II. ÚS 54/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 7. júla 2014, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Sžnč 3/2013­53 zo 16. apríla 2014, ktorou žiada vydať tento nález: „Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu SR, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžnč/3/2013. Základné právo sťažovateľa na právnu istotu ako súčasť právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 ústavy SR bolo porušené postupom Najvyššieho súdu SR, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžnč/3/2013. Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 04. 2014, sp. zn.: 2 Sžnč/3/2013 a zároveň vracia vec na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu SR. Ústavný súd prikáže, v zmysle § 56 ods. 3 písm. d) ústavného zákona, aby na Najvyššom súde SR vo veci konal a rozhodoval zákonný senát. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.500,00 Eur, ktoré je splatné do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa Daniela Štefanku, advokáta... Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 €...“

Po tom, čo bola žaloba sťažovateľa doručená najvyššiemu súdu, bola konaniu elektronickou podateľňou pridelená sp. zn. 10 Sžnč 2/2013. Predsedníčka senátu 10S úradným záznamom z 1. októbra 2013 predložila vec na nový zápis do príslušného senátu s odôvodnením, že „podľa Osobitnej časti – Správne kolégium Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2013 č. Spr. 1030/2012 (str. 62) rozhoduje senát 10S v agende zapisovanej do registra Sžnč iba v sociálnych veciach“, pričom vec sťažovateľa sa týka jeho odvolania zo štátnozamestnaneckého pomeru, nejde preto o sociálnu vec a je potrebné prideliť ju príslušnému senátu v zmysle rozvrhu práce najvyššieho súdu. Vec bola pridelená senátu 2S. K žalobe sťažovateľa sa vyjadril odporca, ktorý navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že na základe rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 6/2010 z 31. augusta 2010 v postavení zamestnávateľa vyzval sťažovateľa na pohovor vo veci jeho zaradenia do výkonu štátnej služby. V roku 2010 nemal však odporca voľné štátnozamestnanecké miesto v organizačnom útvare: sekcia legislatívno­právna, odbor štátnej služby: legislatíva, vo funkcii: hlavný štátny radca. Odporca preto pristúpil so štátnym zamestnancom na vedenie aktívneho dialógu s cieľom uzatvorenia služobnej zmluvy o ďalšom služobnom zaradení s možnosťou výberu z aktuálne voľných štátnozamestnaneckých miest v inom odbore štátnej služby, resp. v inom služobnom úrade a v odbore štátnej služby, v akom bol sťažovateľ zaradený do 31. augusta 2007. Sťažovateľ bol 22. októbra 2010 zaradený na organizačný útvar: projektová koordinačná jednotka, odbor štátnej služby: Medzinárodná spolupráca, finančné prostriedky európskych spoločenstiev. Po predchádzajúcom súhlase sťažovateľ uzatvoril s vedúcim služobného úradu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky dňa 29. októbra 2010 dohodu o zmene štátnozamestnaneckého pomeru trvalým preložením zo služobného úradu odporcu na Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, odbor štátnej služby: legislatíva, vo funkcii: odborný radca s účinnosťou od 1. novembra 2010. Neobstojí preto tvrdenie sťažovateľa, že odporca bol od doručenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 6/2010 z 31. augusta 2010 nečinný.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Najvyšší súd uznesenie č. k. 2 Sžnč 3/2013­53 zo 16. apríla 2014 odôvodnil takto: «Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako 3 mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne. Z administratívneho spisu vyplýva, že rozsudkom z 31. augusta 2010, sp. zn. 4SŽO/6/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 7. apríla 2010, č. k. 2S/4/2008­117 tak, že rozhodnutie žalovaného z 8. novembra 2007, č. 23506­10/2007, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ­ vedúceho služobného úradu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 22880­1/2007­OÚ z 10. septembra 2007 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že najvyšší súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené. Takto najvyšší súd reagoval aj na tvrdenia sťažovateľa o tom, že odporca je nečinný. Najvyšší súd neponechal teda bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy tým, že vo veci rozhodol senát 2S najvyššieho súdu, a tvrdí, že o jeho žalobe rozhodol nezákonný sudca, toto svoje tvrdenie bližšie neodôvodňuje, uvádza iba to, že podľa jeho presvedčenia zákonným sudcom mal byť senát 10S, čo „mohlo mať vplyv na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti“.

Ako vyplýva z obsahu spisu sp. zn. 10 Sžnč 2/2013, dôvodom, pre ktorý senát 10S nerozhodol vo veci sťažovateľa, bola skutočnosť, že podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu pre rok 2013 senát 10S v agende vo veciach zapisovaných do registra Sžnč (kde bola správne zapísaná i vec sťažovateľa) rozhoduje iba v sociálnych veciach, pričom z obsahu žaloby sťažovateľa je zrejmé, že o vec sociálnu nejde.

Podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu pre rok 2013 senát 10S rozhoduje v agende zapisovanej do registrov Sžnč, Nds, Ndz a Rks v sociálnych veciach a senát 2S rozhoduje (okrem iného) v agende zapisovanej do registra Sž, Sžnč v iných ako sociálnych veciach a Sžz, Sr, Sv a Svzn.

S ohľadom na uvedené zaoberal sa preto ústavný súd ďalej aj otázkou, či najvyšší súd svojím rozhodnutím vo veci sťažovateľa nepoprel účel, zmysel a princípy výkladu právnych predpisov v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na vyhovenie návrhu vo veci žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy musí byť splnená základná podmienka ustanovenia § 250t ods. 1 prvej vety OSP, a to, že by odporca vo veci žalobcu nekonal, a to bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom (obdobne napr. aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžnč 6/2011).

Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) na vydanie rozhodnutia podľa § 250t ods. 4 OSP s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa, ak zákonné pravidlá vyhovenie žalobe nepripúšťajú. Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť totiž dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.