II. ÚS 548/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 548/2015­13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou JUDr. Martou Šuvadovou, Advokátska kancelária, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1 CoE 72/2013­121 z 26. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 728/02­32 z 30. januára 2003, právoplatným 28. mája 2003, bolo rozvedené manželstvo rodičov sťažovateľa a maloletý sťažovateľ spolu so svojou maloletou sestrou bol zverený do výchovy a opatery matky. Dňa 29. marca 2004 ­ otec vtedy 10­ročného sťažovateľa, vyplnil návrh poistnej zmluvy na životné poistenie s poisťovňou Wüstenrot poisťovňa, a. s. (ďalej len „poisťovňa“), kde ako poistenú osobu uviedol maloletého sťažovateľa, ako osobu oprávnenú v prípade smrti sťažovateľa uviedol seba a zmluvu za sťažovateľa ako poistenú osobu podpísal sám s poznámkou „otec, zák. zástupca“. Zároveň z návrhu poistnej zmluvy vyplýva, že osobou, ktorá v mene poisťovne návrh zmluvy dojednala s maloletým poistencom, bol tiež otec sťažovateľa. Ako adresu trvalého bydliska sťažovateľa jeho otec v návrhu poistnej zmluvy uviedol Ulica ,M e. Ďalej v návrhu poistnej zmluvy je ako začiatok poistenia uvedený dátum 1. apríl 2004 a k výške poistného a spôsobu jeho platenia je uvedené: 555 Sk mesačne, poštovou poukážkou. Na predmetnom návrhu poistnej zmluvy je dopísané č. 109494, zrejme ako číslo poistnej zmluvy. Poštovou poukážkou z 29. marca 2004 otec sťažovateľa uhradil poisťovni sumu 555 Sk (18,422 €).

2.2 Proti sťažovateľovi ako povinnému je okresným súdom vedené exekučné konanie pod sp. zn. 5 Er 1120/2008 na vymoženie pohľadávky spoločnosti RFS s. r. o., ako oprávneného v exekučnom konaní na základe exekučného titulu

Ako vyplýva z obsahu spisu 17C/174/2007 po vydanom platobnom rozkaze hoci na meno maloletého voči tomuto platobnému rozkazu podala matka maloletého. Súd prvého stupňa akceptoval tento procesný úkon, zrušil platobný rozkaz a nariadil vo veci riadne

príjem. Námietky zákonnej zástupkyne povinnej boli zamietnuté a to z dôvodov, že povinná nepreukázala žiadne okolnosti, ktoré by od vzniku exekučného titulu spôsobili zánik vykonateľného nároku, alebo by bránili vymáhateľnosti a nie sú tu ani iné dôvody, pretože by bola exekúcia neprípustná. Toto rozhodnutie bolo doručené matke maloletého ako zákonnej zástupkyne a proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nebolo podané a nadobudlo právoplatnosť dňa 29.8.2009. V priebehu exekučného konania povinný nadobudol plnoletosť a trval po podanom odvolaní, ktoré podala jeho zákonná zástupkyňa. Vzhľadom k tomu, že zákonná zástupkyňa a následne aj povinný vo svojom odvolaní poukazuje stále na tie isté dôvody správne postupoval súd prvého stupňa, keď zamietol návrh na zastavenie exekúcie, kde opakovane konštatuje, že matka bola zástupcom maloletého v celom základnom konaní, bol vypočutý aj otec maloletého a rozsudok bol doručený obom rodičom, ktorí ani jeden z nich nevyužil možnosť podania opravného prostriedku. Pokiaľ povinný tvrdí, že otec je ochotný v splátkach splatiť dlh vo výške 95,16

3. Sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v nesprávnych skutkových a právnych záveroch v napadnutom uznesení krajského súdu a v jeho nedostatočnom odôvodnení.

3.1 Sťažovateľ sa domáhal zastavenia exekučného konania vedeného voči nemu ako povinnému z dôvodu neprípustnosti podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Podľa sťažovateľa jedným z nevyhnutých predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto neexistencia spôsobilého exekučného titulu, a to tak z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, je podľa sťažovateľa dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie. Exekučný súd je podľa mienky sťažovateľa nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť a formálnu i materiálnu spôsobilosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa názoru sťažovateľa osobitné okolnosti tohto prípadu (najmä okolnosti uzavretia poistnej zmluvy otcom maloletého sťažovateľa, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, maloletosť sťažovateľa v priebehu základného konania) zakladali nielen oprávnenie, ale aj povinnosť krajského súdu (predtým okresného súdu) sa s osobitnou pozornosťou vysporiadať s formálnou a najmä materiálnou správnosťou exekučného titulu (ako aj odvolacími dôvodmi sťažovateľa proti uzneseniu o zamietnutí jeho návrhu na zastavenie exekúcie), čo však krajský súd v napadnutom uznesení neučinil, dospel k nesprávnym právnym záverom, a tým je jeho uznesenie v rozpore s princípmi spravodlivého procesu.

