II. ÚS 57/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 57/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti , , zastúpenej , , prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát vedené pod sp. zn. Rvp 15600/2015 a sp. zn. Rvp 15601/2015, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 217/2014 a sp. zn. 1 S 216/2014 z 10. septembra 2015, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti , vedené pod sp. zn. Rvp 15600/2015 a sp. zn. Rvp 15601/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 15600/2015.

Keďže daňový úrad bol po podaní odvolaní proti jeho rozhodnutiam z 11. apríla 2014 nečinný, sťažovateľka napadla jeho nečinnosť žalobami proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré boli krajskému súdu doručené 10. októbra 2014. Napadnutými uzneseniami krajský súd žaloby sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd sa v napadnutých uzneseniach „žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, ktoré uviedol v žalobe, len zopakoval argumentáciu daňového úradu bez toho, aby názory účastníkov kriticky porovnal a posúdil, prečo považuje za správnu argumentáciu daňového úradu, ku ktorej sa priklonil a čo je na argumentácii sťažovateľa nesprávne. Najzávažnejšie na tom je, že rovnaké argumenty daňový úrad opakuje od začiatku prípadu a nikdy nebol schopný reagovať na argumenty sťažovateľa, preto tento požiadal súd o rozhodnutie medzi argumentmi a podanie výkladu. Ten sa však zachoval ako keby žaloba ani neexistovala.“.

Z uvedených dôvodov je sťažovateľka toho názoru, že napadnuté uznesenia krajského súdu sú arbitrárne. S prihliadnutím na oznámenia daňového úradu zo 14. mája 2014, že svoje prvostupňové rozhodnutia považuje za konečné a právoplatné, je „vážne obmedzené ústavné právo sťažovateľa na spravodlivý proces v časti práva domáhať sa preskúmania prvoinštančného rozhodnutia a vôbec práva na spravodlivosť, ktorá je týmto odmietnutá. Keďže porušovateľ zamietol žalobu vecne v zhode s názorom Daňového úradu, rovnako porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces v časti dodržiavania zásady dvojinštančnosti. Argumenty k tomu, prečo Daňový úrad nemal byť nečinný o odvolaní, a teda prečo porušovateľ nemal rozhodnúť ako rozhodol boli uvedené v žalobe. Keďže na ne nikto neodpovedal, navrhujeme, aby ich posúdil ďalší orgán verejnej moci v rade posudzujúcich porušenie ústavných práv t. j. Ústavný súd.“.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažností sťažovateľky je tvrdenie, že napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými boli jej žaloby smerujúce proti nečinnosti daňového úradu súvisiacej s „odmietnutím“ jej odvolaní proti rozhodnutiam daňového úradu z 11. apríla 2014 zamietnuté, došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Ústavný súd rovnako v rámci svojej judikatúry už vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je predovšetkým umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa sťažovateľky daňový úrad postupoval vo veciach ňou podaných odvolaní proti rozhodnutiam daňového úradu z 11. apríla 2014, uplatňujúc reštriktívny výklad príslušných ustanovení daňového poriadku [§ 14 ods. 1 písm. c)], ktorým jej v konečnom dôsledku odňal možnosť preskúmania týchto rozhodnutí odvolacím správnym orgánom. Krajský súd, ktorý žaloby sťažovateľky vo veci nečinnosti daňového úradu zamietol ako nedôvodné, porušil podľa jej tvrdenia ňou označené práva podľa ústavy a dohovoru a v konečnom dôsledku sám porušil aj zásadu dvojinštančnosti.

predpisov) osoby, ktorá ho podáva. Ak daňový subjekt chce doručovať správcovi dane písomnosti elektronickými prostriedkami, ktoré nebudú podpísané zaručeným elektronickým podpisom, oznámi správcovi dane údaje potrebné na doručovanie na tlačive podľa vzoru uverejneného na webovom sídle finančného riaditeľstva a uzavrie so správcom dane písomnú dohodu o elektronickom doručovaní. Dohoda obsahuje najmä náležitosti

Povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 daňového poriadku vyplýva subjektom ustanoveným vo vyššie citovanom ustanovení § 14 daňového poriadku. Pokiaľ má daňový subjekt povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami, podanie urobené v listinnej podobe nezakladá právne účinky a správca na takého podania neprihliada. Na základe vyššie uvedených skutočností Krajský súd v Bratislave konštatoval, že v danom prípade nie je možné potvrdiť navrhovateľom tvrdenú nečinnosť v zmysle ust. § 250t ods. 1 O. s. p. Inštitút konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy upravený v štvrtej hlave piatej časti O. s. p. je určený na ochranu fyzickej alebo právnickej osoby pokiaľ orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom.

