednotná v tom, že za záväzný právny názor nie je možné považovať pokyn dovolacieho súdu na ďalší procesný postup súdu (napr. na doplnenie dokazovania za účelom zistenia skutkového stavu), ale ani dovolacím súdom vyslovená úvaha inej než procesnej povahy, ktorá by mala slúžiť iba ako námet na ďalšie zameranie pozornosti súdu nižšieho stupňa. V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 M Cdo 7/2006 rozsudkom z 28. februára 2007 rozsudok odvolacieho súdu a tiež súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia vytkol súdom nižšieho stupňa, že sa nesprávne zaoberali iba otázkou platnosti písomnej zmluvy o združení z 13. júna 1997.

ustanovenia § 829 ods. 1 OZ. Okrem toho uviedol, že rozhodnutia nižších stupňov trpia nedostatkom dôvodov v otázke naliehavého právneho záujmu na žalobe o určenie neplatnosti zmluvy o združení a v časti tykajúcej sa zamietnutia žaloby na zrušenie

Z uvedeného vyplýva, že dovolací súd v tomto rozhodnutí vôbec neuviedol právny názor vo forme právneho pokynu smerujúceho k vyriešeniu dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Dovolací súd v tomto rozhodnutí vôbec neriešil otázku omeškania žalovanej s plnením majetkového podielu pri rozpustení združenia a teda ani otázku rozhodujúcej skutočnosti pre vznik omeškania splnením dlhu. V danej veci chýba jeden zo základných predpokladov prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 2 O. s. p., spočívajúci v existencii právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v zrušujúcom rozsudku, ktorý by bol pre odvolací súd záväzný. Dovolanie proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu preto podľa tohto zákonného ustanovenia nie je prípustné. Vzhľadom na to, že občiansky súdny poriadok pripúšťa možnosť podať dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodov uvedených v ustanovení § 237 O. s. p., dovolací súd z úradnej povinnosti skúmal, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu netrpí niektorou z vád uvedenou v predmetnom zákonnom ustanovení, t. j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom. Existenciu vád podľa § 237 O. s. p. dovolací súd však nezistil; napokon dovolateľ tieto vady vo svojom dovolaní ani nenamietal. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania žalobkyne podľa § 237 O. s. p. a dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky opravný prostriedok žalobkyne preto odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p.) bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania vo veci sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, a nezistil teda príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky.

Ústavný súd osobitne uvádza, že za arbitrárny nepovažuje ani názor najvyššieho súdu vyslovený pri výklade podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 OSP, keď najvyšší súd za základný predpoklad porušenia princípu viazanosti právnym názorom vysloveným súdom vyššieho stupňa považoval jeho vyslovenie v zrušujúcom rozhodnutí. Tak ako uviedol najvyšší súd, vo veci sťažovateľky vo vzťahu k rozhodovaniu o počiatku omeškania žalovanej s povinnosťou zaplatiť sťažovateľke 46 471,49 €, právny názor vo veci sp. zn. 2 M Cdo 7/2006 v rozsudku z 28. februára 2007 vyslovený nebol.

Pretože ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali sťažovateľkinmu záveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 78/2014 z 28. januára 2015, sťažnosť sťažovateľky smerujúcu voči tomuto rozhodnutiu podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012. Sťažovateľka (aj) túto časť sťažnosti odôvodnila tým, že k porušeniu ňou označených práv malo dôjsť v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia otázky vzniku omeškania žalovanej s povinnosťou zaplatiť sťažovateľke 46 471,49 € a rozhodnutia o náhrade trov konania.