3.3 K zastúpeniu sťažovateľa v základnom konaní aj v exekučnom konaní tento dôvodí, že sťažovateľ sa narodil 1994 a tak v čase vedenia súdneho konania, v ktorom bol vydaný exekučný titul, ako aj v čase začatia exekučného konania bol maloletý. Plnoletosť, a teda procesnú spôsobilosť sťažovateľ nadobudol až 2012, t. j. v priebehu exekučného konania, a prvým úkonom, ktorý ako plnoletý a procesne spôsobilý subjekt mohol učiniť a aj učinil, bolo podanie odvolania proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie (samotný návrh na zastavenie exekúcie bol podaný z podnetu sťažovateľa v zastúpení matkou a sťažovateľom zvolenou právnou zástupkyňou). Súdne konanie vedené okresným súdom, v ktorom bol vydaný exekučný titul, sa začalo 1. júna 2007, t. j. v čase, keď bol sťažovateľ 13 a pol ročný. Napriek maloletosti sťažovateľa, a teda absencii jeho procesnej spôsobilosti okresný súd nemal podľa vyjadrenia sťažovateľa v priebehu celého súdneho konania jednoznačne ustálené, kým bol sťažovateľ ako procesne nespôsobilý subjekt konania zastúpený. Napriek tomu, že exekučný súd pri rozhodovaní o návrhu na zastavenie exekúcie skúmal zachovanie práv sťažovateľa v základnom súdnom konaní, a tým aj materiálnu správnosť exekučného titulu a jeho spôsobilosť byť exekučným titulom, mal k dispozícii spis z tohto konania a nižšie označené skutočnosti mu boli známe, dospel podľa sťažovateľa k záverom odporujúcim týmto skutočnostiam, keď podľa neho bol sťažovateľ v celom základnom konaní procesne perfektným spôsobom zastúpený. Opatrovník sťažovateľovi ustanovený nebol, takže prichádzali ako jeho zástupcovia v konaní do úvahy jeho zákonní zástupcovia, ktorými napriek tomu, že manželstvo rodičov sťažovateľa bolo rozvedené a sťažovateľ ako maloletý bol zverený do výchovy matke, boli obaja jeho rodičia. Sťažovateľ poukazuje, že okresný súd však napriek tvrdeniu krajského súdu v napadnutom uznesení nemal ustálené, s ktorým z rodičov sťažovateľa koná ako s jeho zástupcom v súdnom konaní, resp. či tak koná s oboma z nich. V tejto súvislosti je podľa presvedčenia sťažovateľa podstatné sa oboznámiť s obsahom jednak zápisníc z pojednávaní, v ktorých sa uvádzajú k tejto otázke rozporné identifikácie zástupcu sťažovateľa, ale najmä je podstatná okolnosť, že okresný súd v samotnom záhlaví svojho rozsudku nielenže neuviedol dátum narodenia sťažovateľa, ktorého považoval za odporcu, ale nie je tam súdom uvedená ani zmienka o maloletosti sťažovateľa, ako ani o jeho zastúpení. Rozpornosti identifikácie zástupcu maloletého sťažovateľa v tomto konaní nasvedčuje aj zistenie exekučného súdu o tom, že samotný rozsudok okresný súd doručoval otcovi aj matke sťažovateľa. Podľa sťažovateľa exekučný súd nevidel procesnú vadu konania ani v tom, že samotné exekučné konanie sa začalo a bolo vedené proti sťažovateľovi ako povinnému bez jedinej zmienky o tom, že ide o maloletého povinného, a bez jedinej zmienky o tom, kto je v tomto exekučnom konaní jeho zástupcom. V tejto súvislosti je podľa názoru sťažovateľa osobitne podstatné, komu bolo adresované a doručované upovedomenie o začatí exekúcie, ako aj ďalšie rozhodnutia exekučného súdu ­ či sťažovateľovi (označenému v upovedomení o začatí exekúcie bez uvedenia zástupcu a k tomu aj s nesprávnou adresou), alebo jeho zákonnému zástupcovi.