Z tohto dôvodu odporca navrhovateľovi oznámil v zmysle ust. § 13, § 14 daňového poriadku, že jeho odvolanie považuje za nepodané z dôvodu, že tento nedodržal povinnosť v súlade s ust. § 14 ods. 1. . . daňového poriadku a nedoručil predmetné odvolanie prostredníctvom elektronických prostriedkov v súlade so zákonom účinným od 01. 01. 2014.

Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky obsiahnutou v sťažnostiach považuje za potrebné pripomenúť podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorú možno vyvodiť predovšetkým z § 250t ods. 1 prvej vety OSP. Podstata a účel tohto konania spočíva v možnosti účastníkov konania pred orgánom verejnej moci domáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy (žalovaného ústavu), ktorý vo veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. Úloha všeobecného súdu v tomto konaní spočíva v povinnosti preskúmať na základe žaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy (žalovaný ústav) v napadnutom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na tomto základe rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu verejnej správy uznesením uloží, aby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že žaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne (IV. ÚS 389/2011).

Kľúčovou, a teda právne aj skutkovo relevantnou otázkou v predmetných konaniach, na ktorú bol krajský súd povinný jasne a presvedčivo odpovedať, bola otázka, či je (bol) daňový úrad v tomto konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu. V okolnostiach danej veci išlo o zodpovedanie otázky, či v konaniach pred orgánom verejnej správy konal tento orgán v súlade s právnymi predpismi, keď podania sťažovateľky smerujúce proti rozhodnutiam daňového úradu z 11. apríla 2014 považoval za „nepodané“.

Z odôvodnenia sťažnosťami napadnutých uznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu preto jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré krajský súd zamietol žaloby sťažovateľky v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy. O odmietnutí spravodlivosti zo strany všeobecného súdu nemožno hovoriť v prípade, že všeobecný súd nepovažuje za nečinnosť orgánu verejnej správy jeho odmietnutie konať o odvolaní účastníka konania vzhľadom na skutočnosť porušenia povinností zo strany účastníka tohto konania postupovať v súlade s podmienkami ustanovenými v zákone (§ 13 ods. 5 v spojení s § 14 ods. 1 daňového poriadku). Odmietnutie spravodlivosti si totiž nevyhnutne vyžaduje konanie orgánu verejnej moci bez zákonného dôvodu (orgán verejnej moci sa bez zákonného dôvodu rozhodne, že právnu ochranu subjektu domáhajúcemu sa takejto ochrany neposkytne; k tomu pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 31/2013 z 31. marca 2014).

Podľa názoru ústavného súdu výklad krajského súdu uvedený v napadnutých rozhodnutiach nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neopodstatnenosti, preto ho možno považovať za ústavne konformný.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené tie časti sťažnosti sťažovateľky, ktoré smerovali proti napadnutým uzneseniam krajského súdu z dôvodu namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Sťažovateľka namietané porušenie svojho základného práva podnikať a vykonávať inú zárobkovú činnosť, ku ktorému podľa nej malo dôjsť odmietnutím orgánu verejnej správy zaoberať sa ňou podanými odvolaniami proti rozhodnutiam daňového úradu z 11. apríla 2014, ktorým jej okrem iného bola určená zábezpeka na daň z pridanej hodnoty v sume 340 000 € na obdobie 12 mesiacov a zároveň jej bola uložená povinnosť zložiť túto zábezpeku formou bližšie špecifikovanou v samotných rozhodnutiach, keďže podľa jej názoru týmto spôsobom a z dôvodu prebiehajúcich exekúcií jej reálne hrozí likvidácia.

Zo sťažností zjavne vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení, resp. ako dôsledok namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by napadnutými uzneseniami krajského súdu mohli byť porušené práva sťažovateľky procesnoprávneho charakteru, a tým spôsobom aj spochybnená ústavná udržateľnosť rozhodnutí daňového úradu z 11. apríla 2014, neprichádza do úvahy ani možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto aj v tejto časti odmietol sťažnosti pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.