II. ÚS 572/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 572/2014­50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza v konaní o sťažnostiach , , , , vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a , , zastúpených Advokátskou kanceláriou Mendel, Mestická, Slovíková, s. r. o., Hollého 37/371, Žilina, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Zuzana Slovíková, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 takto rozhodol:

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uzneseniami sp. zn. II. ÚS 572/2014 z 18. septembra 2014, sp. zn. II. ÚS 778/2014 z 13. novembra 2014 a sp. zn. PLs. ÚS 5/2014 zo 17. decembra 2014 prijal a spojil podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na ďalšie konanie sťažnosti , a (ďalej len „sťažovateľky“ alebo „sťažovateľky v prvom až treťom rade“), ktorými namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a sťažovateľka v treťom rade aj porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 17 dohovoru postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľky sú od roku 1998 účastníčkami napadnutého konania na strane žalovaných „o vydanie bezdôvodného obohatenia“, ktoré podľa nich v čase podania ich sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ústavnom súde v júni a auguste 2014 ani po 16 rokov nebolo ešte právoplatne skončené. V napadnutom konaní bolo dvakrát rozhodnuté rozsudkom súdu prvého stupňa, ale následne po zrušovacom uznesení odvolacieho súdu bola vec znovu vrátená na opätovné prerokovaie a nové rozhodnutie, naposledy tak odvolací súd rozhodol uznesením z 31. júla 2013. Sťažovateľky poukazujú na viaceré obdobia nečinnosti okresného súdu v ich veci a jeho neefektívnu činnosť a tiež na to, že ich vzájomným žalobným návrhom podaným 15. apríla 1999 na zaplatenie sumy 114 183 Sk s prísl. proti žalobcovi sa okresný súd niekoľko rokov vôbec nezaoberal.

Sťažovateľka v treťom rade žiada, aby ústavný súd vyslovil, že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 17 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 porušené bolo, a prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 konať vo veci bez prieťahov. Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 40 802 €, ktorá pozostáva z ekonomickej ujmy v sume 20 401 € (pozostávajúcej zo znášania trov právneho zastúpenia v konaní pred všeobecným súdom) a tiež morálnej a psychickej ujmy tiež v sume 20 401 € najmä z dôvodu, že okresný súd jej odopiera poskytnúť právnu ochranu v napadnutom konaní, čím dochádza aj k odopretiu spravodlivosti (denegatio justitiae).

K týmto sťažnostiam sa vyjadril i okresný súd, ktorý vo svojom podaní sp. zn. 1 SprS 442/2015 z 10. februára 2013 doručenom ústavnému súdu 5. marca 2015 uviedol:

Je pravdou, že návrh na tunajší súd podal navrhovateľ , a to dňa 20. 5. 1998. Pôvodne bol spis vedený po sp. zn. Nc/375/1998, neskôr bol prevedený do reg. C pod sp. zn. 7C/1399/1998. Uvedené konanie napadlo do senátu mojej kolegyni JUDr. Gabriele Dúbravkovej. Navrhovateľ sa návrhom domáhal, aby mu každá z odporkýň zaplatila v tom čase viac ako 84.000,­Sk. Posledné pojednávanie v tejto veci mala moja JUDr. Dúbravková dňa 26. 1. 2007. Následne, na základe vznesenej námietky zaujatosti, bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Na základe opatrenia predsedu tunajšieho súdu zo dňa 3. 10. 2007 bol spisový materiál pridelený do môjho senátu. Vo veci bolo nariadené, po mnohých úkonoch a doplnení dokazovania, vzhľadom na ďalšie návrhy a žiadosti účastníkov konania, pojednávanie na deň 16. 2. 2009. Až na pojednávaní dňa 20. 4. 2009 odporcovia predložili protinávrh na zaplatenie príslušného spoluvlastníckeho podielu každá z odporkýň v podiele 1/4 z celkového nájomného, ktoré obdržal navrhovateľ namiesto nich v rokoch 1995 až 1998. Na pojednávaní dňa 18. 6. 2009 bol vo veci vyhlásený rozsudok, kedy súd návrh navrhovateľa zamietol a zmietol aj vzájomný návrh odporcov. Takže o ich protinávrhu bolo rozhodnuté do dvoch mesiacov od ich podania. Na základe odvolaní vo veci rozhodoval KS v Žiline, ktorý svojím rozhodnutím 6Co/342/2009 prvostupňový rozsudok zrušil vo výrokoch, ktorým vzájomný návrh odporcov v rade 1/, 2/, 3/ zamietol. Čo sa týka výroku, ktorým návrh navrhovateľa zamietol, tak v tejto časti potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Následne odporcovia podali návrhy na oslobodenie od súdnych poplatkov. Súd sa zaoberal týmito návrhmi a nakoniec rozhodol, že návrhy na oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol. Vyzval odporcov na zaplatenie súdnych poplatkov, zapodieval sa radom podaných návrhov a písomnými vyjadreniami navrhovateľa a nariadil ďalšie pojednávania. V zmysle rozhodnutia KS dokonca súd vypočul v konaní aj svedka v Košiciach dožiadaným súdom, zapodieval sa ďalšími návrhmi a spol. ohľadom úpravy ich návrhu, pričom pripustil ďalšiu zmenu návrhu, ohľadom úrokov z omeškania, čo bolo dňa 10. 11. 2011.