Podľa sťažovateľa okresný súd v základnom konaní nesprávne ustálil platnosť poistnej zmluvy, od ktorej navrhovateľ odvíjal svoje nároky na dlžné poistné, a to bez toho, že by sa vôbec zaoberal posudzovaním skutočností, ktoré jej platnosť

Tieto skutočnosti činia podľa názoru sťažovateľa poistnú zmluvu za absolútne neplatný právny úkon, ktorý nielenže je v rozpore s dobrými mravmi, ale aj obchádza zákon a je s ním v rozpore, keď je tu zjavný rozpor záujmu zastúpeného a zástupcu.

tohto ustanovenia. Podľa sťažovateľa okresný súd pochybil aj pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania, keď sťažovateľa zaviazal na platenie úrokov z omeškania z celej dlžnej sumy, počnúc od 2. apríla 2004 do zaplatenia, napriek tomu, že dlžná suma mala pozostávať zo súčtu neuhradených mesačných splátok poistného splatných k prvému dňu každého mesiaca trvania poistenia, pričom prvá splátka splatná k 1. aprílu 2004 (za apríl 2004) bola uhradená otcom sťažovateľa a neuhradené mali zostať ďalšie splátky splatné k 1. máju 2004

nevlastnil žiaden majetok, nemal žiaden príjem, starala sa o neho matka sama a otec mu neprispieval ani na výživné, o čo mal okresný súd vedomosť z vyjadrení matky) zaviazal na náhradu trov konania navrhovateľa spolu v sume 21 111 Sk (700,756 €), t. j. vo výške viac

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1 CoE 72/2013­121 z 26. septembra 2013 porušené bolo.

Uznesenie

Krajského súdu v Prešove č. k. 1 CoE 72/2013­121 z 26. septembra 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000,­ €, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho advokátky do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

III.

7. Predmetom sťažnosti je predovšetkým (i) námietka sťažovateľa, že krajský súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal s otázkou možnosti viesť exekučné konanie na základe exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 174/2007­60 z 27. februára 2008, ktorý podľa sťažovateľa trpí viacerými vadami, ako aj (ii) námietka, že krajský súd nereagoval na viaceré procesné pochybenia okresného súdu v základom konaní.

Všeobecné východiská posudzovania sťažnosti vo svetle namietaného porušenia ústavných práv

8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

8.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie. Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

8.6 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

8.7 Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

Závery ústavného súdu vo veci samej

9. Ústavný súd pripomína zásadu vigilantibus iura scripta sunt (bdelým prináležia práva) rozvíjanú v pomeroch moderného právneho štátu, ktorá poníma subjekty právnych vzťahov ako emancipovaných jedincov a entity, ktorí sa musia aktívne pričiniť o to, aby ich práva boli rešpektované a chránené, a nespoliehať sa na ochranársku ruku paternalistického štátu (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV.ÚS 1106/08 z 10. marca 2009, bod 22). Táto zásada teda zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a využil prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonal prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv (porov. II. ÚS 213/09, IV. ÚS 57/2011, IV. ÚS 349/2011).

9.2 Exekučným titulom, na základe ktorého sa vedie exekučné konanie, je právoplatný rozsudok okresného súdu. Exekučné súdy v exekučnom konaní, kde exekučným titulom je právoplatný rozsudok okresného súdu, nemôžu nahrádzať odvolací súd a konanie o preskúmanie rozhodnutia o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie nie je konaním, kde by sa vecne preskúmaval právny titul, od ktorého oprávnený odvodzuje existenciu svojho nároku (ten sa preskúmava v základnom konaní a následne odvolacom konaní, kde však proti rozsudku okresného súdu nebolo podané odvolanie) či zákonnosť prvostupňového rozsudku – t. j. otázka zastúpenia sťažovateľa a otázka zmätočnosti prvostupňového rozsudku (tie sa mohli a mali skúmať v odvolacom konaní, ktoré však z dôvodu nepodania odvolania neprebehlo). Inak povedané, exekučný súd v exekučnom konaní nepreskúmava vecnú správnosť právoplatného rozsudku okresného súdu, ktorý je exekučným titulom. Preto neobstojí námietka sťažovateľa o neexistencii spôsobilého exekučného titulu, keďže exekučným titulom v exekučnom konaní bol, ako už ústavný súd vyššie konštatoval, právoplatný rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 174/2007­60 z 27. februára 2008.

9.3 Na tieto závery opodstatnene odkázal v napadnutom uznesení aj krajský súd (resp. okresný súd v uznesení z 20. marca 2012), a preto jeho závery o potvrdení prvostupňového uznesenia okresného súdu z 20. marca 2012 obstoja vo svetle požiadaviek na ústavne udržateľné odôvodnenie konajúceho súdu a požiadaviek na spravodlivé súdne konanie.