II. ÚS 56/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 56/2015­16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Chlapík, s. r. o., Sládkovičova 13, Žilina, za ktorú koná advokát JUDr. Dušan Chlapík, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 347/2014­635 z 30. júna 2014 v časti rozhodnutia o náhrade trov konania, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a k nej pripojených príloh, sťažovateľka bola ako žalovaná v 2. rade účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 204/2011 (predtým sp. zn. 6 C 580/2000), v ktorom sa a (ďalej len „žalobcovia“) domáhali proti (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a sťažovateľke zaplatenia 5 808,93 €

Predmetom kúpnej zmluvy bol dom č. 33 spolu s pozemkom, parcela č. zastavaná plocha o výmere 334 m 2 v k. ú. , zapísané na (ďalej len „nehnuteľnosť“). Kúpna cena bola dohodnutá medzi účastníkmi zmluvy vo výške 400 000 Sk (13 277,56 €). Žalobcovia v žalobe uviedli, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy nemali vedomosť o tom, že nehnuteľnosť je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, t. j. žalovaného v 1. rade a sťažovateľky (jeho bývalej manželky).

Sťažovateľka podala žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej žalovaným v 1. rade so žalobcami, pretože žalovaný v 1. rade bez jej vedomia a súhlasu si nehnuteľnosť nechal zapísať ako výlučný vlastník a uzatvoril so žalobcami kúpnu zmluvu, na základe ktorej prevzal celú kúpnu cenu.

Súčasťou tejto dohody o urovnaní bolo aj ustanovenie o postúpení pohľadávky, ktorým sťažovateľka postúpila žalobcom svoju pohľadávku voči žalovanému v 1. rade na zaplatenie 200 000 Sk z titulu nároku na zaplatenie polovice kúpnej ceny. Žalobcovia výzvou z 12. októbra 2000 upovedomili žalovaného v 1. rade o postúpení pohľadávky a zároveň ho vyzvali, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy svoj dlh zaplatil žalobcom.

Svoj nárok žalobcovia odvodzovali od pohľadávky postúpenej im sťažovateľkou. Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 580/2000 51 z 10. júna 2003 žalobu najprv voči obom žalovaným zamietol (s odôvodnením, že sťažovateľka postúpila žalobcom pohľadávku neplatne, pretože bezpodielové spoluvlastníctvo žalovaných ešte nebolo vyporiadané a sťažovateľka nemala splatnú pohľadávku, s ktorou disponovala) a žalobcov zaviazal na náhradu trov konania. Po zrušení tohto rozhodnutia uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 348/2003 z 3. decembra 2003 (s odôvodnením, že okresný súd sa nezaoberal otázkou vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných, keď žalovaný v 1. rade prijal sumu 400 000 Sk ako kúpnu cenu a sťažovateľka navyše sumu 175 000 Sk) okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. 6 C 580/2000 76 z 20. apríla 2004 žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaných zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo plnením bez právneho dôvodu.

Tretí raz vo veci okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 6 C 580/2000 183 zo 14. júna 2007 tak, že žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol (s odôvodením, že sa na úkor žalobcov nemohol bezdôvodne obohatiť, keďže s nehnuteľnosťou bol ako jej výlučný vlastník oprávnený disponovať), avšak sťažovateľku zaviazal žalobcom zaplatiť 175 000 Sk (pretože na úkor žalobcov sa prijatím plnenia od nich bez právneho dôvodu obohatila) a nahradiť trovy konania žalobcom uložil obom žalovaným. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 221/2007 z 9. apríla 2008 rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil, vo výroku o náhrade trov konania však rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové rozhodnutie.

Piaty raz okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 C 204/2011 z 11. marca 2014 tak, že žalobu voči sťažovateľke zamietol, avšak náhradu trov konania jej nepriznal s poukazom na § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Zamietnutie žaloby vo veci samej proti sťažovateľke odôvodnil tým, že „na základe dohody o urovnaní uzavretej medzi navrhovateľmi 1. a 2. a odporkyňou v 2. rade z 13. 6. 2000 v zmysle §­u 585 Občianskeho zákonníka, ktorou si účastníci tohto záväzkového právneho vzťahu odstránili spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností tým, že ich rušia a nahradzujú novými, doterajší záväzok teda zanikol a je nahradený novým záväzkom, ktorý vyplynul z urovnania. Keďže dohoda o urovnaní je samostatným záväzkovým dôvodom – právnym dôvodom vzniku záväzku, po uzavretí dohody o urovnaní sa už veriteľ nemôže domáhať plnenia z pôvodného záväzku, ale len plnenia z nového záväzku z dohody o urovnaní.“. Výrok o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľke a žalovanému v 1. rade odôvodnil okresný súd tým, že boli naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa vyžadované § 150 OSP. Tieto videl v okolnostiach sporu a okolnostiach, ktoré mu predchádzali, najmä pokiaľ ide o nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti ešte žalovanými, nedoriešení vyporiadania ich bezpodielového spoluvlastníctva, ako aj v tom, že žalobcovia nemohli ovplyvniť to, aby žalovaní pred podpísaním a uzavretím kúpnej zmluvy so žalobcami mali vlastnícke vzťahy k nehnuteľnosti vyriešené, teda v „komplikovaných právnych vzťahoch medzi samotnými odporcami“.

Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 347/2014­635 z 30. júna 2014 v časti rozhodnutia o náhrade trov konania odôvodnila tým, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Rozhodujúcim vo veci bola platnosť dohody o urovnaní uzatvorenej medzi sťažovateľkou a žalobcami, a nie zložitosť predmetu sporu, ktorá sama osebe nemôže ani byť dôvodom hodným osobitného zreteľa pre aplikáciu § 150 OSP. Aj ústavný súd, rozhodujúc o skoršej sťažnosti sťažovateľky na porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, nálezom č. k. IV. ÚS 224/2012­29 z 3. júla 2012 v konaní okresného súdu konštatoval, že vec nie je skutkovo ani právne zložitá. Navyše krajský súd dostatočným spôsobom v odôvodnení rozsudku č. k. 5 Co 347/2014­635 z 30. júna 2014, pokiaľ ide o potvrdenie výroku o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľke, nereagoval ani na odvolacie argumenty sťažovateľky, jeho rozhodnutie je arbitrárne, nepreskúmateľné a nepochopiteľné. Odvolací súd sa iba stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, hoci pre takýto jeho postup neboli splnené zákonné podmienky. Aplikácia § 150 OSP prichádza do úvahy iba celkom výnimočne, musí byť náležite odôvodnená a všeobecný súd sa musí zaoberať skutkovými okolnosťami veci, v ktorých vidí dôvody hodné osobitného zreteľa zo všetkých aspektov, ktoré sú relevantné (I. ÚS 109/09, II. ÚS 122/09, I. ÚS 248/2010). Porušenie práva sťažovateľky na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 347/2014­635 z 30. júna 2014 sťažovateľka odôvodnila tým, že vo veci jej vznikli trovy v celkovej výške 3 783,64 €, ktoré musela účelne vynaložiť na bránenie svojho práva, k podaniu žaloby podnet nedala, tieto trovy by jej nebyť podania žaloby žalobcami neboli vznikli. Krajne negatívnym zásahom do majetkovej sféry sťažovateľky je nepriznanie náhrady trov konania aj preto, že je invalidnou dôchodkyňou s výškou dôchodku 340 € mesačne.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podstatou sťažnosti sťažovateľky na porušenie týchto jej základných práv rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 347/2014­635 z 30. júna 2014 v časti rozhodnutia o náhrade trov konania je jej presvedčenie o nesprávnosti právneho posúdenia veci oboma všeobecnými súdmi a nedostatočné odôvodnenie ich rozhodnutí.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Krajský súd rozsudok č. k. 5 Co 347/2014­635 z 30. júna 2014 v dotknutej časti odôvodnil takto: „Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách uvedených v ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. rozsudok okresného súdu potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. V zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. V zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania účastníci konania a vo svojich písomných vyjadreniach k odvolaniam konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasledujúcich O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto s poukazom na cit. ust. § 219 ods. 2 O. s. p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. ... S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľov, na ktorej založili svoje odvolacie dôvody a preto napadnutý

rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konanie, odvolací súd vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., § 151 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. Všetci účastníci podali proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie v určitých častiach. Ani jeden z účastníkov nebol vo svojom odvolaní úspešný, preto súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.“

