II. ÚS 571/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára 2014 doručená sťažnosť , , adresa doručenia (ďalej len „sťažovateľ“), opravená v časti priznania úhrady trov právneho zastúpenia podaním doručeným ústavnému súdu 24. apríla 2014, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb 240/2002 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 186/2013, 2 Cob 187/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“).

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Okresný súd Bratislava V v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 240/2002 a Krajský súd v Bratislave pod sp. zn. 2 Cob/186/2013, 2 Cob/187/2013 porušil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, porušil právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. 2. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000 €, ktoré sú povinné vyplatiť Okresný súd Bratislava V v Bratislave a Krajský súd v Bratislave spoločne a nerozdielne k jeho rukám do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu. Alternatívne navrhujeme vyplatenie finančného zadosťučinenia rozdeliť medzi uvedené súdy. 3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume... 3 170,97 Eur..., ktorú je povinný Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave vyplatiť na účet − do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

Primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ žiada „ako prostriedok mojej psychickej ujmy spôsobenej dlhými rokmi mojej právnej neistoty a finančnej ujmy, ktorá mi je naďalej pôsobená tým, že som zaviazaný zaplatiť trovy konania odporcu, hoci on konal v rozpore s ústavnými právami. Súd nezohľadnil ani dôvody osobitého zreteľa, že moje právo bolo opodstatnené, odporca ho nenamietol, len využil názor súdu, ktorý mi neposkytol ochranu môjho vlastníckeho práva“, avšak porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v sťažnosti nenamieta.

II.

V záujme spresnenia a objektivizovania skutočností uvedených v sťažnosti (sťažovateľ nie je v konaní o sťažnosti zastúpený advokátom) si ústavný súd vyžiadal z krajského súdu spis okresného súdu sp. zn. 20 Cb 240/2002 (na ktorom sa podľa zistenia ústavného súdu spis okresného súdu nachádzal; bol doručený krajskému súdu 9. februára 2015), ako aj zberný spis krajského súdu týkajúci sa konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 4 Cob 31/2015, v ktorom sa rozhoduje/rozhodovalo o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002­477 z 18. septembra 2014, ktorým okresný súd sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 186/2013­429, 2 Cob 187/2013 z 29. októbra 2013 rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 240/2002­387 z 15. januára 2013 a uznesenie okresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002­403 z 29. apríla 2013 potvrdil. Sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi v 1. rade trovy odvolacieho konania pozostávajúce z náhrady trov právneho zastúpenia v sume 353,94 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku krajského súdu (odporcovi v 2. rade krajský súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal). Rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 240/2002­387 z 15. januára 2013 a uznesenie okresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002­403 z 29. apríla 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 186/2013­429, 2 Cob 187/2013 z 29. októbra 2013 nadobudli právoplatnosť 3. decembra 2013. V nadväznosti na nadobudnutie právoplatnosti uznesenia okresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002­403 z 29. apríla 2013 (3. decembra 2013) okresný súd uznesením č. k. 20 Cb 240/2002­433 z 20. januára 2014 (právoplatným 10. mája 2014) uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 15. januára 2013 v sume 708 €. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 30. apríla 2014 podanie označené ako „odvolanie proti uzneseniu o oslobodení od súdnych poplatkov vo veci 20 Cb 240/2002­433“, ktoré okresný súd posúdil ako žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a uznesením č. k. 20 Cb 240/2002­477 z 18. septembra 2014 rozhodol tak, že sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. O odvolaní proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd uznesením č. k. 4 Cob 31/2015­483 z 25. júna 2015 tak, že uznesenie č. k. 20 Cb 240/2002­477 z 18. septembra 2014 potvrdil. Sťažovateľovi bolo doručené 20. júla 2015 a zároveň týmto dňom nadobudlo aj právoplatnosť.

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má svoj základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Proti napadnutému rozsudku a uzneseniam okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, podal sťažovateľ odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 186/2013, 2 Cob 187/2013 a rozsudku z 29. októbra 2013 vydanému v tomto konaní

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti o. i. skúmal, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Krajský súd rozsudok č. k. 2 Cob 186/2013­429, 2 Cob 187/2013 z 29. októbra 2013, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 240/2002­387 z 15. januára 2013 a uznesenie okresného súdu č. k. 20 Cb 240/2002­403 z 29. apríla 2013, odôvodnil takto: „... Odvolací súd preskúmal rozsudok a napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal odvolania žalobcu podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania, keď termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu dňa 09. 10. 2013 a dospel k záveru, že tieto odvolania nie sú dôvodné.“

b) K nevyhoveniu žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov uviedol: „Odvolací súd prejednal aj odvolanie žalobcu proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a dospel k záveru, že nie je dôvodné. Odvolací súd sa stotožnil podľa § 219 ods. 2 O. s. p. s odôvodnením napadnutého uznesenia. Na zdôraznenie správnosti uznesenia a k odvolacej námietke žalobcu uvádza, že skutočnosť, že žalobca byt predal, nie je dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Naopak táto skutočnosť znamená, že žalobca nadobudol finančné prostriedky a nijakým spôsobom nepreukázal, že všetky použil na splatenie dlhov. Žalobca teda nepreukázal, že jeho majetkové pomery odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov a keďže v konaní nebol úspešný, nie je splnená ani druhá podmienka na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Podľa § 138 ods. 1 O. s. p. veta prvá, musia byť na priznanie oslobodenia splnené kumulatívne obidve podmienky a to, že to odôvodňujú majetkové pomery účastníka a nejde o bezúspešne bránenie práva. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalovanému v 1. rade, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 353,94 Eur (1 právny úkon vyjadrenie k odvolaniu pri sadzbe 287,14 Eur + 7,18 Eur paušál + DPH). Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému v 1. rade trovy odvolacieho konania v súlade s § 149 ods. 1 O. s. p. k rukám jeho právneho zástupcu. Žalovanému v 2. rade trovy odvolacieho konania nevznikli.“

