II. ÚS 564/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 564/2015­9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom , , , vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 NcC 135/2014­116 z 20. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Pred Okresným súdom Bratislava III je v súčasnosti v behu súdne konanie vo veci navrhovateľky: proti odporcovi: , o zaplatenie 3.300 € s príslušenstvom. Konanie je vedené pod spisovou značkou 7C/75/2014. V prejednávanej veci bola za zákonnú sudkyňu ustanovená . Rozhodujúcou skutočnosťou, pre podanie ústavnej sťažnosti je otázka nezaujatosti a nestrannosti sudkyne na prejednanie vyššie uvedenej veci. , v pozícií odporcu v konaní o zaplatenie a zároveň podávateľ ústavnej sťažnosti, vzniesol podľa príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len OSP) námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni. Po prvom pojednávaní sa zistila súvislosť medzi odporcom a zákonnou sudkyňou. V minulosti uzatvorila manželstvo s bratom , ktorý bol v rokoch 2008 až 2011 spoločníkom a konateľom spoločnosti Po ukončení manželstva nemala a ani nemá zákonná sudkyňa s rodinou dobré vzťahy. Túto skutočnosť potvrdila sama sudkyňa na hlavnom pojednávaní dňa 6. 10. 2014, na ktorom sa vyjadrila, že so vznesenou námietkou zaujatosti súhlasí a považuje za potrebné, aby bola vec pridelená inému zákonnému sudcovi. Vyjadrila sa, že rodinu a aj brata jej bývalého manžela dobre pozná, sú jej známe jeho podnikateľské aktivity aj v spoločnosti , ku ktorým vyjadrila svoj negatívny postoj. ... Skutočnosť, že zákonnej sudkyni sú známe podnikateľské aktivity spoločnosti ako aj jej negatívny postoj k rodine a tejto spoločnosti je rozhodujúca vo vzťahu k podávateľovi ústavnej sťažnosti z dôvodu, že v minulosti podnikal spoločne s a v súčasnosti je jediným spoločníkom a konateľom tejto spoločnosti. Navyše rodinu osobne pozná a udržiava s ňou kontakty. Z vyššie uvedených dôvodov sa zdá byť absolútne nepochopiteľné, z akého dôvodu zákonná sudkyňa pri predkladaní veci na rozhodnutie nadriadenému súdu, skorigovala svoje stanovisko z hlavného pojednávania a uviedla, že sa s dôvodmi vo vznesenej námietke zaujatosti nestotožňuje. V odôvodnení Uznesenia Krajského súdu v Bratislave sa uvádza, že „účastníkov konania nepozná, k bývalému švagrovi nemá žiadny vzťah, nemá informácie o jeho aktivitách a nevidí žiadny súvis medzi ním a prejednávanou vecou“.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1/ Základné právo , podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8NcC/135/2014­116 zo dňa 20. 1. 2015 porušené bolo. 2/ Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. BNcC/135/2014­116 zo dňa 20. 1. 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. 3/ Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a zároveň sa domáha jeho zrušenia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní zabezpečené inštitútom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 12 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku). Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného sudcu. O návrhoch oprávnených subjektov na vylúčenie sudcov rozhodujú nadriadené súdy v senátoch a v prípade sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky iný senát tohto súdu (§ 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhodoval sudca, ktorý bol, resp. mal byť z ďalšej účasti na jej rozhodovaní vylúčený, je dôvodom uplatnenia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Súčasťou základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. sudcu, ktorý podal návrh podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je iba povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 27/98).

Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.