So zreteľom na obsah odvolania žalobkyne v odvolacom konaní bol preskúmavaný

výrok

napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj súvisiace výroky o trovách konania, a preto výrok, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, ktorý odvolaním žalobkyne napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 2 veta prvá O. s. p.). Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., výška úrokov z omeškania je o 8 % bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku. V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že nárok na plnenie vznikol žalobkyni uplynutím 30 ­ dňovej lehoty počítanej od vykonateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa č. k. 11 C 23/2007­568 z 24. 5. 2011, ktorým bolo vyporiadané predmetné podielové spoluvlastníctvo účastníčok tohto konania. Až uplynutím tejto 30 ­ dňovej lehoty, ktorá uplynula 29. 3. 2012, sa žalovaná dostala do omeškania s nesplnením svojho peňažného záväzku spočívajúceho v povinnosti vyplatiť žalobkyňu z jej podielu. Správne poukazuje súd prvého stupňa na to, že nebolo možné, aby v skoršom období, pretože podielové spoluvlastníctvo účastníčok nebolo zrušené, nebolo zrejmé, ako súd rozhodne z hľadiska rozdelenia jednotlivých vecí, ktoré boli majetkom patriacim do podielového spoluvlastníctva účastníčok tohto konania a aká bude výška finančnej výplaty. Súd prvého stupňa správne analogicky poukazuje aj na rozhodnutia vyšších súdov, ktoré sa týkajú vyporiadania BSM účastníkov, pričom aj v takýchto prípadoch, ktoré sú analogicky použiteľné aj v tejto veci, plynie lehota na plnenie až od vykonateľnosti rozsudku, ktorej dĺžku zvolí súd. V predmetnej veci, ako to bolo vyššie naznačené, to bola

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu konštatuje, že aj krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené – reagoval na otázku vzniku omeškania i postupu pri výpočte pomeru úspechu a neúspechu účastníkov konania pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

Odôvodnenie

rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkou tvrdeného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného súdu v dôsledku nesprávnej aplikácie § 517 Občianskeho zákonníka a ustanovení o náhrade trov konania.

Ústavný súd nezistil ani takú aplikáciu ustanovení hmotného (§ 517 Občianskeho zákonníka) a procesného práva (§ 142 OSP) na vec sa vzťahujúcich, ktorá by poprela ich účel a zmysel. Pokiaľ ide o vznik omeškania žalovanej s povinnosťou zaplatiť sťažovateľke 46 471,49 €, tu všeobecné súdy vychádzali z právneho názoru, podľa ktorého nemôže omeškanie s povinnosťou zaplatiť náhradu z vyporiadania spoluvlastníctva druhému podielovému spoluvlastníkovi zodpovedajúcu jeho podielu na hodnote prikázaných vecí prv, než je podielové spoluvlastníctvo zrušené a je rozhodnuté o tom, ktorému zo spoluvlastníkov je veci prikázaná do jeho výlučného vlastníctva. Tento právny názor zodpovedá účelu ustanovení o omeškaní dlžníka s plnením peňažného záväzku, a preto ho nemožno považovať za taký, ktorý by poprel zmysel právnej úpravy. Obdobne pokiaľ všeobecné súdy pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnili aj neúspech sťažovateľky, pokiaľ ide o úrok z omeškania (najmä) za obdobie od 16. októbra 2002 do 29. marca 2012, teda za obdobie takmer desiatich rokov, ktorý je pri jeho kapitalizovaní porovnateľný so žalovanou istinou a ktorý nebol sťažovateľke priznaný vôbec, nemožno považovať toto ich rozhodnutie za extrémne nespravodlivé či také, ktoré by porušilo princípy spravodlivého súdneho konania, alebo bolo príliš formalistické.

Právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku sp. zn. 6 Co 173/2012 zo 17. decembra 2012 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočujú z medzí pravidiel ústavne konformnej aplikácie jednoduchého práva.

Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že vo veci rozhodol sudca, ktorý nebol zákonným sudcom, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by signalizovali takúto možnosť. Sama sťažovateľka vo vzťahu k zmene v osobe sudcu rozhodujúceho jej vec v priebehu konania konštatuje, že k prideleniu veci novému sudcovi došlo v dôsledku zmeny v rozvrhu práce okresného súdu a táto zmena bola následkom skutočnosti, že bol vymenovaný do funkcie predsedu súdu (k zmene zákonného sudcu nedošlo teda svojvoľne).