Na základe takéhoto rozhodnutia odporcovia v 1. a 2. rade boli v konaní úspešní a riadiac sa zásadou ustanovenou v §­e 142 ods. 1 O. s. p. mali by právo na náhradu trov konania voči neúspešnému účastníkovi. Súd v tomto prípade rozhodujúc o trovách konania použil ustanovenie §­u 150 O. s. p., podľa ktorého, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril. To neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v súdenom prípade bolo treba prihliadať ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať vplyv na stanovenie povinnosti na náhradu trov konania. Výrok o trovách konania musí byť v súlade s priebehom celého konania a teda v posudzovanej veci je významné to, že žalobcovia v konaní neboli úspešní práve preto, lebo medzi žalovanými v 1. a 2. rade vznikla mimoriadna situácia týkajúca sa platnosti či neplatnosti zmluvy, na základe ktorej predmetná nehnuteľnosť prešla z právnej predchodkyne žalovaného v 1. rade na žalovaného v čase, kedy žalovaní v 1. a 2. rade boli manželia a celá táto skutočnosť vlastne ovplyvnila rozhodovanie vo veci najmä z toho hľadiska, že nebola doriešená medzi žalovanými otázka vyporiadania majetku patriaceho do BSM, ktorú skutočnosť navrhovatelia nemohli priamo ovplyvniť, pretože išlo o vzájomne práva a povinnosti medzi odporcami v 1. a 2. rade. Vzhľadom na potrebu urýchleného zápisu nehnuteľnosti, ktorú nadobudli navrhovatelia, do katastra nehnuteľností, dospeli k rozhodnutiu uzavrieť s odporkyňou v 2. rade dohodu o urovnaní, ktorá z právneho hľadiska, tak ako to je v predchádzajúcich častiach tohto odôvodnenia konštatované, vlastne zakladá nový právny vzťah a navrhovatelia nemohli ovplyvniť tú skutočnosť, aby odporcovia v 1. a 2. rade riadnou súdnou cestou iniciovali také rozhodnutie o vlastníckom vzťahu k spornej nehnuteľnosti pred podpísaním a uzavretím kúpno­predajnej zmluvy navrhovateľov s odporcom, keď odporkyňa v 2. rade sa uspokojila s tým, že na základe dohody o urovnaní jej v podstate vyplatili navrhovatelia takmer celý jej podiel a preto vlastne nepokračovala vo svojom práve domáhať sa určenia, že je bezpodielovou spoluvlastníckou predmetnej nehnuteľnosti a tým vlastne celú túto situáciu právne účastníci na strane odporcov natoľko skomplikovali, že z jednoduchého právneho úkonu kúpy a predaja sa stal zložitý právny vzťah, na základe ktorého bolo potrebné posudzovať viaceré právne inštitúty na to, aby vo veci samej bolo možné rozhodnúť. Súd všetky tieto skutočnosti považoval za dôvody hodne osobitného zreteľa a aj napriek tomu, že voči odporcom v 1. a 2. rade bol návrh zamietnutý, teda boli v konaní obaja úspešní, súd im, ani odporcovi v 1. rade a ani odporkyni v 2. rade, nepriznal z vyššie uvedených dôvodov právo na náhradu trov konania, keď považoval tieto dôvody, ktoré spočívali na komplikovaných právnych vzťahoch medzi samotnými odporcami, za dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré vo vzťahu k navrhovateľom v 1. a 2. rade poznačili celé toto konanie.“

Sťažovateľka pritom vychádza pri identifikovaní a hodnotení dôvodov hodných osobitného zreteľa z presvedčenia, že týmito dôvodmi podľa názoru okresného súdu i krajského súdu boli iba dôvody týkajúce sa zložitosti veci, ktorú sama nepovažuje za skutkovo či právne zložitú. Na druhej strana sama sťažovateľka uznáva, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 150 OSP je potrebné vziať do úvahy všetky relevantné okolnosti veci.

Všeobecné súdy v prípade sťažovateľky takto postupovali a, ako to vyplýva aj z odôvodnenia ich rozhodnutia, za významnú skutkovú okolnosť veci považovali to, že sťažovateľka so žalovaným v 1. rade nemali riadne usporiadané vlastnícke vzťahy k nehnuteľnosti, čím celý vzťah so žalobcami „skomplikovali“, a na druhej strane žalobcovia ako kupujúci tieto skutočnosti nemali možnosť ovplyvniť, ako aj to, že sťažovateľka sa „uspokojila s tým, že na základe dohody o urovnaní jej v podstate vyplatili navrhovatelia takmer celý jej podiel, nepokračovala vo svojom práve domáhať sa určenia, že je bezpodielovou spoluvlastníckou predmetnej nehnuteľnosti“.

Ústavný súd preto s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky neobstojí. Rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka nastolila. Neobstojí ani tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého sú rozhodnutia všeobecných súdov založené na nesprávnej aplikácii § 150 OSP, pretože okolnosti nimi považované za dôvody hodné osobitného zreteľa sú takýmito dôvodmi aj v zmysle § 150 OSP.