II. ÚS 566/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 566/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Contract Consulting s. r. o., Zámocké schody 2/A, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou VRBA & PARTNERS s. r. o., Sliezska 9, Bratislava, za ktorú koná advokát JUDr. Branko Vrba, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie príslušenstva pohľadávky rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 43 C 2/2007­359 zo 7. novembra 2013 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Košice II č. k. 43 C 2/2007­372 z 8. januára 2014 a časťou potvrdzujúceho výroku rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 58/2014­396 z 28. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Contract Consulting s. r. o., o d m i e t a .

Odôvodnenie:

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania pred okresným súdom sp. zn. 43 C 2/2007, v ktorom sa proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) žalobou doručenou okresnému súdu 28. decembra 2006 domáhal zaplatenia 11 783,84 € so 16,5 % ročným úrokom z omeškania od 23. mája 2002 z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Túto pohľadávku sťažovateľ nadobudol ako postupník na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej 2. októbra 2006 s poškodeným ako postupcom (ďalej len „poškodený“). Škoda mala poškodenému vzniknúť tým, že po tom, čo poškodený na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s z 1. augusta 2000 nadobudol osobné motorové vozidlo Opel Frontera 2,8 Tdi Sport 4x4, bolo vozidlo 11. septembra 2000 zaistené policajným orgánom pre podozrenie, že pochádza z trestnej činnosti. Po tom, čo sa potvrdilo toto podozrenie a vozidlo už nebolo pre trestné konanie potrebné, vydal vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Košice II (ďalej len „vyšetrovateľ“) 23. mája 2002 uznesenie ČVS: OÚV­853/30­K2­2001, ktorým rozhodol o vrátení vozidla Východoslovenskej leasingovej spoločnosti, a. s. (ďalej len „uznesenie o vrátení vozidla“), a to napriek tomu, že si poškodený uplatňoval vlastnícke právo k vozidlu a žiadal, aby bol vyšetrovateľom upovedomený o vykonávaných úkonoch.

Uznesenie

o vrátení vozidla však bolo poškodenému doručené až po troch rokoch (2. júna 2005). Nesprávnosť úradného postupu spočívala predovšetkým v tom, že vlastníkom vozidla bol poškodený, ktorý ho nadobudol dobromyseľne, a preto vozidlo nemalo byť vydané Východoslovenskej leasingovej spoločnosti, a. s., ale poškodenému, resp. ak si uplatnili vydanie vozidla dva subjekty, malo byť v zmysle § 80 ods. 1 Trestného poriadku pre pochybnosť o skutočnom vlastníkovi uložené do úschovy na súde s tým, že poškodený i Východoslovenská leasingová spoločnosť, a. s., mali byť vyzvaní, aby si svoje právo uplatnili na súde. Poškodený podal síce proti uzneseniu o vrátení vozidla po jeho doručení sťažnosť, avšak uznesením Okresnej prokuratúry Košice II č. k. Pv 835/2001­55 bola jeho sťažnosť zamietnutá. Nesprávnosť úradného postupu vyšetrovateľa ďalej spočívala v tom, že doručil poškodenému uznesenie o vrátení vozidla poškodenému až po troch rokoch od jeho vydania, vozidlo vydal Východoslovenskej leasingovej spoločnosti, a. s., ešte prv, než uznesenie o jeho vrátení nadobudlo právoplatnosť, a navyše subjekt s obchodným menom Východoslovenská leasingová spoločnosť, a. s., nikdy neexistoval. Výška v žalobe uplatnenej náhrady škody zodpovedá kúpnej cene vozidla. Poškodený vyzval žalovaného na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom listom doručeným žalovanému 24. novembra 2005, avšak žalovaný na výzvu nereagoval. Úrok z omeškania vo výške 16,5 % ročne uplatnil sťažovateľ od 23. mája 2002, kedy bolo uznesenie o vrátení vozidla vydané.

Rozsudok

okresného súdu č. k. 43 C 2/2007­359 zo 7. novembra 2013 v znení opravného uznesenia č. k. 43 C 2/2007­372 z 8. januára 2014 a v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 58/2014­396 z 28. januára 2015 nadobudol právoplatnosť 6. marca 2015. Sťažovateľka sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie príslušenstva pohľadávky rozsudku okresného súdu č. k. 43 C 2/2007­359 zo 7. novembra 2013 v znení opravného uznesenia č. k. 43 C 2/2007­372 z 8. januára 2014 a časťou potvrdzujúceho výroku rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 58/2014­396 z 28. januára 2015, ktorou bol potvrdený rozsudok o zamietnutí žaloby o zaplatenie príslušenstva, odôvodnila tým, že okresný súd i krajský súd sa vecou a argumentáciou sťažovateľky dostatočne nezaoberali, svoje rozhodnutia primerane neodôvodnili, najmä však vykladali aplikované ustanovenia v rozpore s ich účelom a zmyslom, keď dospeli k záveru, že úrok z omeškania patrí poškodenému až od uplynutia paričnej lehoty. Tento názor neobstojí preto, že rozsudok o náhrade škody nemá k náhrade škody konštitutívny, ale deklaratórny charakter; pohľadávka na náhradu škody vzniká pred rozhodnutím súdu, pretože inak by ju súd nemohol priznať a žalovaný pri predbežnom prerokovaní ani splniť; pohľadávka vzniká už v dôsledku spôsobenej škody. V kontexte veci sťažovateľky je významné aj to, že poškodenému štát tri roky nedoručil uznesenie o vrátení veci a ďalších deväť rokov rozhodoval o jeho nároku. Tieto argumenty sťažovateľ použil už v odvolaní, avšak krajský súd na ne nereagoval. Navyše okresný súd ani krajský súd neoznačili v odôvodneniach svojich rozhodnutí žiadne ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého o úroku z omeškania rozhodovali. Pritom zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom odkazuje v ním neupravených otázkach na Občiansky zákonník. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone a podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania. Názor vyslovený okresným súdom i krajským súdom nemá oporu v žiadnom z týchto ustanovení. Pokiaľ okresný súd dospel k záveru, podľa ktorého momentom vzniku škody sa štát ešte nestáva dlžníkom poškodeného, tento je v rozpore s logikou, pretože nemôže platiť, že škoda síce vznikne, ale nikto ju nie je povinný nahradiť, lebo nikto nie je dlžníkom.

Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchto práv jednak výrokom o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie príslušenstva pohľadávky rozsudku okresného súdu č. k. 43 C 2/2007­359 zo 7. novembra 2013 v znení opravného uznesenia okresného súdu č. k. 43 C 2/2007­372 z 8. januára 2014 a jednak časťou potvrdzujúceho výroku rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 58/2014­396 z 28. januára 2015, ktorou bol potvrdený rozsudok o zamietnutí žaloby o zaplatenie príslušenstva.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 43 C 2/2007­359 zo 7. novembra 2013.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Sťažovateľka porušenie označených základných práv rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 58/2014­396 z 28. januára 2015 odôvodňuje jednak nedostatočným odôvodnením tohto rozsudku a jednak tým, že je založený na takom výklade práva, ktorý nie je ústavne konformný.

Krajský súd rozsudok č. k. 2 Co 58/2014­396 z 28. januára 2015 odôvodnil takto: „Krajský súd na základe podaného odvolania vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), rozsudok vyhlásil verejne v súlade s ust. § 156 ods. 1 O. s. p., pričom verejné vyhlásenie rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol. Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Odvolací súd odvolacie námietky v celom rozsahu považuje za neopodstatnené a má za to, že s týmito odvolacími námietkami sa v celom rozsahu vysporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré sú v celom rozsahu správne. K základnej odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného odvolací súd poukazuje na to, že táto odvolacia námietka je nedôvodná, pričom jej nedôvodnosť vyplýva už zo samotných dôvodov uvedených žalovaným, keď konštatuje, že v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti zodpovedá len za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní. V danom prípade práve z vykonaného dokazovania vyplýva, že ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní, t. j. o rozhodnutie orgánu polície o vrátení motorového vozidla inému subjektu, ako bolo odňaté, pričom navyše toto rozhodnutie osobe, ktorej bolo vozidlo odňaté ani v lehote 3 rokov nebolo doručené. Teda z uvedeného je zrejmé, že ide o trestné konanie, lebo prípravné konanie pred orgánmi polície v zmysle Trestného poriadku patrí pod pojem trestné konanie. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.“

Vo veci sťažovateľky krajský súd využil možnosť poskytnutú mu § 219 ods. 2 OSP a skonštatoval, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne vo veci rozhodol, a preto na dôvody jeho rozhodnutia odkázal, pričom odvolacie námietky sťažovateľky považoval za neopodstatnené.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. 43 C 2/2007­359 zo 7. novembra 2013, žalobu sťažovateľky v časti príslušenstva okresný súd zamietol s odôvodnením, že k omeškaniu so zaplatením náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným dochádza až právoplatnosťou rozhodnutia súdu, ktorým je žalovanému uložené náhradu škody zaplatiť, pretože až týmto momentom sú ustálené podmienky vzniku zodpovednosti za škodu vrátane jej výšky.

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského (a okresného) súdu konštatuje, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne (hoci aj len odkazom na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu), keď z jeho rozhodnutia možno zistiť, z akého dôvodu sťažovateľke úrok z omeškania nepatrí.

Odôvodnenie

rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 58/2014­396 z 28. januára 2015 preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkou tvrdeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd vykladal aplikované ustanovenia v rozpore s princípmi ústavne konformného výkladu.

Ako vyplýva zo zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, v tomto zákone nie je výslovne upravená otázka vzniku omeškania štátu so zaplatením náhrady škody a jeho následky (na rozdiel od ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení od 1. januára 2013, podľa ktorého ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Nie je sporné, že úroku z omeškania sa veriteľ vo všeobecnosti môže úspešne domáhať od momentu vzniku omeškania dlžníka. Otázka vzniku omeškania žalovaného v tomto druhu konaní bola rozhodovacou praxou riešená s rôznymi závermi (napríklad podľa rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 52/2010 z 25. marca 2010 ku vzniku omeškania dochádza už doručením žiadosti o predbežné prerokovanie nároku štátu s odkazom na § 563 Občianskeho zákonníka; v Českej republike sa súdna prax ustálila v kontexte zmien právnej úpravy  stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 206/2010 z 13. apríla 2011, bod 10; už prv rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 2060/2001 z 24. apríla 2003; Ústavný súd Českej republiky nález sp. zn. II. ÚS 1612/09 z 23. februára 2010, vychádzajúc z § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 15 ods. 1 zákona č. 82/1998 Sb.). Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v prípadoch podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom však Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, podľa ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 185/2011). Pritom s ohľadom na účel náhrady škody a nemajetkovej ujmy je vo všeobecnosti potrebné k nim pristupovať rovnako (obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok sp. zn. 7 Cdo 145/2011z 12. decembra 2012).