Teraz súd, po rozhodnutí KS v jeho intenciách naďalej koná. Dávam do pozornosti jednak predsedovi súdu, ako aj ÚS SR, že mne bol spisový materiál do môjho senátu pridelený 3. 10. 2007. Protinávrh odporcov bol podaný 20. 4. 2009. Skutočne som sa podľa mojich schopností a časových možností prípadu venoval, mám snahu toto konanie čo najskôr ukončiť, už aj vzhľadom na to, že tento spisový materiál má v súčasnej dobe už 670 strán. Nemôžem súhlasiť so sťažovateľkou, že sa jedná o jednoduchý spor, o ktorom je možné rozhodnúť bezprostredne. Samotné sťažovateľky, ako aj sťažujú postup súdu zmenou návrhu. Teraz na poslednom pojednávaní opätovne rozšírili svoj návrh. Spočiatku žiadali len zaplatenie istiny, neskôr rozšírili svoje návrhy aj o úroky z omeškania. Nevedeli presne určiť, odkedy má byť úrok z omeškania stanovený. Podľa môjho názoru sťažovateľka svojou sťažnosťou na ÚS SR využíva tú skutočnosť, že navrhovateľ svoj návrh, ktorý bol zamietnutý, podal na súd v roku 1998. O jeho návrhu bolo právoplatne rozhodnuté. Píše, že už 16­ty rok sa vo veci nekoná. Objektívne treba však povedať, že o ich návrhu z roku 2009 zatiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, t. j. 6 rokov a nie 16 rokov. Navyše namiesto samotného konania sa musím opätovne vyjadrovať k sťažnosti sťažovateľky, pričom obdobnú sťažnosť podávali aj ostane odporkyne. Znova som posledné pojednávanie musel odročovať za tým účelom, že sa potrebujú sťažovateľky oboznámiť s návrhom na mimosúdnu dohodu. Pojednávanie má byť dňa 23. 2. 2015. Neviem však, či medzičasom zase nebude spisový materiál odstúpený na ÚS SR, čím sa znova toto konanie predĺži.“

V ostatnom v celom rozsahu poukazujem na moje podanie zo dňa 18. 08. 2014, na dôvodoch ktorého trvám aj naďalej. . . Vyjadrenie : S poľutovaním konštatujem, že pani podpredsedníčka Okresného súdu v Žiline sa bezvýhradne stotožnila s vyjadrením zákonného sudcu, ktoré okrem iného obsahuje aj nepravdivé skutkové tvrdenie, podľa ktorého som vraj protinávrh podala až 20. 04. 2009. V prvom rade, aj keby sa protinávrh podal v tomto termíne, nič to nemení na dôvodne napadnutých prieťahoch v konaní. Čo je však podstatnejšie, protinávrh sa podal u 14. 04. 1999, čiže o desať rokov prv, než uvádza zákonný sudca JUDr. Ján Rybárik.