„Navrhovateľ si podľa uvedeného v súdnom konaní uplatnil peňažný nárok vo výške 11.803,56,­ Eur a to ako nárok na náhradu škody, neskôr v podaní zo dňa 5. 4. 2011 titulom vydania bezdôvodného obohatenia... Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a) porušenie právnej povinnosti, b) existencia škody, c) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, d) zavinenie... Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym konaním, alebo opomenutím toho, čo malo byť v súlade s právom vykonané. Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov a iných noriem, ktoré mal škodca zachovávať, zo zmlúv alebo iných právnych úkonov. Pod pojmom škody treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Rozoznávame skutočnú škodu a ušlý zisk. Pod skutočnou škodou treba rozumieť zmenšenie majetku poškodeného (prípadne náklady potrebné na to, aby sa dosiahol predchádzajúci stav). Pod ušlým ziskom treba rozumieť to, čo by poškodený mohol získať, nebyť vzniku škody. Príčinná súvislosť, ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade preukázaná, nemožno ju len predpokladať. Zavinenie má vzťah subjektívny, pretože znamená psychický vzťah škodcu k protiprávnemu úkonu a ku škode. Pri zavinení z nedbanlivosti sa zavinenie predpokladá, občiansko­právna úprava vychádza z prezumpcie zavinenia, to neplatí pre zavinenie úmyselné, ani pre hrubú nedbanlivosť. Občiansky zákonníka umožňuje zbaviť sa zodpovednosti − exkulpáciu, pričom škodca musí preukázať existenciu takých okolností, z ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho objektívne požadovať. ... V konaní navrhovateľ nepreukázal skutočnú škodu, ani ju explicitne nevyčíslil. ... Navrhovateľ nepreukázal, že by bol vlastníkom uvedeného tovaru, nepreukázal jeho hodnotu v čase vzniku škody. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov... Tak ako v prípade nároku uplatneného titulom náhrady škody ani v prípade nároku titulom bezdôvodného obohatenia navrhovateľ nepreukázal vlastnícke práva k majetku a ani výšku, o ktorú sa odporcovia údajne bezdôvodne obohatili. Vzhľadom ku skutočnosti, že navrhovateľ neuniesol procesnú zodpovednosť účastníka konania za preukázanie svojich tvrdení, súd vyhodnotil vec v jeho neprospech a návrh zamietol. Jediným dôkazným prostriedkom ktorým preukazoval navrhovateľ vlastníctvo k tovaru bol inventúrny súpis zásob s dátumom 5. 6. 1994, ktorý nebol potvrdený odporcami. Navrhovateľ poukazoval na ručne písanú verziu inventúrneho súpisu zásob s podpismi odporcov, avšak týmto dokladom nedisponoval žiaden z účastníkov konania.“

Ako vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia, aby účastníkovi mohlo byť priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, musia byť súčasne splnené dve zákonné podmienky. Prvou podmienkou sú majetkové pomery účastníka, ktoré musia odôvodňovať priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Druhou podmienkou, ktorú súd pri oslobodzovaní od súdneho poplatku berie do úvahy je, či u účastníka nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. Súd pri skúmaní majetkových pomerov navrhovateľa zistil, že oslobodenie od súdnych poplatkov nie je dôvodné. Súdny poplatok za odvolanie predstavuje sumu vo výške 708,­ Eur. Navrhovateľ má byt, ďalej pozemky v lukratívnej asti Bratislavy −katastrálne územie Staré mesto, Heydukova 31. Súdu neuviedol, či mu bolo priznaný invalidný dôchodok alebo nie. Z výpisu z účtu z 31. 08. 2012 vedenom vo je zrejmé, že byt opäť prenajíma s nájomným vo výške 620,­­ Eur, ďalej že na tom účte boli uskutočnené vklady vo výške 2.995,­ Eur a výbery vo výške 2.963,02 Eur. Súd prihliadal aj na skutočnosť, že navrhovateľ je značne zadĺžený svojej matke, avšak vychádzajúc z pohybov na jeho účte, ktoré sú nadštandardné, ako aj z jeho majetkových pomerov (byt, lukratívny pozemok) vyplýva, že navrhovateľ môže uhradiť súdny poplatok za odvolanie. Čo sa týka splnenia druhej podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov súd vychádzal z rozsudku tunajšieho súdu 20 Cb/240/2002­387 zo dňa 15. 01. 2013, ktorým bol návrh zamietnutý a má za to, že táto podmienka nie je splnená. Keďže nie je splnený ani jedna z dvoch kumulatívnych podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, súd za použitia citovaného ustanovenia zákona rozhodol tak, že navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatok nepriznal.“

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015