II. ÚS 575/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 575/2015­11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Jedličkovou, Royova 9, Piešťany, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2015 a jeho uznesením z 24. marca 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp 96/2010 na verejnom zasadnutí 13. októbra 2014 vyhlásil

uznesenie

(ďalej len „uznesenie z 13. októbra 2014“), ktorým vyslovil, že sťažovateľ sa ako odsúdený v skúšobnej dobe určenej po podmienečnom prepustení uznesením tohto súdu sp. zn. 1 Pp 96/2010 z 20. januára 2011 neosvedčil, a preto zvyšok trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozhodnutím Mestského súdu v Szegede sp. zn. 16B/2008/2007/22 z 20. februára 2008 v spojení s rozhodnutím Župného súdu v Csongráde sp. zn. 1BF/427/2008/8 zo 4. júna 2008 uznaného rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Ntc 2/2009 z 27. mája 2009 v trvaní 9 mesiacov a 28 dní, vykoná. Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu z 13. októbra 2014 podal ústne do zápisnice sťažnosť, ktorú odôvodnil podaním doručeným okresnému súdu 29. októbra 2014. Krajský súd o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 13. októbra 2014 rozhodol napadnutým uznesením tak, že sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol, pričom v odôvodnení uviedol, že „Proti tomuto uzneseniu zahlásil priamo do zápisnice sťažnosť odsúdený, ktorú však do dňa neverejného zasadnutia na krajskom súde bližšie nezdôvodnil.“.

Sťažovateľ namieta, že písomné vyhotovenie odôvodnenia sťažnosti proti uzneseniu z 13. októbra 2014 doručil okresnému súdu „po doručení písomného vyhotovenia uznesenia... zo dňa 13. 10. 2014, pretože sťažovateľ zastúpený obhajcom považoval za potrebné oboznámiť sa s odôvodnením uznesenia za účelom náležitej formulácie dôvodov sťažnosti proti tomuto uzneseniu. Zo spisu... vyplýva, že písomné podanie zo dňa 29. 10. 2014 – odôvodnenie sťažnosti – je zažurnalizované pod č. l. 94 a predkladacia správa na Krajský súd v Trnave zo dňa 18. februára 2015 je zažurnalizovaná pod č. l. 112.

3. Krajský súd v Trnave je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je aplikovateľný na konanie o tom, či sa podmienečne prepustená osoba osvedčila alebo či sa zvyšok trestu vykoná. Toto konanie sa totiž netýka rozhodnutia o „trestnom obvinení“ a ani o „občianskych právach a záväzkoch“ (pozri napr. rozhodnutia vo veciach Plischke v. Rakúsko zo 7. 3. 1964, X. v. Rakúsko z 23. 5. 1966, X. v. Rakúsko z 19. 7. 1966, X. v. Spojené kráľovstvo z 13. 7. 1970, Helmut Aldrian v. Rakúsko zo 7. 5. 1990).

Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o „občianskych právach alebo záväzkoch“, prípadne o „oprávnenosti trestného obvinenia“. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide (IV. ÚS 241/07, III. ÚS 156/2012, II. ÚS 441/2012).

Keďže v rámci konania o tom, či sa odsúdený, ktorý bol podmienečne prepustený, osvedčil alebo či odsúdený zvyšok trestu vykoná, sa nerozhodovalo o trestnom obvinení sťažovateľa v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, tento článok dohovoru nie je na dané konanie aplikovateľný.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže nezistil žiadnu možnosť porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Pp 96/2010 z 13. októbra 2014, ktorým tento rozhodol o tom, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe určenej po podmienečnom prepustení neosvedčil, a preto zvyšok trestu odňatia slobody vykoná, odôvodnil takto: „Z obsahu spisu krajský súd zistil, že odsúdený bol uznesením Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn. 1 Pp/96/2010 zo dňa 20. 01. 2011 právoplatného dňa 20. 01. 2011 podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozhodnutiami Mestského súdu v Szegede sp. zn. 16B/2008/2007/22 zo dňa 20. 02. 2008 v spojení s rozhodnutím Župného súdu v Csongráde sp. zn. 1BF/427/2008/8 zo dňa 04. 06. 2008 uznaného rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Ntc/2/2009 zo dňa 27. 05. 2009, pričom mu bola určená skúšobná doba s probačným dohľadom v trvaní 3 rokov. Odsúdenému bola zároveň uložená povinnosť spočívajúce v príkaze zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo sa uchádzať preukázateľne o zamestnanie. Skúšobná doba odsúdenému plynula od 20. 01. 2011 do 20. 01. 2014.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu z 13. októbra 2014 a na zvýraznenie správnosti jeho názoru poskytol vlastnú úvahu o tom, že opakované páchanie priestupkov na úseku dopravy, za ktoré bol sťažovateľ priestupkovo postihnutý, ktoré nemá charakter jednorazového vybočenia z právom o ustanovených pravidiel správania, je dostatočným podkladom na prijatie záveru o tom, že odsúdený sa v skúšobnej dobe neosvedčil.

Sťažovateľ v konkrétnostiach veci poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, z ktorej vyplýva, že „Proti... uzneseniu zahlásil priamo do zápisnice sťažnosť odsúdený, ktorú však do dňa neverejného zasadnutia na krajskom súde bližšie písomne nezdôvodnil.“, a ktorá podľa názoru sťažovateľa dostatočne odôvodňuje záver o porušení jeho základného práva podľa ústavy, keďže krajský súd sa s „odôvodnením sťažnosti zjavne neoboznámil a nepreskúmal dôvody v nej uvedené“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že skutočnosti uvádzané sťažovateľom v odôvodnení sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 13. októbra 2014 sú v zásade zhodné so skutočnosťami, ktoré sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu predostrel okresnému súdu už na verejnom zasadnutí, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, proti ktorému sťažnosť smerovala, a boli založené predovšetkým na „charaktere... dopravných priestupkov, ktoré nemajú vzťah k charakteru trestnej činnosti, za ktorú bol odsúdenému uložený trest, z ktorého bol podmienečne prepustený“ a plnení povinností vyplývajúcich z uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Pp 96/2010 z 20. januára 2011, ktorým bol sťažovateľ podmienečne prepustený. Uvedené argumenty podľa názoru sťažovateľa dostatočne odôvodňujú záver o tom, že sa osvedčil a výkon trestu nie je potrebný.

Odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu predstavuje podľa názoru ústavného súdu dostatočný základ na jeho rozhodnutie o tom, že sťažovateľ v čase plynutia skúšobnej doby po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody neviedol riadny život, pretože krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom v dostatočnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah, resp. akých podkladov k tomuto záveru dospel. Za týchto okolností preto „neoboznámenie sa krajského súdu s dôvodmi uvádzanými v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 13. októbra 2014“ nie je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať svojvoľnosť či arbitrárnosť napadnutého uznesenia. Naopak, závery krajského súdu vyslovené v označenom rozhodnutí možno charakterizovať ako logické a úplne legitímne. Ústavný súd zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého uznesenia nevybočuje z limitov vyvoditeľných čl. 46 ods. 1 ústavy a je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2015 a jeho uznesením z 24. marca 2015

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Sťažovateľ v spojení s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením namieta tiež porušenie svojho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,

rozsudok

z 27. 4. 1988, séria A, č. 131) vyplýva zjavná spätosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s inými právami zaručenými dohovorom.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd opätovne uvádza, že podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05, III. ÚS 304/08).

Ústavný súd preto na základe uvedeného rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa v tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa, okrem iných aj návrhom na vydanie dočasného opatrenia, už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015