Ani ja, ani nikto z našej strany odporcov nesťažujeme postup súdu zmenou návrhu, ale sme sa bránili pred nedôvodným napadnutím zo strany navrhovateľa. Naopak, Okresný súd dával neustále tomuto navrhovateľovi priestor na neustále doplňovania, pričom prestávky medzi konaniami boli neprimerane dlhé. O skutočne jednoduchý spor sprvu naozaj išlo a dávať nám odporcom za vinu, že sme sa bránili, je takisto nemiestne. Zákonný sudca JUDr. Ján Rybárik v závere vyjadrenia píše doslova: „Znova som posledné pojednávanie musel odročovať za tým účelom, že sa potrebujú sťažovateľky oboznámiť s návrhom na mimosúdnu dohodu.“ U neinformovaného to vyvoláva dojem, že všetky odročenia sa konali kvôli nám, pritom v skutočnosti ich vždy úmyselne vyvolávala naša protistrana – s manželkou a zákonný sudca im bezvýhradne prieťahy robiť umožňoval. Nepamätám sa, kto v opísanom prípade po návrhu protistrany na tzv. mimosúdnu dohodu prvý navrhol odročenie, no keby k nemu nebolo došlo a nepreštudovali by sme si návrh protistrany, celé šestnásťročné konanie by skončilo prijatím daru od protistrany, ktorý by onedlho podľa občianskeho zákonníka žiadala späť.

Nemali sme teda ani najmenšiu nádej, aby sme mohli po nadobudnutí právoplatnosti možného rozsudku získať viacej. O odpustenie súdnych poplatkov sa už na našej strane žiadalo, no bez úspechu. A nie je teda predpoklad, že by teraz po podaní predmetnej ústavnej sťažnosti sa Okresný súd v Žiline zachoval inak. Mám dôvodnú obavu teraz zákonného sudcu o odpustenie súdnych poplatkov žiadať, keďže jeho vyjadrenie k predmetnej ústavnej sťažnosti je plné nepravdivých skutkových tvrdení, ktoré vzhľadom na všetky okolnosti majú byť úmyselné. Na základe uvedeného žiadam od ústavného súd tiež, aby mi k sume požadovaného zadosťučinenia priznal aj náhradu súdnych poplatkov vo výške 800,

Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti:

Napadnuté konanie začalo 20. mája 1998, keď žalobca podal proti sťažovateľkám „žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, o prednostné právo kúpy nehnuteľností a o vklad nehnuteľností do katastra“, ktorá bol zapísaná v registri Nc pod sp. zn. Nc 375/98. Dňa 15. apríla 1999 doručili sťažovateľky žalobu o zaplatenie sumy 114 183 Sk s prísl. proti a vec bola zaevidovaná pod sp. zn. Nc 311/99.

V roku 2001 sa uskutočnili dve pojednávania, a to 29. marca 2001 a 4. mája 2001. Na druhom z nich okresný súd konanie prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 71/00, avšak po podaní odvolania sťažovateľkami sa spis nachádzal od 14. decembra 2001 do 25. marca 2002 na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“), ktorý zrušil rozhodnutie okresného súdu o prerušení konania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 7. júna 2006 okresný súd zamietol návrh sťažovateliek na spojenie vecí vedených na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 1399/98 a sp. zn. 14 C 71/00. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 8. decembra 2006, na ktorom okresný súd konanie v časti o zaplatenie sumy 84 130 Sk zastavil.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 26. januára 2007. Po podaní námietky zaujatosti žalobcom okresný súd zrušil pojednávanie, ktoré sa malo konať 30. marca 2007. Dňa 11. júna 2007 bol spis s vyjadrením sudkyne JUDr. Dúbravskej, že sa cíti byť zaujatá, predložený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Dňa 3. októbra 2007 opatrením predsedu okresného súdu vec bola pridelená inému sudcovi  JUDr. Rybárikovi.

Ďalšie pojednávania sa konali 15. novembra 2010, 27. januára 2011, 7. marca 2011 14. apríla 2011 a po doručení spisu Okresnému súdu Košice I 16. mája 2011 bol uskutočnený výsluch svedka 9. júna 2011. Dňa 10. novembra 2011 okresný súd pripustil zmenu protinávrhu sťažovateliek a v dňoch 5. decembra a 8. decembra 2011 sa konali ďalšie pojednávania. Na poslednom z nich bol vyhlásený druhý rozsudok. Následne od 3. júla 2012 bol spis doručený krajskému súdu, ale 30. augusta 2012 bol spis vrátený okresnému súdu bez meritórneho rozhodnutia ako predčasne predložený. Dňa 26. októbra 2012 bol spis doručený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti, ktorý sudcu nevylúčil z prerokovania rozhodovania veci. Dňa 11. februára 2013 bol vyhlásený dopĺňací rozsudok. Dňa 19. apríla 2013 bol spis doručený krajskému súdu, ktorý 18. septembra 2013 spis vrátil okresnému súdu s tým, že rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ďalšie pojednávania sa uskutočnili 9. júna 2014 a 12. januára 2015, keď malo byť rozhodnuté, ale sťažovateľka v treťom rade „podala návrh na rozšírenie svojho protinávrhu, kde týmto návrhom sa domáha zaplatenia istiny v sume 9.067,49 Eur pre každú odporkyňu zvlášť“. Žalovaný na tomto pojednávaní podal návrh na uzavretie zmieru v tejto veci a následne na základe žiadosti sťažovateliek bolo pojednávanie odročené.

Na poslednom pojednávaní konanom 26. marca 2015 účastníci konania oznámili, že došlo medzi nimi k súdnemu zmieru (sťažovateľky potvrdili, že im bolo žalovaným vyplatené 5 300 €, pozn.) a okresný súd konanie zastavil. Všetci účastníci konania sa pritom vzdali opravného prostriedku.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o vydanie bezdôvodného obohatenia tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité, hoci v priebehu konania bolo potrebné rozhodovať o zmene žalobného petitu, o návrhu na prerušenie konania a spojení veci s ďalšou vecou, o námietkach proti zákonnému sudcovi, o vzájomnom návrhu, o oslobodení od platenia súdneho poplatku a podobne. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však podľa ústavného súdu nebol závislý od skutkovej náročnosti prerokovávanej veci a ani okresný súd nenamietal vo svojom vyjadrení k sťažnosti prípadnú skutkovú zložitosť veci.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom v posudzovanej veci a ako vyplýva z prehľadu procesných úkonov a hodnotenia kritéria správania sťažovateliek, okresný súd bol nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky viac ako štyri roky v rokoch 2002 až 2006 a okrem toho bol jeho postup aj neefektívny, pretože dva jeho rozsudky boli zrušené, ale na druhej strane rozsudok z 18. júna 2009 v časti, v ktorej bola zamietnutá žaloba žalobcu, nadobudol právoplatnosť po rozhodnutí krajského súdu sp. zn. 6 Co 342/2009 z 31. marca 2010. Napadnuté konanie sa vyznačovalo aj značnou nehospodárnosťou, pretože okresný spolu nariadil množstvo pojednávaní. Aj keď v konaní sa vyskytli aj iné menšie obdobia nečinnosti, v súlade so svojou stabilnou judikatúrou (napr. IV. ÚS 280/2011, III. ÚS 231/2012, III. ÚS 473/2012) ústavný súd zastáva názor, že takéto konanie už len vzhľadom na dĺžku jeho trvania nie je potrebné ďalej osobitne vyhodnocovať a podrobne rozoberať aj iný neefektívny, resp. nesústredený postup okresného súdu, pretože už len poukazom na celkovú dobu trvania konania možno konštatovať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Takáto zdĺhavosť konania predlžuje stav právnej neistoty účastníka do takej miery, že sa jeho právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Pokiaľ sťažovateľka v treťom rade namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, ústavný súd, odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 119/07), uvádza, že tieto články ústavy majú charakter ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto články ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne vysloviť aj porušenie týchto článkov ústavy vo výrokovej časti tohto nálezu. To isté v zásade platí aj o čl. 17 dohovoru, ktorý má charakter jedného zo základných interpretačných pravidiel dohovoru. Vzhľadom na to v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Pretože v súčasnosti bolo konanie zastavené v dôsledku schváleného súdneho zmieru a účastníci sa vzdali opravných prostriedkov, ústavný súd neprikázal okresnému súdu vzhľadom na stav, v akom sa napadnuté konanie nachádzalo ku dňu rozhodovania ústavného súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Zuzanou Slovíkovou. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014). Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Každej zo sťažovateliek priznal za každý úkon vykonaný v roku 2014 sumu 134 €, čo po znížení o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky predstavuje sumu 402 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony pri troch sťažovateľkách vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu predstavuje sumu 450,24 €; túto sumu bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (90,05 €), keďže advokátska kancelária je platkyňou dane z pridanej hodnoty. Celková suma trov konania tak predstavuje 540,29 € (bod 4 výroku tohto nálezu), teda nie sumu 1 146,67 €, ktorú požadujú sťažovateľky.